Kristína Peláková: Spievanie je ako herectvo

Na Slávikovi 2010 ste boli prvýkrát nominovaná v kategórii speváčka, dokonca ste si domov priniesli aj dve ocenenia. Ako ste prežívali svoju premiéru?

Bol to veľmi pekný pocit, moje prvé vážnejšie ocenenia, ktoré som si preberala. Na cenách si veľmi nezakladám, ale veľmi ma potešilo, že ľudia opäť podporili moju pesničku. Hit roka a Rádioslávik som dostala za pesničku Horehronie, ďakujem Kamilovi Peterajovi a Martinovi Kavuličovi, že som ju mohla naspievať. Cena je teda hlavne ich. A to, že som sa ocitla v kategórii speváčka, bolo niečo úžasné.

Čo si myslíte, čím zaujalo Horehronie také veľké množstvo ľudí?

Myslím si, že z pesničky ide ľahkosť a odlišná atmosféra ako z iných skladieb. Sama som prekvapená, že zasiahla všetky vekové kategórie. Pamätám si, že keď Kamil Peteraj posielal text pesničky Martinovi Kavuličovi cez e -mail, upozorňoval ho, aby sa nezľakol, že ide len o úlet. Aj do rádia sme túto pieseň dávali s veľmi malou dušičkou. Veď ide o skladbu s ľudovým nádychom a so slovami, v ktorých sa hovorí o prírode. Nevedeli sme, čo na to ľudia povedia.

Ako sa vlastne začala vaša spolupráca s Kamilom Peterajom?

Keď som dokončovala prvý album, mala som na ňom skladbu Ešte váham. Pôvodne mala iný text, ktorý som napísala ja. Nechcela som ho však už spievať, lebo bol dva roky starý a už som s ním nebola spokojná, necítila som, že je o mne. Nechcem robiť niečo, čo sa mi nepáči. Vydavateľ však trval na tom, že pieseň je výborná, preto budeme čakať na nový text a možno ani album nevydáme. Až také to bolo vážne. Napokon oslovil Kamila Peteraja, poslal mu hudbu, či sa na ňu môže pozrieť. Bola som prekvapená, pretože na to, že ma nikdy nevidel, napísal text krásne.

Vie vám vždy ušiť text na mieru?

Na novom albume sú aj texty, s ktorými som sa nevedela zžiť a s ktorými som mala najprv problém, ako ich zaspievať. Napríklad v piesni Oltár sa hovorí o tom, že som mala chlapca, mali sme sa už brať, ale on ma nechal. Za mojím chrbtom začal chodiť s nejakou inou, s ktorou chystá svadbu a ja som len tá druhá. Bolo to pre mňa ťažké zaspievať. Potrebovala som tri, štyri mesiace, aby som sa k piesni vrátila. Nad textom musím premýšľať, aby som sa vedela vcítiť do danej osoby. Je to doslova ako herectvo.

Vaše pesničky sa pomerne často hrávajú v rádiách. Neprejedla sa vám ešte žiadna z nich?

Počula som už od ľudí reakcie typu: „Hej, počúvaj, v tých rádiách je ťa už nejako veľa!“ (smiech.) Som rada, že hrajú moje piesne, ale zase si myslím, že všetko by malo byť robené s mierou, aby sa ich naozaj ľudia neprejedli. Teraz to už však nie je také intenzívne ako prednedávnom.

Keď ste boli dieťa, vraj ste zbožňovali speváčky Britney Spears a Christinu Aguileru...

Mala som všelijaké idoly. Keď som prišla domov zo školy, prvé, čo som urobila, bolo, že som hodila tašku na zem a pustila si Britney Spears. Neustále som pozerala videoklipy, to ma veľmi bavilo. Nahrávala som si aj koncerty a učila som sa choreografi e podľa videoklipov. Dokázala som si dookola pretáčať to isté, kým som sa to nenaučila. Raz som preto dokonca pokazila videoprehrávač (smiech).

Takže to boli vlastne vaše prvé vystúpenia?

Áno, domáce vystúpenia. Okrem toho som mala rada, keď som išla niekam spievať alebo hrať na klavíri. No nikdy som si nemyslela, že budem raz stáť na veľkom pódiu.

Všetky vaše idoly spievali v angličtine. Nelákalo aj vás spievať v tomto jazyku?

Angličtinu som nikdy veľmi neovládala. Skúšala som v nej spievať Horehronie, keď som išla na Eurovíziu. Ale to už nebolo Horehronie, niečo sa z tej pesničky vytratilo. V slovenčine som sa našla vďaka Kamilovi Peterajovi.

Aký máte vzťah ku koncertovaniu?

Nikdy som nevystupovala často. Aj keď som sa spoznala s Mariánom a Martinom Kavuličovcami a začali sme spolupracovať, bola som stále v nahrávacom štúdiu. Aj preto sa po Eurovízii popísalo veľa o mojej tréme. Médiá sa toho chytili a zrazu každý vedel, že Kristína má trému (smiech). Bolo to hlavne preto, že som nemala veľa skúseností. Človek by si myslel, že keď ma hrali často rádiá, tak som už dostatočne ostrieľaná, ale v skutočnosti som mala za sebou veľmi málo vystúpení. Teraz je to už narovnako – nahrávam aj vystupujem. Koncerty som si obľúbila, aj keď ich neraz sprevádzajú rôzne nepredvídateľné udalosti. Napríklad, keď som vystupovala s Horehroním, stalo sa mi, že som stratila kvietok, ktorý som mala mať vo vlasoch. Skrátka bol fuč. Šťastie, že mám šikovnú štylistku, ktorá mi narýchlo vyrobila nový, inak by som to musela zvládnuť bez neho.

Ako ste sa vyrovnávali s negatívnou kritikou, ktorá sa objavovala najmä v čase Eurovízie?

Bolo to nepríjemné, pretože ju riešilo celé moje okolie. Každý sa nás na to pýtal, jedni sa smiali, iní neverili, či im hovoríme pravdu. Ale na to všetko som už zabudla. Vyzeralo to, ako keby mi chcel niekto poškodiť. Ale so závisťou či s neprajnosťou sa nestretávame len my, ale aj iní, nech robia hocijakú prácu, pretože ľudia sú všelijakí.

Napriek tomu vystúpenie v nórskom Osle muselo byť pre vás nezabudnuteľné...

Prvýkrát som bola niekde ďalej za hranicami, bol to pekný výlet, aj keď súťaž nebola celkom fér. Videli sme to už len na tom, ako sa k nám organizátori správali, keď sme prišli. Napríklad na tom, aká veľká výprava s fanúšikmi prišla so speváčkou z Nemecka – približne 220 alebo z Azerbajdžanu – 120 ľudí, bolo vidieť, že ide o manipuláciu. Veď to nebolo len tak, že im prišlo toľko ľudí. Z vyradenia zo súťaže sme boli trochu sklamaní, pretože ohlasy sme mali na Horehronie výborné. Ale ideme ďalej. Domov som si priniesla len to pozitívne, snažila som sa v Osle nechať všetko zlé. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, vystupovala som na obrovskom pódiu a na prenos sa pozerala pomaly celá Európa.

Nebolo cítiť medzi interpretmi rivalitu?

Nie, práveže vôbec, stretávali sme sa veľmi málo. Ostatní súťažiaci boli ubytovaní v iných hoteloch ako my a skúšky boli naplánované na minútu presne. Som rada, že som mohla vidieť pesničky a temperament iných krajín.

Vaším partnerom a manažérom v jednej osobe je v súčasnosti Marián Kavulič. Prečo ste sa rozhodli vymeniť svojho predchádzajúceho manažéra?

Väčšinou sa ma pýtajú, či sme sa rozišli zle, ale my sme sa rozišli v dobrom. Mal príliš veľa iných povinností a nevedel sa mi venovať naplno, ako by som potrebovala. Na Mariána sa môžem spoľahnúť hocikedy, pretože sme spolu stále.

Nemáte ešte ponorkovú chorobu, keď spolu trávite toľko času?

Ani nie, ani som sa nad tým nezamýšľala. Poznám ponorkové choroby, zažívala som ich na internátoch (smiech). No s Mariánom nemáme taký problém. Snažíme sa všetko riešiť v pohode, lebo ponorková choroba vzniká asi vtedy, keď je zlá atmosféra, nedarí sa, nestaráte sa o seba, ste nervózni... My sa stále tešíme zo spoločnej práce.

Pochádzate zo Svidníka. Rodičia sa nehnevali, keď ste sa pomerne skoro od nich odsťahovali?

Mám veľmi dobrých rodičov, vždy rešpektovali to, čo som chcela robiť. Veľmi ich potešilo, že som sa dostala na školu, na akú som chcela, lebo vedeli, že budem robiť to, čo ma baví. Dôverovali mi, ani nemali dôvod hnevať sa, lebo ich teší, že sa mi darí. Občas cítim, že im je ľúto, že som veľmi málo doma. Vo Svidníku už ani nemám veľa kamarátok, lebo sú všade možne po školách. Takže, keď tam prídem, dva dni sú už pre mňa veľa (smiech). Veľmi rada sa tam vraciam. Je príjemné stretnúť sa s rodinou.