Celeste Buckingham: Človek by sa mal držať pravidiel

Váš otec je Američan, mama Švajčiarka iránskeho pôvodu, jedného z dedkov máte z Ruska. Ako je možné, že ste sa usadili práve na Slovensku?

Pamätám si, že keď sme boli so sestrou ešte celkom malé, žili sme na Aljaške. Rodičia predtým bývali istý čas vo Švajčiarsku a stále rozmýšľali nad tým, že by sa chceli vrátiť do Európy. Švajčiarsko ich však už nelákalo, a tak zvažovali, kde inde by sa mohli usadiť. Voľba padla na Slovensko, môj otec tam ako lekár získal prácu, čo bol základný predpoklad, aby mohol uživiť rodinu. Pôvodne sme si mysleli, že tu pobudneme len rok a potom sa uvidí. A už sme tu pomaly trinásť rokov.

Koľko ste mali rokov, keď ste sa k nám presťahovali?

Štyri.

Takže slovenčina je pre vás skoro ako rodná reč?

Povedzme to takto – som cudzinka, ktorá žije veľmi dlho na Slovensku a naučila sa miestny jazyk. Prízvuk som zvládla celkom dobre, ale občas ešte robím gramatické chyby. Keď ma naši dali do slovenskej škôlky, nevedela som po slovensky vôbec nič, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Dodnes si pamätám, ako sa mi preto deti posmievali. Ale napokon som to zvládla. Po roku som sa už vedela celkom dobre dohovoriť.

Vaša matka má veľmi zvláštne orientálne meno.

To preto, že má iránsky pôvod. Volá sa Zarin, čo v preklade znamená zlato. Priezvisko mám po otcovi. Buckingham je v Spojených štátoch veľmi rozšírené meno už dobrých dvesto rokov. Mám pocit, že na každom kroku tam bývajú nejakí Buckinghamovci.

Boli ste niekedy navštíviť príbuzných v Iráne?

Keďže mám spolovice americký pôvod, asi by to nebol veľmi dobrý nápad. Súčasná iránska vláda považuje Američanov za nepriateľov, takže niekto ako ja, a navyše žena, by tam bol neprijateľný. Ktovie, či by som sa vôbec odtiaľ vrátila. Je to škoda, lebo milujem iránsku kultúru, moja iránska babka, ktorá s nami žije na Slovensku, mi o nej veľa porozprávala. Mamina si doma, odkedy si pamätám, stále púšťala iránske pesničky. Odmalička ma fascinovali silou svojej výpovede. Majú úžasné básnické texty. Vždy je v nich podstatné to, o čom sa spieva, hudba je len akýsi doplnok. Otec si zase rád púšťal džezové skladby. A tak ma ovplyvnilo oboje, džez aj iránske hity.

K spevu vás priviedla matka? Párkrát ste už naznačili, že práve ona bola tou kľúčovou osobou, ktorá vás najviac ovplyvnila.

Keď som bola bábätko, mamina si písala denník, do ktorého si zaznamenávala všetko, čo sa ma týkalo. Čo som v ktorý deň zjedla, aký pokrok som urobila. Na jeho stránkach je poznámka: Celeste má rada spev, keď ho počuje, tlieska rukami. Mala som štyri mesiace, keď si to mama na mne všimla. Keď som trochu podrástla, zapísala ma na hodiny spevu. Vždy, keď prišli k nám domov hostia, tak mi vravela, že im mám niečo zaspievať a stále ma povzbudzovala: Len cvič, cvič...

Učili ste sa hrať aj na nejakom hudobnom nástroji?

Dva roky som chodila na gitaru a rok na klavír, takže mám nejaké základy, ale nie som nijaká veľká inštrumentalistka. Vždy som sa skôr sústredila na spev.

Kto vám poradil prihlásiť sa pred dvoma rokmi do SuperStar?

Môj producent Martin Šrámek. V tom čase už vedel, ako spievam, mala som za sebou prvú „detskú“ demonahrávku, ktorú si vypočul a spýtal sa ma: Čo keby si išla do SuperStar? Mamina nebola veľmi nadšená, ale mňa táto myšlienka okamžite nadchla. Prosila som: Mami, mami, veľmi tam chcem ísť! Napokon súhlasila. Samozrejme, že v tej chvíli nikto z nás nečakal, kam až to celé zájde. Že jedného dňa budem koncertovať a robiť rozhovory s novinármi.

Ako ste prežili svoje „superstarovské“ obdobie?

Bolo to pre mňa dosť stresujúce a fyzicky vyčerpávajúce. Domov som prišla schudnutá, oslabená. Rodičia lamentovali: Bože, veď takúto ťa nepoznáme! Ale napokon aj oni uznali, že to bola pre mňa obohacujúca skúsenosť. Prvé stretnutie s realitou a skutočným šoubiznisom. Naučila som sa prekonávať ostych a únavu, pracovať na sebe s plným nasadením a musím povedať, že ľudia, ktorí mi pritom pomáhali, boli naozaj skvelí. Veľmi som si to užívala.

Po ukončení súťaže sa na vás zosypali pracovné ponuky?

Také rýchle to nebolo. Až po singli Nobody knows som si uvedomila, že to s mojím spievaním začína byť vážne. Zrazu začali prichádzať zaujímavé ponuky, viac sa o mňa zaujímali novinári. Vlastne odvtedy už nemám pokoj (smiech).

To znie, akoby bola popularita pre vás príťažou.

Je fakt, že keď sa stanete známym človekom, už nemáte súkromie.

Narážate na vaše paparazzovské fotografie s Martinom Harichom, ktoré sa nedávno objavili v médiách? Vyzeráte na nich zaľúbene...

To sú presne veci, o ktorých si myslím, že nepatria na verejnosť. Niečo zo svojho života by som si rada nechala pre seba, aj keď chápem, že ľudí to zaujíma.

Ako vašu popularitu prežívajú rodičia?

Otec sa teraz rád chváli mojím menom v práci, rozpráva, že jeho dcéra spieva a študuje na prestížnej univerzite v Nashville. Mám pocit, že najmä na tej škole mu záleží, vždy si zakladal na vzdelaní. A mamina vraví, že vždy vedela, že zo mňa bude speváčka. Vraj to pre ňu nie je nijaké prekvapenie.

Máte aj o tri roky mladšiu sestru Carmel, ktorá tiež skladá pesničky. Podobá sa na vás?

Navonok možno áno, ale inak sme úplne rozdielne. Dokonca aj naši rodičia hovoria, že nechápu, ako môžeme byť sestry (smiech). Na štrnásť rokov je veľmi vyspelá, pôsobí oveľa vyzretejším dojmom.

Tak ako vy...

Možno je to tým, že odmalička sa od nás očakávalo, že budeme na sebe pracovať. Keď sme mali chuť len tak sa povaľovať pred telkou, tak nám mama vždy vravela, aby sme radšej využili čas na niečo zmysluplné, napríklad si napísali pesničku. Ona bola pre nás vzorom. Vždy mala množstvo aktivít. Bola riaditeľkou školy, podnikala, pracovala pre Európsku úniu. Sila, ktorá z nej vyžaruje, ma inšpirovala napísať pesničku Run, run, run. Je to síce skladba o láske, ale aj o tom, že žena dokáže byť silná. Podľa mňa je to v živote dôležité.

Prečo ste sa rozhodli študovať v Nashville? Máte tam príbuzných?

Do školy v Nashville som sa prihlásila, lebo toto mesto je centrom americkej hudobnej scény. Dalo by sa povedať, že viac ako Los Angeles. Práve tu sa nahrávajú najväčšie hity interpretov, ako sú Beyoncé alebo Lady Gaga. Nashville je mestom hudobníkov, spevákov a skladateľov. Spolupracujem tam s manažérskym tímom Kelly Clarksonovej, ktorý pripravuje môj americký debut.

Takže by ste sa rada presadili v Spojených štátoch?

Je to môj sen, aj keď určite sa budem stále vracať na Slovensko a do Česka. Tu mám svoje publikum a ľudí, ktorí zo mňa urobili speváčku. Nechcem stratiť spojenie s Európou. Momentálne to vyzerá tak, že by som mohla na seba upozorniť aj v Poľsku a Maďarsku. Slovensko je úžasné, mám ho veľmi rada, ale je príliš malé. Myslím si, že Slováci potrebujú spojenie so svetom. Vidím to aj na svojich producentoch, keď im prinesiem hudobné novinky z Ameriky, vždy ich to veľmi zaujíma. A to je dobre.

Aký je váš život v Amerike?

Taký ako na Slovensku, len s tým rozdielom, že keď si idem kúpiť rožky do obchodu, tak ma nikto nepozná. Iste, všetko je tam väčšie než tu, ale inak necítim veľký rozdiel. Aj tam mám svojich kamarátov, chodím do školy, pracujem.

Čo vás najviac inšpiruje pri písaní pesničiek?

Emócie, tie sú podľa mňa najdôležitejšie. Napríklad ak niečo zažijem alebo si vypočujem, čo zažila blízka kamarátka, alebo vidím film, ktorý ma dojme – to sú pre mňa momenty, ktoré sú inšpiratívne. Všímam si ľudí a ich pocity. Keď v nich nájdem niečo silné, zrazu ani neviem ako a je z toho pesnička. Cit je podľa mňa v umení to najdôležitejšie. Ak vám chýba, nezakryjete to dokonalou technikou, ničím.

Píšete aj texty. Pomáha vám v tom čítanie poézie?

Skôr pritom hľadám originálne vyjadrenie pre svoje pocity. Nechcem sa zaoberať tým, čo píšu iní. Môže to byť dokonalé, ale práve tá dokonalosť by ma zväzovala. Možno by som sa na ňu chcela podobať a to by nebolo dobré. Umelec by mal byť vždy originál.

Čo podľa vás potrebuje človek na to, aby dosiahol úspech v šoubiznise a nestúplo mu to do hlavy tak, že napokon skončí na drogách alebo stratí zdravý rozum?

Človek by mal žiť podľa istých pravidiel. Mne mamina vždy hovorila: Lietaj, skúšaj, ale dávaj si pritom na seba pozor! Nejde o to byť upätý, ale ak sa držíš pár dôležitých zásad, nikdy sa úplne nestratíš. Možno sa ti v živote kadečo stane, ale nikdy sa nerozbiješ na kúsky, ostaneš sama sebou.

Celeste Buckingham (17) prvýkrát na seba upozornila ako finalistka druhej série česko-slovenskej SuperStar. Po súťaži vydala single Blue Guitar a Nobody knows. V roku 2011 hosťovala na albume Nový človek slovenského rapera Majka Spirita, s ktorým natočila aj spoločný videoklip. Tento rok vyšiel jej debutový album Don´t Look Back, na ktorom hosťovali Martin Harich a Noah Ellenwood. Študuje v americkom Nashville, jej rodičia a sestra žijú v Bratislave. Jej posledny singel Run, Run, Run je už niekoľko týždňov jednou z najhranejších skladieb slovenských a českých rádií.