Koniec hanby rodičovstva?

e len tým, ktorí o ňu stoja a neboja sa zodpovednosti.

V hŕstke aktivistov v centre Bratislavy rozdáva letáky nenápadný pán Igor. Je Celoslovenský deň pre striedavú osobnú starostlivosť. Aj on by ju ako rozvedený otec chcel dosiahnuť. Dcéru vída v jeden deň za dva týždne. Nikdy vraj dopredu nevie, či sa jeho bývalá rozhodne dať mu ju v sobotu, alebo v nedeľu. Je zverená do starostlivosti matky, hoci tá je údajne psychicky labilná a pokúsila sa aj o samovraždu. Ako argument na to, aby dcéru mohol častejšie vídať, to však nestačí. A ktovie, či niekedy bude. Nezávisí to totiž len od zákona.V takzvanom záujme nášho dieťaťa pri rozvode často riešime svoje revanšistické potreby. „Paragraf sa začína tam, kde sa končí dobrá vôľa,“ hovorí psychologička Miroslava Bojarová. „V praxi sa stretávam so žiadosťou rodiča, zväčša matiek, s otázkou, čo robiť v záujme detí v rozvodovom období. A spravidla už na druhom stretnutí pýtajú vyjadrenie pre súd, ktoré sa má stať súčasťou munície použitej proti odporcovi – otcovi detí. Priznám sa, že túto situáciu, poskytujúcu iba jednostranný pohľad, nemám rada. Snažím sa, aby si klient uvedomil, aké rôzne motívy v nás počas krízovej situácie hrajú.“ Pohľad na manželstvo sa podľa psychologičky v poslednom období zmenil. Narastá percento ľudí, ktorí sa nesobášia s predstavou, že je to navždy, alebo sa nezoberú vôbec, hoci aj majú spoločné deti. Za nekonvenčným správaním v partnerstve sa môže skrývať úzkosť, obavy z vážnosti definitívy manželského sľubu. Príčinou zmien môže byť rovnako dlhovekosť, ako aj rýchlosť, akou žijeme, ale aj nároky partnerov, ktorí sú si čoraz viac vedomí svojej existenčnej nezávislosti. Striedavú výchovu nemusí zvládať každé dieťa. Potrebuje mať pevný bod v živote, svoje hniezdo a keď sa rodičia rozídu, môže sa stať, že napriek ich počiatočnej snahe sa stane len spolubatožinou na ich nových cestách životom. „Je do veľkej miery na rodičoch, aby boli schopní konať predovšetkým v záujme dieťaťa,“ hovorí Bojarová. V tomto smere víta prípadné služby mediátorov, ktorí môžu dosiahnuť dohody o výchove detí mimosúdnou cestou, tak, aby v ich živote aj naďalej, pokiaľ možno, plnohodnotne fungovali otec i mama. „Väčšinou neplodíme deti len z náhodného situačného rozmaru. Partnerský vzťah, v ktorom sú deti, je tá najmohutnejšia sila, ktorá dáva človeku zmysel bytia i perspektívu ľudským pokoleniam. Keďže pri rozpade vzťahu ide v prvom rade o emócie, spôsobuje to veľkú bolesť, ktorá sa len tak neodstane. Vraví sa, že po smrti blízkej osoby ide o druhú najväčšiu životnú traumu. Vzťah po rozchode sa napriek tomu korigovať dá. Chce to veľa času, dobrej vôle, trpezlivosti z oboch strán,“ tvrdí psychologička. Francúzi odľahčene prirovnávajú prvé manželstvo k mliečnemu chrupu. Západ je však ďalej nielen vo frekvencii rozvodov, ale aj v rekonštrukcii vzťahov v nových podobách. Nezriedka to paradoxne vyzerá tak, že dieťa v novej rodine nežije s pocitmi krivdy, ale obohatené o širšie sociálne zväzky. „Možno tie zväzky nie sú veľmi tesné, ale môžu byť otvorené, priateľské a pozitívne,“ uvažuje psychologička. Je však podľa nej správne, ak nás slovo rozvod desí. Má to tak byť, aby sme sa snažili vzťah kultivovať, predchádzať kritickým fázam spolužitia a pribrzdiť skôr, než by mohlo byť neskoro. „To je možné, ak naozaj budeme mať na pamäti dobro našich detí.“Striedavá starostlivosť o deti po rozvode rodičov sa v zahraničí rieši rôzne. Napríklad v Anglicku sa problém nerieši vôbec, v Nórsku naopak súd dáva možnosť dohodnúť sa na tom, aby dieťa malo stále miesto bydliska u oboch rodičov a až 98 percent manželských párov uzatvára predmanželskú zmluvu, ktorá hovorí aj o starostlivosti o deti v prípade rozpadu manželstva. Vo Francúzsku vyrastá v striedavej výchove s alternujúcim bývaním 19 percent detí. V Holandsku od roku 1996 funguje zákon o pokračovaní rodičovstva po rozvode. V Nemecku od roku 1998 žiaden z rodičov nedostáva dieťa do výlučnej starostlivosti. Funguje sa podľa takzvaného cochemského modelu, ktorého cieľom je maximálne urýchliť rozvod a vypracovať porozvodový plán výchovy detí rodičmi. V Belgicku je od roku 2006 uzákonená takzvaná prednosť striedavej výchovy. V USA väčšina štátov prijala striedavú výchovu ako rovnocenné usporiadanie vzťahov ešte koncom 80. rokov.V Česku existuje striedavá výchova detí po rozvode – takzvaná „střídavka“ – od roku 1998. Napriek tomu takto žije len 4,5 percenta detí. Českí sudcovia si mohli vykladať zákon tak, že ak jeden z rodičov nesúhlasí so striedavou výchovou, nie je možné nariadiť ju. „Niektorí rodičia sú odradení tým, ako sa doteraz na súdoch rozhodovalo a nemajú ani odvahu navrhnúť, že by chceli dieťa do striedavej starostlivosti. Tí, čo ju majú, musia podstupovať peripetie pri súde,“ hovorí zakladateľ webu Stridavka.cz Aleš Hodina, ktorý striedavú výchovu zatiaľ nevybojoval. Poukazuje na fakt, že rodičia v rozvodovom konaní sa boja nielen toho, že prídu o svoje dieťa, ale aj úradov a inštitúcií, ktoré ich v krízovej situácii stavajú ešte viac proti sebe a hľadajú stále toho takzvaného lepšieho rodiča. Práve možnosť striedavky podľa neho môže garantovať, že ani jeden z rodičov o dieťa nemusí prísť, čo môže vypätú situáciu upokojiť. Verí, že malá čerstvá zmena v českom zákone, ktorú zaviedol český Ústavný súd začiatkom tohto roka, ako aj prijatie zákona o striedavej výchove na Slovensku, môže veci pohnúť dopredu. Doba sa mení, deti rastú, ľudia sa prispôsobujú. Mobily, internet, sociálne siete vnášajú aj do rozvodových stavov nové rozmery. Denne môžeme byť v kontakte, s kým len chceme. Model striedavej výchovy reaguje na moderný spôsob života, nemusí však byť v každom prípade vyhovujúci. Hoci nastupujúca novela Zákona o rodine na Slovensku vyzerá byť prepracovanejšia ako napríklad česká, výklady paragrafov môžu byť aj u nás rôzne. V každom prípade, ak sa stane, že o striedavú osobnú starostlivosť bude na súde žiadať len jeden z rodičov, nebude to dôvod, aby súd žiadosť zamietol. Naopak, bude povinný situáciu skúmať, pričom musí rešpektovať právo dieťaťa na častý, rovnoprávny a rovnocenný styk s oboma rodičmi. Sú to veľmi závažné formulácie, pretože vybalansovanie striedavej starostlivosti stále musí zostať v záujme dieťaťa.

Heslom ´Striedavka je moderná´ zastrešujú svoje aktivity hlavne otcovia, ktorí vedia, aké je to žiť s pocitom odvrhnutého rodiča. Keďže im, ako presviedčajú, dlhodobo záleží na osude svojich detí, vybrali sa medzi ľudí pod hlavičkou slovensko-českej spoločnosti Striedavá starostlivosť o deti. Napriek tomu, že viacerí z nich sú zatiaľ v boji za toto právo dlhodobo neúspešní, veria, že myslenie ľudí sa mení. Môže to byť otázka dlhšieho času, aj keď novela Zákona o rodine vstupuje u nás do platnosti už prvého júla 2010. Konferencia o striedavej starostlivosti, ktorú nedávno usporiadali, však zaujala sudcov z viacerých kútov Slovenska. Na pomoc prišli aj českí kolegovia s filmovým dokumentom Střídavka.

Rodina nie je dočasná zábavka

Diskusia, ktorú film vyvolal, nastolila mnohé otázky: prečo sa o striedavej starostlivosti u nás tak málo hovorí? Sú súdy, psychológovia a sociálni pracovníci na takúto zmenu aspoň trochu pripravení? Je naozaj v záujme dieťaťa uvádzať ju do praxe? Sú obaja rodičia po rozvode zákonnými zástupcami dieťaťa? Ako často sa môžu striedať? Kto bude platiť výživné a kto určovať výchovné metódy? Môže mať dieťa dva domovy? Bude mať v škole vždy všetko, čo potrebuje? Kde bude mať svojho lekára? Nebude striedavú výchovu zneužívať? Čo ak bude cítiť, že nepatrí k nikomu? Ako bude vplývať striedavá výchova detí na zakladanie nových rodín či pribúdanie nevlastných súrodencov? Neprispeje takáto novela k ešte vyššej rozvodovosti? Môžu sa o striedavú starostlivosť uchádzať súdne aj nezosobášení rodičia po rozchode? Samozrejme, obavy sú oprávnené – mať rodinu, to nie je žiadna dočasná zábavka, je to zodpovednosť na celý život, hoci to tak niekedy navonok ani nevyzerá. Závisí od všeličoho, v mnohom však od nás samých.

Jozef Ďurček je tvorcom zákona o striedavej starostlivosti. Sám ostal prekvapený,
že ho v parlamente na prvý pokus schválili. Bol reakciou na bolesť, ktorú cítil pri
obmedzení styku s vlastným synom. Styk s deťmi môže byť vážnym problémom
rozvedených rodičov, prevažne otcov. Aj keď ho už súd konečne určí, hoci aj dvakrát
do mesiaca cez víkend, stáva sa, že otec svoje dieťa nevidí aj celé mesiace.
Vymožiteľnosť súdom stanoveného styku je u nás na veľmi slabej úrovni.

Rovnoprávnosť? Na smiech

Petra s Romanom žili v usporiadanej rodine, kým sa nedostavila kríza vzťahu. Žiadosť o rozvod podal Roman, Petra rozvod odmietala. Uplynul rok, kým prišiel čas prvého súdneho pojednávania. Kríza nepominula, proces sa ťahal, Roman sa načas odsťahoval, potom sa vrátil. Pokus zblížiť sa nebol úspešný a napokon sa odsťahovala Petra. O svoje maloleté deti mali od začiatku záujem obaja. Prostredie, v ktorom dovtedy vyrastali, ostávalo ich domovom, kde sa rodičia pri nich pokúšali striedať tak, aby sa obmedzovali čo najmenej.

Manželstvo bolo rozvedené po takmer štyroch rokoch. Deti boli prisúdené otcovi. Bol na súde presvedčivejší, navyše navrhoval pre Petru neobmedzený styk s deťmi. Hoci ona navrhovala to isté, súd vyhovel jemu. Striedavá osobná starostlivosť právne vymožiteľná nebola, nad takouto túžbou sa každý, čo len trochu znalý našej súdnej teórie a praxe, iba pousmial. Odvtedy ubehli roky a styk s deťmi neprerušil ani jeden z rodičov. Žili v dvoch domácnostiach a časom si deti vytvorili vzťah k obom prostrediam. Spoznávali úskalia i výhody striedavej výchovy bez toho, aby sa o tom nahlas hovorilo. Petra po dohode s Romanom prestala platiť aj výživné, ktoré jej súd určil. Obaja žijú s pocitom, že dôvera medzi nimi sa nesmie narušiť. Ich deti vravia, že by čas vrátiť nechceli. Striedajú sa u rodičov v dvoj-trojdňových intervaloch a postupne si ukrajujú čas aj pre svoje „mimorodičovské“ záujmy. Nie je to víťazstvo ani prehra, je to realita, v ktorej je vôľa komunikovať.

Starý zákon

Takýto prípad je jedným z menej frekventovaných, veď stačí zobrať do úvahy fakt, že maloleté deti bývajú po rozvode rodičov zväčša prisúdené matke. Hoci približne polovica manželstiev v našej spoločnosti je rozvedených, štatistiky o tom, ako sa rodičia o deti starajú, neexistujú. A tak sa nehovorí ani o tom, koľkí u nás môže neprávom trpieť syndrómom zavrhnutého rodiča. Súdy na Slovensku dlho nechceli o striedavej starostlivosti ani počuť a ani dnes sa nezdá, že by im boli naklonené. Čoraz viac rodičov, predovšetkým otcov, sa napriek tomu stále domáha svojho práva. Hovoríme stále o tých, ktorým sa rozpadol vzťah, ale o deti majú záujem, sú otvorení a schopní rozvíjať zdravý kontakt a nevyhýbajú sa plateniu výživného. Koľko ich vlastne je, sa teraz presne povedať nedá, no isté je, že v prípade snahy otcov o nápravu sa v poslednom období u nás aktivizujú v Lige otcov.

Spoločná rodičovská zodpovednosť bola na našom území zakotvená v zákone už v roku 1963, za čias socialistického Československa. Časom však táto právna formulácia takmer úplne stratila na dôležitosti. Zatienil ju paragraf o ochrane materstva a prax, v ktorej sa rozvodovosť zaslepene vnímala ako pliaga spoločnosti. Problém rodičovstva po rozvode sa neriešil, hoci prípadov nevydarených manželstiev pribúdalo. Pri rozhodovaní o osudoch detí z rozvrátených rodín sa zautomatizovali postupy, ktoré sa ukázali ako najjednoduchšie hlavne pre súdy a sociálne úrady. K skresľovaniu reality prispieval aj fakt, že rodiny žili v družstevných bytoch, v ktorých pri rozvode automaticky ostávali bývať matky s deťmi.

Disneyland dady

„Keby sa u nás viedli štatistiky, možno by sme zistili, že pri syndróme odvrhnutého rodiča súd začne deklarovať, ako je v záujme dieťaťa úplne obmedziť s takýmto rodičom styk a vydať súdny zákaz stretávať sa s ním,“ hovorí Miroslav Sabol z občianskeho združenia Striedavka na Slovensku. Za touto anomáliou sa skrýva čudný úzus v súdnictve, zvaný medzi postihnutými rodičmi ´párnovíkendovstvo´ (v USA tzv. ´Disneyland dady´).

„Keď sa rozpadne rodina, súd pridelí dieťa jednému z rodičov, zväčša matke. Ak sa otcovi nedarí styk rozšíriť, dieťa naňho postupne zabúda, hlavne ak je ešte malé,“ hovorí Sabol. Upozorňuje, že po niekoľkých mesiacoch takéhoto fungovania sa ide s dieťaťom k psychológovi, ktorý iba potvrdí, že sa stala krivda už na začiatku a môže vydať úradný papier, z ktorého pre súd vyplýva, že dieťa už druhého rodiča nemá rado. To, že otec ho má vídať len každý párny víkend v mesiaci, však žiadny zákon nenariaďuje. „Tento zvyk pravdepodobne pochádza z čias, keď muži chodili do baní alebo železiarní na dvojtýždňovky. Skúsenosti sú dnes už celkom iné, takto upravený styk vyhovuje možno desiatim až štrnástim percentám postihnutých otcov, a nie vždy ani preto, že cestujú za prácou,“ hovorí Sabol. On sám sa s bývalou manželkou napokon dohodol. Pri deťoch sa striedajú v jednom byte, v ktorom vyrastali a na ktorý sú zvyknuté.

Rozvod býva vojnou plnou nenávisti. Jeden z rodičov spravidla musí odísť, no potom
musí o deti bojovať. Vo filme Kramerová verzus Kramer z roku 1979 režiséra
Roberta Bentona je to manželka, ktorá chce „nájsť seba samu“ a opúšťa rodinu.
Úlohy rodičov famózne stvárnili oscaroví Meryl Streepová a Dustin Hoffman.

Férová hra

Petičná akcia na tému striedavej starostlivosti rodičov po rozvode, ktorá sa konala v Bratislave koncom minulého roka, ukázala, že zmysel pre rovnoprávnosť chce prejaviť u nás minimálne toľko žien ako mužov. Pri pohľade na Laca Ďurkoviča z Ligy otcov sa dokonca zdá, že vychovávať dieťa na striedačku nemusí byť problém ani v krkolomnejších prípadoch, napríklad, keď rodičia bývajú v susedných štátoch. Jeho dcéra chodí do deviatej triedy a týždenne sa strieda u oboch rodičov v Bratislave a pri Brne. Kým chodila za otcom len v párne víkendy, bolo vraj veľa plaču, lebo dva dni v mesiaci jej nestačili. Teraz má jednu kmeňovú školu, v ktorej dostáva vysvedčenie, ale navštevuje dve školy podľa toho, u ktorého z rodičov práve pobýva. „Keď do toho prídu nečakané povinnosti, druhý partner je k dispozícii. Dá sa pružne dohodnúť, je to férová hra,“ hovorí Ďurkovič. S bývalou manželkou sa na striedavej výchove dohodli a nový zákon na Slovensku vlastne ani nepotrebujú.

Každý má svojho poslanca

Zákon o striedavej starostlivosti však možno potrebujú tí rodičia a deti, ktorým zastarané súdne praktiky dnes nevyhovujú. Vzišiel práve z ich potrieb. Podľa nich a s ich podporou, podľa seba, európskych noriem a potrebných dokumentov, z popudu vlastnej bolesti a z veľkej túžby nestratiť kontakt so svojím dieťaťom sformuloval novelu zákona Jozef Ďurček. Rodina sa mu rozpadla koncom minulého roka a chcel si vybojovať široký styk s trojročným synom.

Nedarilo sa – odpoveďou na jeho požiadavku bolo, že to nie je v zákone. Hoci nemal veľmi prečo dúfať v zmenu, sadol za počítač, naformuloval návrh Zákona o striedavej starostlivosti a šiel s ním za nezávislými poslancami. Tí ho upravili a predložili v parlamente. A napodiv, okrem ministerstva spravodlivosti nemal voči nemu nikto námietky. V parlamente bol schválený skoro všetkými prítomnými poslancami. „Zdá sa, že občianske aktivity vytvorili určité podhubie na to, aby odborná obec – sudcovia, právnici, advokáti, psychológovia – nenamietali. A je to aj zásluhou mnohých bezmenných otcov, ktorí v minulosti chceli byť so svojimi deťmi a väčšinou ten boj prehrávali. Bola a stále tu je silná spoločenská objednávka,“ hovorí Jozef Ďurček. O striedavú výchovu v blízkej budúcnosti však žiadať nebude, pretože má obavy z prvých reakcií sudcov, ktorí možno budú voči prvej vlne žiadostí až príliš opatrní.

Na druhej strane podľa neho sudcovia na Slovensku preukázali za posledné roky sympatickú odvahu zverovať deti aj rúk otcov. „Dovolím si povedať za otcov a mamy, ktoré sú naklonené striedavej starostlivosti: nie je to najlepšie riešenie, ako sa o deti starať a vychovávať ich, je to však najlepšie riešenie z tých všetkých ostatných, ktoré sú zlé vtedy, keď už klasická rodina nefunguje, prípadne sa rozpadla. Môže odbúravať stres a konflikty počas rozvodu a po ňom, obrúsiť negatívne emócie zo sklamania. Práve tie medzi partnermi často vedú k pomstychtivosti. Dieťa však nie je zbraňou. Rodičia by nikdy nemali zabúdať na obdobie, keď bolo dieťa splodené z lásky. Je stelesnením ich rodičovskej zodpovednosti.“

Keď chcú po rozvode dieťa obaja rodičia a nevedia sa dohodnúť, zväčša zostáva
u matky. Aktivisti Ligy otcov sa chcú podieľať na výchove svojich detí nielen
platením výživného. Tvrdia o sebe: matky si vážime, ženy milujeme, bránime
ich práva a kritizujeme otcov, ktorí robia otcovstvu hanbu

Slovo rozvod nás desí, ale má to tak byť

Svet rozvedených rodičov vo svete

České súdy stále hľadali takzvaného lepšieho rodiča

Výklady nových paragrafov môžu byť opäť rôzne