Existujú teórie, podľa ktorých je zaľúbenosť čisto hormonálna záležitosť a môže trvať len od dvoch týždňov do šiestich mesiacov. Takýto stav vzrušenia vraj nie je možné vydržať donekonečna, a tak po krátkom čase vyprchá, tak ako bublinky z otvoreného šampanského.
A predsa sú páry, ktoré tieto teórie vyvracajú. Ich príbehy sa dokonca objavili vo vedeckých štúdiách. „Vedci vo viacerých výskumoch skúmali, ako je možné, že niektorí ľudia žijú spolu tridsať rokov a pritom tvrdia, že sú po celý čas do seba zaľúbení," tvrdí psychologička Zdenka Némethová.
Kríza ako príležitosť
Pritom vraj vôbec nejde o to, že by sme potrebovali mať vedľa seba ideálneho človeka. Páry, ktoré spolu vydržia celý život, prechádzajú krízami rovnako ako tie, ktoré sa rozchádzajú.
„Je to prirodzená súčasť života," vysvetľuje Zdenka Némethová. „Tak ako sa postupom času meníme a starneme, menia sa aj naše potreby." Zrazu zistíme, že to, čo nám istý čas vyhovovalo, akosi nefunguje a prichádza kríza.
Tá prvá sa zvyčajne objaví hneď, ako začneme s partnerom bývať. Kým sme spolu len randili, nemuseli sme riešiť upratovanie, nákupy a platenie účtov. Na každé stretnutie sme prišli pekne upravení a príjemne naladení.
A zrazu je tento stav neudržateľný, vo vzťahu treba reagovať inak, než sme boli zvyknutí. Podobné krízové momenty prichádzajú počas života viackrát. Môžu sa objaviť, keď po rokoch vyprchá vášeň v posteli alebo keď deti odrastú a vyletia z hniezda.
Okrem životných okolností sa časom meníme aj my sami, v päťdesiatke máme celkom iné záujmy ako v dvadsiatke. Rovnako je to aj s naším partnerom. Zrazu zistíme, že žijeme s celkom iným človekom, akého sme si brali pred dvadsiatimi rokmi. Ako sa s tým máme vyrovnať?
„Kríza vo vzťahu nám vždy signalizuje, aby sme boli kreatívni," myslí si Zdenka Némethová. Niečo, čo je v našich životoch prežité, treba nahradiť novým funkčným modelom.
Mnohí ľudia to v takýchto chvíľach vzdávajú. Majú pocit, že ich láska už nie je tým, čím bývala, a sklamane odchádzajú zo vzťahu. Možno sa im podarí nájsť nový vzťah, ktorý, paradoxne, časom takisto dospeje k podobnej kríze, akú mali s predošlým partnerom. Je to zvláštne, ale ak sa chceme v živote vyhnúť nejakej skúške, život nám ju časom znovu naservíruje v inej podobe.
Ľudia, ktorí to pochopili, nevnímajú krízy ako prekážky, ale ako potenciál k ďalšiemu vývoju. A práve to je zrejme základným predpokladom na budovanie lásky na celý život.
Láska a zvyk
Máme sa ešte radi alebo sme spolu len zo zvyku? Táto otázka vraj nemá logické opodstatnenie. Láska v dlhodobých vzťahoch je vždy istou formou návyku. „Funguje to ako podmienený reflex," vysvetľuje Zdenka Némethová.
„Ak je nám s niekým často dobre, tak potom sa tento pocit objaví zakaždým, keď túto osobu stretneme." Žiaľ, rovnako to funguje aj v opačných prípadoch.
Ak nám niekto lezie na nervy, budeme podráždení zakaždým, keď ho uvidíme. Vytvoríme si na stretnutia s dotyčným človekom niečo ako negatívny podmienený reflex. V partnerských vzťahoch sa to stáva často vtedy, ak jeden z partnerov skĺzne do závislej pozície a násilne si vynucuje pozornosť.
Takáto snaha vedie k ďalšiemu prehlbovaniu krízy, lebo ten, od koho si vynucujeme lásku, má pocit, že ho zväzujeme. Nech robí, čo robí, stále to nie je dosť, a my chceme od neho nové prejavy náklonnosti. Stáva sa to, keď je napríklad jeden z partnerov veľmi pracovne vyťažený.
„Ak muž podniká a nemá pevný pracovný čas, môže sa stať, že žena bude chcieť využiť každú jeho voľnú chvíľku na to, aby mohli byť spolu," vraví Zdenka Némethová.
„Plánovať pre ňu spoločné chvíle je však náročné, lebo nikdy nevie, kedy prídu. A tak sa nechtiac dostane vo vzťahu do závislej pozície, jej život sa začne točiť len okolo toho, ako sa prispôsobiť mužovi. Pritom on jej snahu vníma ako obmedzujúcu. Možno má chuť, keď má práve voľno, tráviť čas osamote alebo s priateľmi, ale ona mu v tom bráni."
Väčšina mužov, ktorí prichádzajú do poradne k Zdenke Némethovej, tvrdí, že im partnerka kontroluje život. A nejde len o plánovanie voľna, ale aj o rozdeľovanie povinností.
Ženy sú preťažené, a tak delegujú časť úloh, o ktorých si myslia, že ich partner zvládne, naňho. Ten má však pocit, že sa dostáva do podradnej pozície, a protestuje.
Stáva sa to aj v opačnom garde, vo vzťahoch, kde sú zvyknutí o niektorých dôležitých veciach, napríklad o finančných investíciách, rozhodovať muži. Sú presvedčení, že ich žena týmto záležitostiam nerozumie, a tak ju nechcú zbytočne zaťažovať zdĺhavým vysvetľovaním. Jednoducho ju postavia pred hotovú vec a potom sa čudujú, že sa cíti dotknutá.
„Dôležité rozhodnutia vo vzťahu by mali vždy prebiehať spoločne," upozorňuje Zdenka Némethová. Keď prejavíme záujem o partnerov názor, dávame mu najavo rešpekt, nevyhnutný na to, aby sa cítil milovaný.
Život sa skladá z maličkostí
Páry, ktorým vydrží láska dlhé roky, ovládajú umenie jemnej diplomacie a dokážu zachovať stav krehkej rovnováhy, nevyhnutnej na harmonické spolužitie. Keby sme sledovali ich bežné každodenné prežívanie, zistili by sme, že je plné pozitívnych prejavov vzájomnej náklonnosti.
Často sú to len maličkosti. Zdenka Némethová upozorňuje na význam drobných rituálov, akými sú bozky a objatia pri príchode domov alebo pri odchode do práce, milé esemesky alebo telefonáty počas pracovného dňa. Nejde o to, aby sme robili niečo nasilu, ale aby sme sa naučili dávať najavo pozitívne emócie, ktoré máme v sebe. To úplne stačí.
Čím častejšie budú naše prejavy náklonnosti prevažovať nad nevraživosťou, tým väčšia šanca bude, že bude podobne reagovať aj partner. Lebo vzťahy vždy fungujú ako zrkadlo. Keď v nich ideme do hĺbky, vždy zistíme, že v nich zažívame presne to, čo si zaslúžime.
Jozef a Mária Banášovci: Štyridsať rokov manželia
Keď sa spoznali, on mal dvadsať a ona šestnásť. Vychovali dve dcéry, trinásťkrát sa sťahovali, zažili obdobia hojnosti aj nedostatku. Najbizarnejšie spomienky majú na ubytovňu v Starej Turej, kde bývali trištvrte roka, kým Jozef nedostal podnikový byt v Piešťanoch.
„Mali sme tam jednu izbu a spoločnú kúpeľňu aj toalety s našimi susedmi," spomína Mária. „Boli to rôzni bezprizorní chlapi, často alkoholici. Raz sa stalo, že jeden z nich zaspal s cigaretou v ruke, a potom museli prísť hasiči."
Keď chcela ísť na toaletu, manžel jej robil bodyguarda. „Inak to nešlo," tvrdí Jozef. Najťažšie chvíle ich však čakali o niečo neskôr, keď sa Jozef nezhodol s vedením piešťanskej Chirany. Nové zamestnanie získal na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, a tak na čas odišiel do Česka. Mária s malým dieťaťom ostala na Slovensku, v byte bez telefónu.
Keď si chceli manželia zavolať, musel jej muž najprv poslať telegram, aby prišla v určitom čase na poštu. Tak sa občas stalo, že jej nestihol dať včas vedieť, že nemôže prísť na víkend domov a ona ho zbytočne čakala v zime s kočíkom na stanici.
Ďalšie krízové momenty prišli, keď mal Jozef spory s veľvyslancom v NDR, kde pôsobil ako diplomat. Napokon dal na manželkinu radu a pokúsil sa namiesto presadzovania vlastného názoru šéfovi prispôsobiť.
„Vtedy som mu vysvetlila, že aj keď nemôže zmeniť okolnosti, môže zmeniť seba," vraví Mária. Dodnes je vraj hrdá na to, že sa jej podarilo presvedčiť ho. V ich vzťahu bola ona vždy tá introvertnejšia a empatickejšia.
Jozef je zase dynamický extrovert, ktorý hýbe veci dopredu. Napriek tomu, že sú takí rozdielni, tvrdia, že nikdy nemali spory. Dnes sa Jozef realizuje v písaní kníh, Mária vo výtvarnej tvorbe a vedení čajovne. Obaja sú stále veľmi aktívni, a to v ich vzťahu udržalo dynamiku aj potom, keď im vyrástli deti a ich život sa prehupol do novej, pokojnejšej fázy.