Na nedávnej medzinárodnej súťaži získali slovenské perníky dve zlaté a jednu striebornú medailu. Zdá sa, akoby sme boli medovníkovou veľmocou...
Pravdupovediac, v tejto brandži som relatívne nováčik, navyše samouk, takže neviem s istotou povedať, či je ešte nejaká krajina, ktorá by sa mohla pochváliť takou veľkou zbierkou medailí za medovníky ako Slovensko. Čo sa týka olympiády v Erfurte, tento rok sme zožali dosiaľ najväčší úspech. Ale opravím vás, nesúťažili sme s perníkmi, ale medovníkmi!
Medzi tým je nejaký rozdiel?
Áno, do perníčkov ide varený med, do medovníčkov surový. V niektorých receptoch je jeho pomer k múke väčší, inde menší, ale med tam musí byť vždy.
Prečo vás chytili práve medovníky?
Stalo sa to presne pred dvomi rokmi, pred Vianocami. Chcela som urobiť deťom radosť, a tak som im povyrezávala do cesta rôzne autíčka a vláčiky, ktoré som potom ozdobila. Keďže mali úspech, skúšala som ďalej. Hneď potom som dostala zaujímavú zákazku do Japonska, pripraviť medovníčky pre členov tokijského symfonického orchestra. Išlo o 128 kúskov rôznych tvarov, pričom by ste medzi nimi nenašli dva rovnako vyzdobené. Neskôr som začala experimentovať s realistickou maľbou a trojrozmernými dielami a po roku prišli prvé úspechy na súťažiach.
Prezradíte nám, kde robia gazdinky pri pečení najčastejšie chyby?
Keď som začínala, občas sa mi stávalo, že som medovníčky vyberala z trúby pevnejšie a potom som márne čakala, aby mi do Vianoc zmäkli. Treba ich vytiahnuť ešte vtedy, keď sa dajú jemne stlačiť prstom, pretože popri chladnutí ešte „dôjdu“. Ďalej by som možno poradila gazdinkám, aby natierali medovníčky vajíčkom až tesne pred dopečením, takto budú vyzerať omnoho krajšie. Samozrejme, treba ich uskladniť do uzatvárateľnej nádoby, aby zbytočne nepresychali.
A čo zdobenie? Ako sa dajú dosiahnuť také úžasné ornamenty, aké vytvárate vy?
Základnou zásadou je, že najskôr si urobíte hustejšiu polevu. S tou orámujete kontúry medovníčka, necháte zaschnúť a až potom nalejete do jednotlivých plôšok polevu, ktorú ste rozriedili vodou. Ak chcete, aby vám bielková poleva doslova svietila, skúste pridať do cesta kakao, výsledok bude veľmi efektný.
Keď sa tak pozerám na vaše realistické medovníkové portréty, tu budú asi všetky rady zbytočné. Na to treba talent.
Asi na tom niečo bude… Odmalička rada kreslím a maľujem, vlastne som iba zmenila médium, namiesto plátna používam medovníčky, na ktoré maľujem potravinárskymi gélovými farbami. Ale myslím si, že len s talentom a snami by som si nevystačila. Sú síce dôležité, ale nestačia. Som napríklad nesmierne pedantná, a keď sa do niečoho pustím, musím do toho vložiť maximum. Nevzdávam sa ani pri prvých neúspechoch, bojujem ďalej a idem tvrdohlavo za svojím cieľom.
Hovoríte ako športovkyňa.
Možno je to preto, že doma už jedného medailistu mám! Manžel Jozef už síce profesionálne nešportuje, ale stále je jediným Slovákom, ktorý získal na olympiáde zlato v atletike.
Počkajte, váš manžel je „ten“ Jozef Pribilinec?
Áno, ten (smiech). Momentálne sa už aktívne športu nevenuje, o to viac povzbudzuje mňa. Vlastne to bol on, kto ma uistil, že účasť na kuchárskej olympiáde v Erfurte je dobrý nápad. Najskôr som totiž váhala, či si vôbec môžem dovoliť vycestovať popri dvoch malých deťoch, nehovoriac o tom, že príprava na súťaž vám zaberie denne celé hodiny.
Ako ste to teda vyriešili?
S prácou som musela začať viac ako dva mesiace pred súťažou. Tvorila som, keď deti spali, inak sa nedalo. Sama som spávala zhruba päť hodín denne, zvyšok noci som venovala medovníkom.
S akým dielom ste išli na súťaž?
Chcela som ísť do sveta s náročnou figuratívnou tvorbou, v kombinácii s realistickou maľbou. Inšpiráciu som hľadala na internete, až som natrafila na fotku jazdeckej sochy Márie Terézie na bratislavskom nábreží, pri ktorej ma oslovila náročnosť a detailné prepracovanie. Najskôr vznikla skica, neskôr som modelovala, tvarovala a piekla. Spočiatku sa mi stávalo, že som niektoré nepodarené časti po hodinách práce zahodila do koša, samozrejme, so slzami v očiach. Ale bojovala som až dovtedy, kým pri mne nestála dokonalá vládkyňa, s výškou zhruba pol metra a hmotnosťou desať kíl. Celé mi to trvalo vyše 270 hodín.
Koľko?!
Áno, presne 273 hodín čistej práce, bez hodín premýšľania a hľadania vhodného námetu. Možno sa to nezdá, ale medovníkové cesto sa správa pomerne nevyspytateľne. V surovom stave si po desiatkach hodín formovania vytvoríte krásny model, a keď to celé vložíte do rúry, je po všetkom. Masa cesta zväčší svoj objem, detaily sa zmenia a roztečú, gravitácia urobí svoje. Treba si aj uvedomiť, že keď medovník položíte na plech, vždy bude z jednej strany plochý a pórovitý, takže som musela prísť na spôsob, ako docieliť, aby boli jednotlivé časti plastické zo všetkých strán. Rovnako náročné bolo aj zaistenie statiky.
Čo váš manžel, ako vnímal celý zhon okolo vášho medovníka? Netúžil ním niekedy tresnúť o stenu?
Boli chvíle, keď sa sťažoval, že sa viac venujem Márii Terézii ako jemu (smiech). Ale inak mi veľmi pomáhal a snažil sa odbremeniť ma od domácich povinností vždy, keď sa dalo.
Ako ste ten kolos previezli až do Nemecka?
Hoci som dielo maximálne zafixovala, na diaľnici z Brna do Prahy odpadol koňovi chvost a Mária Terézia sa zosunula zo sedla, pretože spoj nebol ešte celkom zaschnutý. Našťastie, nešlo o vážne poškodenia a pred súťažou som mala trocha času na opravné a dokončovacie práce.
Nie sú takéto súťaže tak trochu prehliadkou gýča?
Niektoré diela by sa možno dali označiť za bizarné, ale za každým súťažným exponátom sa skrývalo toľko detailnej práce, že sa dal len obdivovať. Obrovským zážitkom bolo sledovať prácu tímu z Japonska, ktorý bol neuveriteľne zohratý. Najskôr z veľkých prepraviek povyberali súčasti akéhosi diela, tepelnými pištoľami ich postupne pozvárali k sebe - až sa pred nami vynorilo veľké karamelové súsošie opíc s levom pod palmou. Tak detailne vypracované, že im bolo vidno každý chlp na kožuchu!
Čo hodnotila porota?
Bola to najmä kreativita súťažiacich a náročnosť diela, ale všímali si napríklad aj upravenosť stola. Zavážil aj použitý materiál, samozrejme sa nesmeli používať nejedlé substancie. Súťažilo sa v rôznych kategóriách, ja som zastupovala kulinársku artistiku. V mojej kategórii porotcovia diela neochutnávali, ale mali špeciálnu ihlu, ktorou mohli prácu skontrolovať až do hĺbky.
Nerozmýšľali ste po tomto úspechu o podnikaní s medovníčkami?
Treba povedať, že medovnikárska práca podľa mňa nie je dostatočne ohodnotená. Je to drobná, piplavá robota, zaberajúca obrovské množstvo času. Keď chcem napríklad vyrobiť medovník s realistickým portrétom, tak jeden deň umiesim cesto, upiecť ho môžem až druhý deň, ďalšie dva-tri dni medovník „pracuje“, a preto musí postáť. Až potom ho môžem vyfarbiť polevou, ďalší deň čakám na stuhnutie podkladu a nakoniec príde na rad maľba, na ktorú si zvyčajne vyhradím dva dni, pretože si treba dať záležať na každom detaile. Za to celé by som dostala zhruba dvadsať eur. Rozhodne nechcem znevažovať iné profesie, ale za podobnú sumu vám trebárs v autoservise vymenia za polhodinu pneumatiky.
Bavia vás po toľkých prebdených nociach ešte obyčajné medovníky pre rodinu?
Ale áno! Medovnikárstvo je krásny koníček a ženy, ktoré mu prepadnú, zvyčajne hovoria, že je to doslova závislosť! V kalendári je predsa toľko príležitostí, pri ktorých môžete svojím výtvorom potešiť – sú to nielen Vianoce, ale aj Veľká noc, meniny, narodeniny, narodenie dieťaťa, krstiny... takže sotva dokončíte jeden medovník, už je čas na ďalší kúsok.
Čo vás inšpiruje pri tvorbe?
Najlepšie nápady som dostala vždy, keď som uspávala deti. Sú to také jedinečné chvíľky, keď má človek priestor premýšľať bez toho, aby sa zaoberal niečím iným. A len čo deti zaspia, bežím do kuchyne a pustím sa do práce. (smiech)
Výsledky vašej práce úžasne voňajú. Nestalo sa vám niekedy, že vaše deti alebo manžel neodolali a zjedli darček, s ktorým ste sa trápili celú predchádzajúcu noc?
Zatiaľ sa držia, aj keď raz som už našla na jednom kúsku odtlačky detských zúbkov (smiech). Dlho to bolo tak, že len čo sa deti zobudili, medovníky bolo treba rýchlo poodkladať na neprístupné miesta. Pre detský prštek je totiž veľmi lákavé zapichnúť sa do práve vyliatej polevy na medovníčku. Postupne sa však synovia naučili na rozrobené medovníky nesiahať a ani ich to veľmi neláka, pretože vedia, že im vždy vyhradím zopár kúskov.
Možno by ste si mali s manželom zriadiť súkromnú sieň slávy, kde budú jeho športové trofeje bezpečne uložené spolu s vašimi medovníkovými dielami.
To nie je zlý nápad, aj keď manželove medaily sú oveľa trvácnejšie ako moje medovníkové diela! (smiech)
Andrea Pribilincová (32) vyštudovala Záhradnú a krajinnú architektúru na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Po škole pôsobila ako riaditeľka hotela, od roku 2007 si čerpá materskú dovolenku. Medovnikárstvu sa aktívne venuje už dva roky, počas ktorých stihla povyhrávať množstvo súťaží. Medzi najvýznamnejšie úspechy patrí prvé miesto v súťaži o najkrajší vianočný medovník v roku 2011, druhé miesto v súťaži Slovenského zväzu včelárov a najmä strieborná medaila z medzinárodnej Olympiády IKA 2012 v nemeckom Erfurte. Vo svojej tvorbe sa špecializuje najmä na trojrozmerné diela a medovníky s realistickými portrétmi. S manželom, olympijským víťazom Jozefom Pribilincom, vychováva päťročného Dominika Filipa a trojročného Nikolasa.
Môj recept na perníčky
- 650 gramov hladkej múky
- 250 gramov práškového cukru
- 100 gramov medu
- 50 gramov margarínu
- 4 vajcia
- 2 ČL jedlej sódy
- 2 PL perníkového korenia
- trochu kakaa
Sypké a mokré suroviny vymiešame každú zvlášť. Potom ich zmiešame dokopy, vypracujeme cesto, ktoré necháme odstáť v chlade minimálne 24 hodín. Teplota a čas pečenia závisia od typu sporáka a hrúbky medovníčkov (orientačne: 150 – 180 stupňov Celzia, menej ako 10 minút).
Viac receptov, postupov a návodov na zdobenie medovníkov nájdete na Artmama.sk.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
