Ľubica Šarinová: Nepočujúci sa potrebujú dorozumieť

Nedávno prebiehal projekt 7. zmysel, ktorý mal za úlohu priblížiť nám svet nepočujúcich scénkami so známymi osobnosťami. Ako ste s ním spokojná?

Išlo o fantastický projekt, pretože, ako často hovorím, nepočujúci sa rozprávať nenaučia, ich reč je pre počujúcich väčšinou nezrozumiteľná. Od nás, od zdravej verejnosti, by pritom stačilo málo – naučiť sa s nimi komunikovať.

Učili ste posunkovú reč známe osobnosti. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?

Mala som z toho veľmi dobrý pocit. Mali sme asi hodinu na to, aby som im vysvetlila, ako nepočujúci rozmýšľa, ako komunikuje pomocou posunkov a ostatné už bolo na nich. Bolo to pre nich ťažké, pretože sa s posunkovým jazykom predtým nestretli, ale tým, že išlo o hercov, ktorí hrajú celým telom, scénky zvládli výborne. Napríklad Heňa Mickovičová dostala za úlohu kúpiť mobil. Do predajne prišla prestrašená, že jej nebudú rozumieť, ale keď tam stretla človeka, ktorý ovládal posunkový jazyk, nervozita z nej spadla. Podarilo sa jej tak presne vystihnúť pocity, ktoré zažíva nepočujúci.

Myslíte si, že zdraví ľudia sa dostatočne snažia porozumieť a ochotne pomôcť nepočujúcim?

Záleží od veku. Malé dieťa sa stretne skôr s ubližovaním rovesníkov. Nechcú sa s ním hrať, pretože nepočujúce dieťatko ešte nepozná hranice, a preto veľa kričí. Dospelý človek sa stretáva skôr s pochopením, aj keď si myslím, že mnohé nejasnosti a konfl ikty vznikajú práve preto, že počujúci nevedia, čo hluchota prináša.

Čo je najčastejším zdrojom konfliktov?

Napríklad susedia sa sťažujú na búchanie dvermi a myslia si, že nepočujúci im to robia náročky. Nerobia, oni len nevedia, že dvere buchnú. Niekto im to musí vysvetliť. Ale tak ako učíme nepočujúcich ľudí, čo je neprijateľné vo svete počujúcich, takisto sú veci, ktoré by sme mali vedieť my. Napríklad, že ukazovanie prstom je v reči nepočujúcich prijateľné, je to prirodzená súčasť ich života. Stáva sa, že keď sa snaží nepočujúci niekomu „prihovoriť“, nastane problém. Ľudia si často myslia, že ide o opitého človeka alebo že ich obťažuje, pretože keď chce nepočujúci sústrediť na seba vašu pozornosť, musí sa vás dotknúť. Každý máme svoj život, svoj svet a možno občas nedáme človeku čas na to, aby nám vysvetlil, že je nepočujúci.

Na prvý pohľad sa zdá, že pri komunikácii s nepočujúcim stačí mať pri sebe papier, na ktorý napíšeme, čo mu chceme povedať a je po probléme. Ale také jednoduché to zrejme nie je...

Práve čítanie s porozumením im robí veľké ťažkosti. Bežne sa mi stáva, že za mnou príde nepočujúci s listom, že mu nerozumie. Keď mu ho preložím do posunkov, často sa čuduje: „Toto je v ňom napísané? Tomu, čo mi hovoríš, rozumiem.“ Možno nie sú pri čítaní dostatočne trpezliví. Okrem toho neradi čítajú knihy. Nie je to pre nich prirodzené, je to pre nich ťažké. A čo je pre nás ťažké, to väčšinou odsúvame.

Nepočujúci sa dokážu naučiť celkom dobre čítať z pier. Prečo panuje názor, že posunkovanie brzdí učenie rozprávania?

Posunkový jazyk je oddychový, lebo sa nemusíte pri ňom sústrediť tak, ako pri odčítavaní z pier, ktoré je náročné na pozornosť. Nepočujúci sa dokáže sústrediť na odčítavanie maximálne desať minút. Okrem toho kritici posunkovému jazyku vyčítajú, že je v preklade do slovenčiny negramatický. Má vlastné pravidlá a skladbu slov. Na začiatok vety dávame vždy to, čo je najdôležitejšie, čo chceme zdôrazniť. Potom veta v posunkoch vyzerá asi takto: Ja bol včera kino.

Výchovu nepočujúceho syna ste si vyskúšali spolu so svojím nepočujúcim manželom. Ako ste riešili dilemu ohľadom posunkového jazyka?

Keď sa s dieťaťom neviete dorozumieť, je nervózne, že nemá dostatok informácií. Poznáte to: Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie. Dlho som nenávidela túto múdrosť. Až keď sa mi narodil nepočujúci syn, pochopila som, čo znamená. Preto som Paľka naučila posunky už ako dvojročného a na základe toho, čo už vedel, sme sa potom učili rozprávať. Bolo to hravou formou a navzájom sme sa skúšali. Trénovali sme aj za dverami, so zakrytými ústami, dokonca som sa s ním rozprávala aj pri varení chrbtom k nemu. No zrazu mi prestal odpovedať. Hneď som sa zľakla, že sa mu pokazili načúvacie aparáty, tak som pribehla k nemu. Paľko, ale veď ty máš prístroj vypnutý! „Lebo veľa rozprávaš,“ povedal mi.

Dokáže aj úplne nepočujúci človek zachytiť pomocou načúvacieho aparátu nejaké zvuky?

Každý z nich má určitý zvyšok sluchu, ktorý sa dá pomocou načúvacích aparátov nastaviť tak, aby počul aspoň hluk. Som rada, že sa nám podarilo zohnať pre syna kvalitné načúvacie aparáty. Vravel mi vtedy: „Maminka, niečo nám v kuchyni búcha.“ Nič nám nebúcha, hovorím mu. A potom som zistila, že Paľko počul tikať hodiny. Keď začul neznámy zvuk, nedokázal si ho zaradiť. Mnohí si myslia, že s načúvacími aparátmi je to rovnaké, ako keď nosíme okuliare – dáme si ich na nos a vidíme. Ale dieťa s načúvacím prístrojom nezačne automaticky počuť. Najprv sa musí naučiť rozlišovať jednotlivé zvuky.

Narodili ste sa do nepočujúcej rodiny. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Mala som krásne detstvo. Myslím si, že deti nepočujúcich rodičov veľmi skoro dospievajú. Odmalička som bola nútená byť ušami svojich rodičov. Narodila som sa v šesťdesiatom prvom. Potom prišiel nešťastný šesťdesiaty ôsmy rok. Vždy ma posadili, aby som počúvala, čo hlásia v rozhlase a potom som im referovala, čo sa deje. Ale ja som to ako dieťa nevedela pochopiť. Tým, že som musela všetko rodičom vysvetľovať, nemala som dosť priestoru byť dieťaťom. Ale malo to aj krásne stránky, pretože nepočujúci ľudia sú svojim deťom veľmi vďační. Čokoľvek som vyparatila, otec povedal: „Hlavná vec, že je zdravá!“ Niekedy som to, že rodičia nepočujú, zneužívala.

Ako napríklad?

Asi v ôsmej triede som mala zavolať mamičku do školy a mojou úlohou bolo tlmočiť. Mala som povedať mame, že mi nejde matematika. Namiesto toho som jej však povedala, že som v nej veľmi šikovná. Moja mama sa celý čas usmievala – no neusmievajte sa, keď vám niekto chváli vaše dieťa! Mamičku zaujímalo, prečo mám z nej potom trojku. Učiteľa som sa však spýtala niečo úplne iné a mame som odvetila, že matematika je pre dievčatá veľmi ťažká. Súhlasila so mnou a pohladkala ma. Učiteľovi to nešlo do hlavy, tak som mu vysvetlila, že moja mamička je veľmi rada, že som napriek všetkému zdravá, neprekáža jej, že mám zlé známky.

Dnes pracujete ako tlmočníčka. Cestujete často?

Momentálne ani veľmi nie, ale kedysi som cestovala veľa. Dnes som už staršia usadlejšia dáma, ktorá si tlmočenie vyberá. Posledných desať rokov sa venujem skôr nepočujúcim detičkám a ich rodičom. Ak na to nájdem peniaze, robím týždňové pobyty, kde im radím, ako postupovať pri výchove. Okrem toho organizujem tábory pre nepočujúce deti, aj kurzy posunkového jazyka. Už sedem rokov učím posunkový jazyk predajcov jednej telekomunikačnej siete. Oni ako jediní z predajcov na Slovensku pochopili, ako je pre nepočujúcich dôležité, aby sa vedeli dohodnúť. Inak musia všade využiť služby tlmočníka. Takže človek nemá súkromie ani v banke. Stáva sa, že nepočujúci si nezoberie tlmočníka na dedičské konanie k notárovi a oklame ho vlastný súrodenec. Je to veľmi smutné. Potom príde za mnou ako za tlmočníkom, ale čo potom už zmôžem? Nepočujúci je svojprávny, ale podpísal niečo, čomu nerozumel.

O tlmočnícku prácu vraj nie je veľký záujem...

Tlmočníkov je veľmi málo. Je to málo zaplatená práca, vlastne, to ani nie je práca, je to poslanie. Preto tvoria deväťdesiat percent tlmočníkov deti nepočujúcich rodičov.

Ľubica Šarinová (49)