Agnesa Búřilová: Pády patria ku krasokorčuľovaniu

Len pred pár dňami ste oslávili okrúhle jubileum, ako dlho už stojíte na ľade, respektíve vedľa neho?

Korčuľovať som začala v päťdesiatom druhom roku, keď som chodila do tretej triedy. V súčasnosti sa venujem tomuto športu ako trénerka už viac-menej zo zábavy. Najprv som učila deti zo škôlok, teraz vediem kurzy pre dospelých. Deti som prenechala iným, pretože ja už s nimi ďalej nepôjdem, tak nech si ich môžu vychovávať mladšie trénerky odmala.

Ku krasokorčuľovaniu ste sa dostali vďaka legendárnej trénerke Hilde Múdrej. Čím vás presvedčila, aby ste začali s týmto športom?

Bývali sme na jednej ulici a ona mala malé deti, ktoré som zvykla voziť a hrať sa s nimi. Raz sa konala nejaká exhibícia, kam ma zobrala so sebou, a potom sa ma spýtala, či by som nechcela korčuľovať. Vystúpenie sa mi veľmi páčilo, preto som sa rozhodla vyskúšať to. Ide o veľmi pekný šport, aj keď dosť tvrdý a náročný, ale to nikto nevie, keď začína.

Inak by do toho zrejme nešiel...

Presne tak (smiech). Na krasokorčuľovaní sa mi páčilo, že je to veľmi kreatívny a estetický šport, korčuľuje sa na hudbu... Aby som vraj mala dobrú výchovu, ako dieťa ma prihlásili na balet, absolvovala som hodiny hry na klavíri, nemčinu a neviem čo všetko ešte. Najviac ma však bavil tanec. Okrem toho, keď som začínala s krasokorčuľovaním, mali sme veľmi dobrý kolektív, takže trénovanie bolo pre mňa aj zábavou.

Aké boli vaše tréningy, mali ste veľa modrín?

Časy, keď som korčuľovala ako sólistka, si veľmi nepamätám, ale neskôr som korčuľovala v športových dvojiciach, a to som mala zopár nepekných pádov. Napríklad na hlave mám miesto, kde mi nerastú vlasy. Padla som tak nešťastne, že som mala otras mozgu a musela som opakovať v škole ročník. Okrem toho som jazdila v období, keď sa zmenila technika zdvíhaných figúr. Keď som s korčuľovaním športových dvojíc začínala, robili sa len nízke zdvíhané figúry, potom prišla éra Protopopovcov, ktorí začali vysoké zdvíhané figúry na úplne vystretých rukách. Keďže sme s partnerom neovládali techniku, chodila som domov pravidelne celá modrá, nemohla som chodiť na kúpalisko. Chvíľu nám trvalo, kým sme zistili, ako na to. Ale pády ku krasokorčuľovaniu patria. Môj partner Peter Bartosiewicz bol a určite aj stále je veľmi zábavný človek, lebo v súčasnosti sa s ním nestretávam, keďže žije v Amerike. Pochádza zo Žiliny a keď študoval v Bratislave architektúru, býval na internáte s veľmi veselými študentmi, s ktorými vždy blbli. Jedného dňa mi oznámil, že ma nemôže dvíhať. Myslela som, že ide o fór, ale skutočne nemohol. Vyskočilo mu rameno. Keď sa mu to začalo stávať častejšie, začala som sa báť. Keby som bola hore a jemu by zrazu vyskočilo rameno, letela by som dolu ako šípka.

Prečo ste sa rozhodli študovať stavebnú fakultu, keď ste slávili úspechy na ľade?

Bolo to tými časmi, lebo keď som sa po maturite hlásila na fakultu telesnej výchovy, uličný výbor ma neodporučil na vysokú školu, ale do pracovného zaradenia. Takže som sa nedostala na vysokú školu rovnako ako môj starší brat. Rodičia vtedy povedali, že to nič, nechajú ma doma, aby som sa mohla naplno venovať korčuľovaniu. Ale vtom dostal môj tatík anonym, že živí príživníka, tak bolo rozhodnuté, že musím ísť pracovať. Zamestnala som sa ako kreslička vodohospodárskych stavieb. Mala som veľmi dobrého šéfa, ktorý mi poradil, aby som išla študovať stavebnú fakultu. Tam ma zobrali bez problémov, lebo na stavebnú sa hlásilo málo ľudí, a okrem toho som pracovala v danom odbore.

Vo vašej korčuliarskej kariére vám vraj veľmi pomohol manžel, ako?

Áno, ale to až neskôr. Kým som korčuľovala, starala sa o mňa maminka, ktorej veľmi ďakujem, lebo mnohokrát som chcela prestať. Najmä keď som bola v puberte, nechcelo sa mi chodiť na ľad, keď všetci moji rovesníci behali za zábavou. Počas vysokej školy sme trénovali väčšinou v noci, lebo vtedy neexistovali individuálne študijné plány. Ale maminka ma vždy prehovorila, že sa mi to raz oplatí, pretože toto sú len také momentálne zábavky. Takže som pri korčuľovaní zostala. Keď sa nám s manželom narodili detičky, rozhodla som sa, že predsa s ľadom skončím a budem sa venovať stavbárskej práci. Po narodení druhého syna Peťka sme dostali vlastný byt, takže už sme nebývali u manželových rodičov a nemal nám zrazu kto pomáhať s deťmi. Vtedy som si povedala, že aspoň na rok, dva pôjdem robiť trénerku, pretože tréningy bývali ráno od šiestej do ôsmej a poobede, keď už býval manžel doma. Postupne som však k svojim žiakom priľnula a bolo mi ľúto odísť, tak som pri ľade už ostala. Najprv som mala len malých zverencov, ktorí mi časom dorástli do reprezentácie. A vtedy sa to začalo – každý víkend preteky, skoro celé dni na ľade, zahraničné zájazdy, prišli majstrovstvá sveta, Európy, exhibičné turné, čiže som bola skoro stále preč. Preto som veľmi vďačná manželovi, že sa staral o deti a ja som sa mohla venovať trénovaniu.

Čo ste viac prežívali, keď ste vychádzali na ľad ako krasokorčuliarka alebo keď naň išli vaši zverenci?

Rozhodne keď vystupovali moji zverenci. Keď som korčuľovala, mala som síce trému, ale hneď ako som vyšla na ľad a začala hrať hudba, všetka nervozita zo mňa spadla. Ale keď išiel môj zverenec, prežívala som v napätí celú jazdu. Vravela som si: juj, ako to ide?! Najlepšie bolo, keď sa polovica jazdy vyvíjala veľmi dobre, vtedy mi vždy napadlo, ježišmaria, len nech to vydrží! Raz sa mi stalo, že sa mi celú druhú polovicu neskutočne klepala noha (smiech).

Aká ste trénerka? Ozýva sa počas vašich tréningov z ľadovej plochy krik, keď korčuliari nerobia, čo by mali?

Kedysi som bola dosť prísna. Mala som dokonca niekoľko žiačok, ktoré sa na mňa preto hnevali. Až neskôr v dospelosti sa mi priznali, že ma nemali rady. Na druhej strane, dostala som aj krásne listy, v ktorých mi bývalí zverenci písali, akí sú mi vďační, že som bola taká, aká som bola.

Viete už po prvých jazdách zistiť, či môže byť z nového zverenca nádejný krasokorčuliar, prípadne nový Sabovčík?

Úplne prvé kroky na ľade sú väčšinou chaotické, ale veľmi rýchlo sa ukáže, či má dieťa cit pre ľad, či má správny sklz a ako rýchlo napreduje. Ale až neskôr zistíme, či je ovládateľné a rado sa učí. Lebo sa stáva, že niekto je síce veľmi šikovný, prirodzený talent, ale v určitom veku mu to už zrazu nejde. Na začiatku mu to išlo samo, ale keď je neposlušný a nechce sa mu učiť, zložitejšie prvky už nezvládne, lebo tie treba robiť úplne presne. Napríklad Jožko Sabovčík bol nielen veľmi talentovaný, ale aj cieľavedomý chlapec, už odmalička vedel, čo chce dosiahnuť. Aj keď je pravda, že niekedy si vedel postaviť hlavu. Začala som ho trénovať, keď bol v puberte, takže občas boli konflikty, ale vždy sme sa vedeli dohodnúť.

Máte dvoch synov, jeden sa dal profesionálne na hokej, druhý na staviteľské povolanie. Ku krasokorčuľovaniu ste ich neviedli?

Nie, pretože oni sú obaja veľmi veľkí, majú okolo stodeväťdesiat centimetrov, čo nie je vhodné na krasokorčuľovanie. Kedysi bol o tento šport veľký záujem, preto sme testovali päť-, šesťročné deti ešte na suchu a z nich sme každý rok zobrali do liahne okolo tridsať detí. Zo zvedavosti som tam vzala staršieho Vladíka, ako by to zvládol. Prekvapil ma, že by sa tam bez problémov dostal, ale jeho miesto sme prenechali ďalšiemu uchádzačovi.

Čomu sa dnes ešte venujete okrem trénovania?

Aby som povedala pravdu, nemám veľmi v obľube zimu, radšej sa chodím kúpať do tepla – do Büku alebo do Luhačovíc, prípadne prídu na návštevu deti, vnúčatá, vždy je čo robiť. Navyše teraz som si na staré kolená našla novú zábavku – učím sa robiť na počítači, v poslednom čase pri ňom trávim veľa času.

Čiže v Jumping Joe sa snažíte kurzami krasokorčuľovania odtrhnúť deti od počítačov...

Áno, a ja sama k nemu utekám. Ale robím na ňom prospešné veci. Pustila som sa do skenovania fotiek, chcem z nich spraviť veľké fotoalbumy. Neviem, ako dlho to budem robiť, lebo máme veľa škatúľ s fotkami. Navyše nedávno mi priniesla neter obrovskú škatuľu plnú výstrižkov z novín ešte z čias, keď som korčuľovala. Manželov otec si všetko odkladal. Takže teraz mám veľa práce, všetko chcem nechať na disku pre deti a ostatné generácie.

Agnesa Búřilová (70), rodená Wlachovská, sa narodila v Rožňave, ale takmer celý život prežila v Bratislave. S krasokorčuľovaním začala počas základnej školy a tomuto športu ostala verná dodnes. Počas svojej kariéry jazdila s Petrom Bartosiewiczom, s ktorým získali v športových dvojiciach trikrát titul majstri ČSSR, 9. miesto na olympijských hrách v roku 1964 či 10. priečku na majstrovstvách sveta v 1964 a 1966. Vyštudovala stavebnú fakultu v Bratislave a keď prestala aktívne korčuľovať, chvíľu sa venovala projektovaniu, napokon sa však vrátila na ľad ako trénerka. Pod jej vedením získal Jozef Sabovčík bronz na olympiáde v roku 1984 a stal sa dvojnásobným majstrom na európskom šampionáte. Päť rokov pôsobila v Grécku, po návrate sa stala metodičkou Slovenského zväzu krasokorčuľovania. Je trénerkou V. stupňa v klube Slovan Bratislava a trénuje aj v Jumping Joe, čo je združenie pomenované podľa prezývky Jozefa Sabovčíka, ktoré sa snaží podporiť krasokorčuľovanie na Slovensku. Má dve deti a tri vnúčatá.