Denisa Fulmeková: Každý príbeh má liečivú silu

Ako dieťa ste vyrastali v literárnom prostredí. Pamätáte sa, ako to vtedy na vás pôsobilo?

Vyrastala som v bytovke na bratislavskom sídlisku Trávniky, ktorú spolovice obývali rodiny spisovateľov, prekladateľov a literátov. Nad nami napríklad býval Rudolf Chmel, pod nami Rudolf Brtáň, vo vedľajších vchodoch Ján Štrasser, Pavel Vilikovský či Vincent Šabík alebo Ján Turan. Bol to svojský mikrosvet, kde sa dalo pozorovať, ako sú niekedy v rozpore literárne ambície človeka s jeho súkromným životom alebo, naopak, v súlade. Obklopovalo ma veľa zaujímavých ľudí a ja som ich rada pozorovala. Bolo to priam klebetrománové prostredie!

Aký to bol pocit, keď vám vyšla prvá knižka?

Na ten deň nikdy nezabudnem, stalo sa to 11. septembra 2001, v deň, ktorý si zapamätal celý svet. Aj keď, samozrejme, nie preto, že vyšla moja prvá kniha. Celé dopoludnie som sa z nej tešila, priniesol mi ju do kaviarne môj vtedajší vydavateľ Peter Chalupa. Popoludní ma potom manžel viezol na dcérino rodičovské združenie a opýtal sa ma, či viem, čo sa stalo. A ja, že áno, vyšla mi knižka! Kým sme sa stretli, ťukala som si doma na počítači nepripojená cez modem na internet a nemala som pustený rozhlas ani televíziu. Môj debut bol zbierkou poviedkových fejtónov. Po nich mi vyšiel Klebetromán, spoločné dielo s Petrom Macsovzským, spoločenská satira z oblasti umenia, ezoteriky a šoubiznisu.

K ezoterike ste mali niekoľko rokov veľmi blízko.

Osem rokov som redigovala ezoterický časopis. Vtedy som sa prvýkrát stretla s tarotom a začala som sa hlbšie zaujímať aj o jazyk symbolov. No zároveň som žasla nad tým, do akých bludísk sú ľudia ochotní sa zatúlať a ako so sebou nechajú manipulovať v rámci rôznych veštení a liečiteľských zákrokov. Stretla som však aj mnohé zaujímavé osobnosti, napríklad Štefániu Vejchodskú, ktorá sa venuje výkladu snov a dodnes sa s ňou rada rozprávam o veciach medzi nebom a zemou. Okrem iného aj preto, že je to veľmi inteligentná pani s nadhľadom a darom humoru, sympatický a hodnotný človek. Chodili za mnou aj zvláštne osôbky, ktoré asi neboli celkom v poriadku. Napríklad jedna pani mi tvrdila, že cez tajomné kanáliky vie o všetkom, čo sa deje vo vesmíre. Na stretnutie priniesla obrázky s nalepenými kamienkami a pýtala sa ma, či na nich vidím točiace sa špirály. S kamarátom, ktorý tam bol so mnou, sme si na to museli dať fernet.

Pomohla vám skúsenosť s ezoterikou ako spisovateľke?

Iste, ako inšpirácia pre Klebetromán!

A tarot?

Tarot je mojou záľubou a napísala som o ňom aj knižku. No nepoužívam ho ako nástroj na veštenie, skôr ako pomôcku na sebapoznanie, prípadne na otváranie komunikácie o citlivých témach. Nad tarotové karty si sadám jedine s priateľmi, žiadosti o vykladanie budúcnosti odmietam. Nie som skrátka veštica a na tarotové karty sa dívam aj ako na určitý druh spisovateľskej pomôcky. Tarotom sa predsa inšpirovalo viac autorov, spomeňme trebárs Itala Calvina, Milorada Pavića či Kate Mossovú.

Po zániku ezoterického časopisu, ktorý ste redigovali, vyšiel váš prvý román Dve čiarky nádeje. Čo vás inšpirovalo?

Bola to zhoda viacerých okolností. Jednak sa mi po tom, ako som prišla o prácu v časopise, uvoľnil priestor na literárnu tvorbu a okrem toho sa mi udiala v živote smutná udalosť, s ktorou som sa potrebovala vyrovnať. Prišla som o bábätko. V Dvoch čiarkach nádeje som síce nepísala priamo o sebe, ide o príbehy piatich rôznych žien, ale jednu postavu som trošku odpichla od svojho života, a to hneď v úvodnej scéne, keď si hlavná hrdinka v miernych rozpakoch kupuje v lekárni tehotenský test.

Materstvu sa venujete aj vo svojich ďalších knihách. Je to pre vás ako pre spisovateľku ústredná téma?

Pôvodne som vôbec nemala v úmysle písať o materstve, necítim sa ako matka pluku ani nemám ambíciu v tomto smere niekoho poučovať. Pred osemnástimi rokmi, keď som porodila staršiu dcéru a prešla si popôrodnou depresiou, som zistila, že byť matkou je veľmi ťažké, že to kladie na mňa nároky, ktoré niekedy až nie som schopná zvládnuť. Veľmi ma to zaskočilo, možno preto sa tejto téme tak intenzívne venujem.

Okrem osemnásťročnej dcéry máte ešte jednu, dvojročnú. Aj pri jej narodení ste mali popôrodnu depresiu?

Bohužiaľ, áno, hoci som s tým absolútne nerátala, lebo som priviedla na svet dieťa, ktoré je vlastne zázrakom. To, že sa mi vôbec v mojom veku narodilo, bolo skutočne fantastické. Veľmi som po ňom túžila a nerátala som s tým, že by sa mi mohla zopakovať situácia spred šestnástich rokov.

Čo vám povedali lekári? Je popôrodná depresia vrodená záležitosť alebo ju spúšťajú vonkajšie faktory?

Stretla som sa s teóriou, že keď má žena depresiu po prvom pôrode, tak ju po druhom mať nemusí, že to nie je pravidlo. U mňa to pravdepodobne pravidlo je a keby som mala päť detí, tak tým prejdem päťkrát. Žiaľ, mám predispozície k depresívnym náladám a v hraničnej situácii, akou narodenie dieťaťa nepochybne je, sa to u mňa naplno prejavilo.

Ako ste sa pritom cítili? Vyčerpaná?

Totálne a absolútne neschopná plniť nároky, ktoré si materstvo vyžaduje. Okrem toho som sa cítila aj nesmierne izolovaná, vytrhnutá z normálneho života a kontaktu s ľuďmi, a to napriek tomu, že pred materskou som pracovala z domu, takže som aj tak nechodila do žiadneho kolektívu.

Vyhľadali ste odbornú pomoc?

Prvýkrát nie, ale druhýkrát áno a musím povedať, že to bol obrovský rozdiel v pozitívnom slova zmysle.

Ako vám pomohli lekári? Liekmi?

Lieky som odmietla, hoci iste by mi boli zabrali rýchlejšie. Dojčila som dcérku a nechcela som ju vystaviť vplyvu akýchkoľvek chemikálií. Napokon sa mi podarilo ako-tak zvládnuť môj stav pomocou terapie.

Kniha Materská, v ktorej podrobne rozoberáte túto tému, je do veľkej miery autobiografická. Hrdinka je v podobnom veku a v podobnej rodinnej situácii ako vy. Neprekáža vám, že si ju ľudia s vami stotožňujú?

Materská je moja prvá kniha , ktorú som napísala v ja forme. Nejde o klasický román s dramaticky vystavaným oblúkom, ale skôr o voľné rozprávanie plné odbočiek, úvah a analýz pocitov. Odlišuje sa od mojich predošlých príbehov najmä autobiografickosťou, ktorú otvorene priznávam. Keď kniha vyšla, chvíľu som váhala, či sa radšej netváriť, že ide o vymyslený príbeh, ktorý sa stal komusi vzdialenému. Napokon som sa rozhodla, že poviem pravdu, najmä preto, že možno moja pravda oslobodí ďalšie ženy, ktoré sa potýkajú s podobnými pocitmi. Možno tiež cítia ťažobu a vinu, lebo nie sú stopercentne šťastné, hoci okolie to od nich očakáva. Myslím si, že celá oblasť materstva aj porodenie dieťaťa a prežívanie materskej dovolenky sa stále veľmi idealizujú. Keď ma ľudia stretávali vonku s kočíkom, tak sa ma pýtali, či si to užívam. A tak som im vravela, že áno, hoci som to myslela skôr ironicky. Nikto z nich ma nevidel, ako doma obliekam urevané bábätko, potom horko-ťažko zápasím s kočíkom a napokon celá spotená vychádzam na ulicu.

Aká bola reakcia vašej dospievajúcej dcéry a manžela na vaše verejné priznanie k popôrodnej depresii?

Manžela som sa pýtala, či mu nebude prekážať, ak zachytím príbeh našej rodiny v knihe a on mi povedal, že najdôležitejšie je, aby som písala slobodne a nijako sa neobmedzovala. On sám sa istý čas venoval literárnej činnosti, takže vie, aký význam má umelecká sloboda. Moja dcéra dočítala knihu Materská len nedávno a povedala mi, že to, čo som v nej popísala, je len soft verzia skutočnosti. Mnohí ľudia vyzvedajú, či to bolo v reálnom živote také kruté ako v knihe a ja im vtedy vravím, že áno. Moji najbližší však vedia, že to bolo oveľa krutejšie.

Považujete sa za autorku ženských románov?

Nebránim svoje knihy pred týmto označením, aj keď sama seba v rámci literárnej scény zaradiť neviem. Nechcem deliť literatúru na mužskú a ženskú ani na vznešenú umeleckú a nízku spotrebnú. Nech si každý človek vyberie z ponuky kníh, čo ho zaujíma a čo mu je blízke.

Nemáte pocit, že autoriek kníh pre ženy je na Slovensku akosi priveľa?

Mne sa to páči, lebo to svedčí o pretrvávajúcej živelnej schopnosti žien rozprávať si príbehy. Dnes sa až tak veľmi nestretávame v reálnom živote, nuž prečo by sme sa nemohli rozprávať cez knižky? Aj keď tie príbehy možno vždy nedosahujú parametre vysokej literatúry, každý z nich má svoju liečivú silu. A ak niečia kniha pomôže čo i len pár ľuďom, tak potom aj taká literatúra má svoj zmysel.

Denisa Fulmeková (45) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Bola redaktorkou Literárneho týždenníka, denníka Telegraf, mesačníka Štýl a šéfredaktorkou ezoterického časopisu Orientácia. Externe spolupracovala s mesačníkom Miau. Jej literárnym debutom bola zbierka satirických poviedok Tak čo teda?, ktorú vydala pod pseudonymom Mina Murrayová. Potom jej vyšla zbierka poézie Som takmer preč a kontroverzný Klebetromán, ktorý napísala spolu s Petrom Macsovzským. V posledných rokoch píše romány pre ženy. Doteraz sa ženskými, často tabuizovanými témami, zaoberala v knihách Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň a Materská.