Módna blogerka Marika Majorová: Spolieham na čaro momentu

Minulý rok ste založili na internete blog, kde uverejňujete zaujímavo oblečených ľudí z ulice, takzvaný streetstyle. Čo vás k tomu viedlo?

Už dávnejšie som intenzívne sledovala rôzne zahraničné blogy, ktoré prezentujú streetstyle, a povedala som si, že by som to rada aj sama vyskúšala. A tiež som v Bratislave stretávala ľudí, ktorých som mala chuť fotiť, lebo boli štýloví, zaujímaví a inšpiratívni. Vedela som, že by ma to bavilo, a tak som začala. Okrem toho blogujem aj o iných príbuzných témach. Rada na blogu prezentujem módnych návrhárov, fotografov, dizajnérov, kultúrne projekty, čokoľvek a kohokoľvek, ak je to inšpiratívne.

Ako ste sa vlastne dostali k foteniu?

Šlo to akosi samo. Môj otec je novinár a skúsený fotograf, takže prvý fotoaparát, staršiu Minoltu, som dostala od neho. A vždy som fotila, či rodinu, sestru, ktorá so mnou ochotne experimentovala, alebo počas cestovania. Ani neviem, prečo mi nikdy nenapadlo fotografi u študovať, čo spätne trošku ľutujem.

Asi rok po založení blogu vás oslovilo globálne internetové vydanie ELLE. Záujem mali o vaše streetstylové fotky. Ako k tomu došlo?

Neviem, ako ma našli a ani som po tom príliš nepátrala. Zrejme narazili na môj blog s fotkami a páčili sa im. Aj v tom spočíva čaro internetu - nikdy neviete, kto si vás všimne. Jedného dňa len prišiel e-mail z newyorského ELLE online, že pripravujú rubriku venovanú globálnemu streetstylu, v ktorej budú predstavovať vybrané mestá sveta. Oslovili ma, či by som pre nich fotila Bratislavu. Bol to super pocit, myslím, že som doma od radosti skákala po obývačke (smiech). A dohodli sme sa aj na fotení Prahy. Moje bratislavské fotky sú u nich už uverejnené, Praha je zatiaľ vo fáze dofotenia. Niekedy na jeseň by som mala dodať ďalšiu aktuálnu kolekciu fotografií. Najviac ma však teší, že si na ELLE.com môžete listovať mestami a vyberať si napríklad medzi Londýnom, Parížom, Bratislavou, na to som hrdá.

V čom sa líši pouličná móda Prahy a Bratislavy?

Ide o hlavné mestá, ktorú sú si geografi cky a historicky blízke, takže až také veľké rozdiely nevidím. Ale Praha je kozmopolitnejšia a jej obyvatelia sú sebavedomejší. V Česku tiež na kultúru odievania negatívne pôsobí vplyv germánskych krajín a lásky k čundru. My máme zasa v obliekaní trochu väčší jemnocit. Na druhej strane sme opatrnejší, bojíme sa, čo o nás povie mama, babka, susedia, a radšej ideme na istotu.

Na svojom blogu hovoríte, že obliekanie je prejavom vnútornej slobody, čo vidieť napríklad v západných metropolách. Cítite nejaké zmeny aj u nás?

Blog som rozbehla minulý rok na jar a túto jar som sa pozerala okolo seba a hovorila si, že sa niečo zmenilo. Že prostredie, nápaditosť a chuť experimentovať v nás sa trochu prebudili. A to som mala pocit, že po tom, ako som fotila ľudí v New Yorku alebo Paríži, mám zvýšené nároky na streetstyle. Ale podľa mňa je to prirodzené. Človek je vystavený rôznym vplyvom. Počas posledných rokov nastal boom módnych blogov, ľudia nachádzajú veľa podnetov a inšpirácií aj na internete či v módnych a iných časopisoch.

Ako by ste v skratke zhrnuli definíciu streetstylu, čiže štýlu ulice?

Ide o fotografickú disciplínu, pri ktorej fotografa zaujme niečo, čo súvisí s vonkajškom náhodného človeka na ulici. Môže to byť kus odevu, farebná kombinácia, doplnok alebo nejaké vyžarovanie a osobný štýl. Tento prvotný vizuálny podnet je impulzom ku vzniku fotografie. Takého človeka oslovím a poprosím, či by som ho mohla odfotiť na môj blog ako inšpiráciu, ukážku štýlu, akým sa ľudia v Bratislave obliekajú a žijú. To je základný princíp. Na ulici napokon hľadajú módnu inšpiráciu aj samotní návrhári, takže ide o akýsi kolobeh módy. Veci z prehliadkového móla sa dostávajú na ulicu, kde ich ľudia rôzne kombinujú, a ulicu si zase všímajú dizajnéri. Dnes je móda veľmi uvoľnená a každý si môže vytvoriť svoj štýl.

Ako ľudia reagujú, keď ich na ulici oslovíte?

Väčšinou súhlasia, dokonca sú aj polichotení, ale starší ľudia ma dosť často odmietnu. Nemajú dôveru voči niekomu, kto ich len tak osloví. Staršie panie sa napríklad necítia fotogenické a zaujímavé, ale priznám sa, lichôtkami sa občas dá zájsť ďaleko (smiech). Väčšinou však nerozumejú, prečo ich chcem odfotiť, čo s fotkou budem robiť a keď spomeniem blog a internet, tak si myslia, že sa objavia na stránkach bulváru. Obávajú sa internetu ako média.

Fotíte na film. Prečo?

Môj prvý fotoaparát, ktorý som dostala, bol klasický manuál na fi lm. Učila som sa na ňom fotiť a pri filme som už zostala. Nezavrhujem digitálnu techniku, poznám fotografov, ktorí fotia nádherne na digitál. Ja to však neviem. A film má pre mňa čaro – od cvaknutia uzávierky až po čakanie, čo príde z fotolabu. Na ulici pracujem s čarom momentu, ktorý pre mňa film len umocňuje. Dodá záberu jemné zrno, objekt vyzerá plastickejšie. Vopred si tiež musím rozmyslieť, čo a ako fotím. Dodatočnú úpravu príliš neriešim. Dlho som dokonca fotky vôbec neupravovala. Teraz to robím minimálne.

Čo môže priniesť módny blog čitateľovi?

Ponúka inšpiráciu, iný pohľad na ulicu. Predstavujem ním mesto z iného pohľadu. Inšpiratívna je aj rubrika Vintage streetstyle. Čitatelia do nej posielajú fotky zo svojich rodinných albumov. Priznám sa, že som nečakala taký ohlas. Ľudia mi začali posielať fotografie, chceli sa podeliť so spomienkami. Mám snímky od tridsiatych až po osemdesiate roky. Je pekné pozrieť sa späť, ako sa ľudia obliekali kedysi, aký mali štýl, a aj keď nemali veľa peňazí, ako dokázali naše babičky alebo mamy ušiť famózne veci. Móda sa často berie ako nejaká zbytočnosť, frivolnosť. Nemôžeme ju samozrejme porovnávať s disciplínami ako medicína. Ale v kontexte toho, že si radi vychutnáme jedlo, zájdeme na koncert, prečítame si knihu, zrekonštruujeme byt a kúpime si dizajnové kúsky, patrí k radostiam života. A nemusí stáť ani kopu peňazí. Poteší aj neopakovateľný kúsok zo secondhandu.

Vyrážate do ulíc každý deň?

Zistila som, že stále musím mať pri sebe foťák. Pre istotu. Aj kabelku si vyberám tak, aby sa mi do nej vošiel (smiech). Nikdy neviem, kedy na niekoho zaujímavého narazím. Keď mám čas, vyberiem sa do mesta na polhodinku s cieľom fotiť. Rada by som fotila systematickejšie, ale najzaujímavejšie stretnutia aj tak často prinesie náhoda.

Chcete zmapovať aj iné slovenské mestá?

Zatiaľ som nemala dostatok času, aby som šla inam. Ale chcela by som si z hľadiska streetstylu pozrieť napríklad Košice alebo Nitru, kde tuším, že sú zaujímaví ľudia.

Kam sa môžete v rámci svojho módneho blogu posunúť?

Ťažko povedať a neviem to vôbec odhadnúť. Keby mi pred rokom niekto povedal, že budem mať fotky na ELLE.com, tak si zaťukám na čelo. Neverila by som, že budem robiť napríklad tento rozhovor alebo že po meste budú visieť bilbordy s fotografiami pre Avion shopping park, ktoré som spravila ja. Možností je veľa, aj nápadov, a ja som otvorená všetkému, ale na základe skúseností z posledného obdobia si netrúfam nič odhadnúť.

Ako je to s fotením na cestách?

Zameriavate sa aj na niečo iné než na módu? Musím povedať, že môj priateľ je v tomto veľmi tolerantný. Keď ideme na spoločný výlet, ja už automaticky pozerám po ľuďoch. A on vie, že keď na niekoho zaostrím na ulici, tak nič iné neexistuje. Alebo sa zrazu obzrie a ja už bežím cez ulicu za niekým, koho som zbadala (smiech). Cestovanie vždy spájam s fotením ako takým – či už okolia, atmosféry, momentiek, alebo ľudí a módy na ulici.

Ktoré mesto je vám ohľadom módy najbližšie?

Určite Londýn a New York. Každé iným spôsobom. V nich som sa pri fotení ľudí cítila najlepšie. Tam na ľuďoch vidieť, že sú vnútorne slobodnejší, otvorenejší a cítia sa vo svojej koži dobre. V konečnom efekte čaro osobného štýlu nespočíva v tom, čo nosíte, ale ako to nosíte. A to vidno aj navonok.