Natália Šubrtová: Vždy som bola hyperaktívnym dieťaťom

Paraolympiáda ti tento rok priniesla 3 zlaté a 1 striebornú medailu. Ako ti táto udalosť zmenila život?

Zmenila aj nezmenila. Keď som sa vrátila z Kanady, tak sa môj život vrátil do starých koľají. Skôr vnímam medializáciu. Paraolympijský šport sa začal viac propagovať. Ale čo sa týka zmeny v mojom živote, tak nebola veľmi radikálna. Ľudia chodia za mnou, gratulujú mi, ozývajú sa mi starí známi, ale inač život ide ďalej.

Nepociťuješ zo svojho okolia závisť?

Z toho najbližšieho okolia určite nie, tam je skôr dobrosrdečnosť a radosť z mojich úspechov. Myslím si, že Slováci sú vo všeobecnosti veľmi závistliví, čiže sú aj takí ľudia, ktorí si povedia, teraz keď má tie medaily, tak to s ňou bude na nevydržanie, bude namyslená, ale to je už absolútne mimo mňa.

Na paraolympiáde si pôsobila ako navádzačka Henriete Farkašovej. Prečo si sa rozhodla takto pomáhať handicapovaným športovcom?

Ja som vlastne celý život lyžovala závodne, sama za seba, potom som išla na dva roky do zahraničia, a keď som sa vrátila, prišla takáto ponuka.

Ako takáto funkcia navádzačky funguje?

V praxi to funguje tak, že ja lyžujem pred ňou, stále sa otáčam, lebo ten kontakt je dôležitý, no a samozrejme máme vysielačky, do ktorých jej rozprávam počas preteku podmienky trate, pretekových brán, zmenu kopca, prechod zo slnka do tieňa a podobne. Každá dvojica je však individuálna a ja jej okrem týchto základných vecí ešte hovorím aj do jej techniky jazdy, čo má zlepšiť, kde má zatlačiť na spodnú lyžu, alebo povoliť.

Myslíš si, že je to náročnejšie ako klasické lyžovanie?

Keď si zdatný lyžiar a lyžuješ celý život ako ja, tak to tak neberieš, ale určite je to náročnejšie v tom zmysle, že som zodpovedná aj za tú osobu, čo je za mnou. Musím ju naviesť čo najlepšie a hlavne čo najrýchlejšie.

Vybrala si si práve paraolympiádu. Neuvažovala si niekedy nad tým, že by si sa zúčastnila aj olympiády?

Určite áno, každý športovec sa predsa chce dostať na takéto vrcholné podujatie. Nakoniec to prišlo v takejto podobe, ale určite to nevnímam ako niečo menejcenné, ako nejakú pomoc. Je to pre mňa rovnaký úspech, ako keby som bola na olympiáde.

A čo v budúcnosti?

Asi nie, lebo plánujem zostať s Heňou.

Aké to boli pocity reprezentovať Slovenskú republiku?

Krásne a úžasné. Národná hrdosť spätá so všetkým tým, čo bolo okolo toho. Aj keď sme malá krajina, tak v zjazdovom lyžovaní na paraolympiáde patríme k tým najlepším. Bol jeden taký moment, keď sme mali vyhlasovací ceremoniál a dávali nám medaile. Na mňa sa zrazu zosypali všetky emócie, aj slzy boli, ale samozrejme od šťastia. Je to jednoducho zážitok byť tam, súťažiť a ešte k tomu aj vyhrať.

Ako v zahraničí vnímajú Slovákov ako športovcov. Sme pre nich rovnocennými partnermi, alebo tam badať nejaké rozdiely?

V podstate my máme v paraolympijskom športe v zimných olympijských hrách iba zjazdové a bežecké lyžovanie a biatlon, a tým pádom sa ten okruh zužuje, najviac nás je v zjazdovom lyžovaní. Keď ideme na preteky, tak sme ako jedna rodina, fandíme si, objímame sa, tešíme sa s ostatnými a aj iné tímy nás tak vnímajú. Povedia si – aha Slováci, vau, vy ste super, vy si tak rozumiete. Takže som sa stretla zatiaľ len s pozitívnym prístupom.

Tvoj najzaujímavejší zážitok z Kanady...

Atmosféra v poslednom preteku. To bol dvojkolový pretek, pred druhým kolom sme štartovali ako posledné a pred nami šla kanadská pretekárka. Počas jej preteku tribúna burácala, keďže bola domáca pretekárka a počula som, ako jej tréner hovorí, že „Vivien, je to tvoje, máš zlato.“

Ako si vnímala Kanadu ako krajinu?

Kanada je veľmi pekná krajina, čistá, veľa prírody, mne sa páčila. Čo sa týka lyžiarskeho strediska, tak musím povedať, že je to zatiaľ najlepšie stredisko, v akom som kedy bola, aj čo sa týka služieb.
Ja som skôr exotický typ, mňa skôr lákajú rušnejšie krajiny, takže žiť by som tu asi nechcela. Ale inač Kanaďania sú veľmi milí ľudia.

Od koľkých rokov sa venuješ lyžovaniu?

Od troch, štyroch približne. Moje prvé preteky som absolvovala asi keď som mala 5 rokov. (smiech)

A dúfam, že úspešne...

No, som vyhrala cenu za najmladšieho účastníka. (smiech)

Venuješ sa aj iným športom okrem lyžovania?

Tancovala som vo folklórnom súbore Turiec a Ars Dynasty u nás v Martine, potom som tancovala aj na univerzite v Banskej Bystrici v Urpíne, ale len chvíľu, lebo tento rok som to musela už nechať hlavne kvôli vyťaženosti v tohtoročnej lyžiarskej sezóne. A kedysi som chodila aj na tenis.
Ja som bola strašne hyperaktívné dieťa, takže som robila toho veľmi veľa, chodila som na klavír, na spev... no a potom na ten basketbal na gymnáziu.

Študuješ medzinárodné vzťahy v banskej Bystrici. Stíhaš školu popri tréningoch a súťažiach?

Mám individuálny študijný plán, takže nemusím do školy, nerátajú sa mi absencie, to znamená, že keď tam nie som, tak to nie je žiaden problém, ale musím si to potom dobrať. Inač robím všetko ako ostatní, píšem seminárky, zápočty, len nie v tom termíne ako ostatní, lebo väčšinou tam vtedy nie som. Škola mi vychádza v ústrety, čo ma teší. Takže keď si to viem rozložiť, tak to vôbec nie je problém.

Vidíš svoju budúcnosť niekde na veľvyslanectve, alebo sa chceš venovať športu najdlhšie, ako to len pôjde?

Zatiaľ, v blízkej budúcnosti, by som to chcela spojiť tak, že aj štúdium, aj šport, aj nejaké cestovanie, a potom uvidíme, kam ma život zaveje. Neviem, či práve veľvyslanectvo, lebo ženy a veľvyslanectvo je téma ešte stále sčasti tabu. Skôr nejaké medzinárodné organizácie, možno OSN. Niekoľkokrát som bola na dobrovoľníckej práci, takže to ma veľmi bavilo.

Máš síce len 20 rokov, ale predsa mi nedá nepoložiť ti otázku, máš v pláne založiť si rodinu, napríklad keď skončíš školu, alebo sa skôr riadiš novodobým trendom „dieťa až po tridsiatke“?

Určite nie. (smiech)... Zatiaľ si teda určite nechystám zakladať rodinu. No neviem, keď to príde, tak to príde, ale teraz a ani v najbližších rokoch sa na to ešte necítim. Neviem si to predstaviť. Ani nie z toho hľadiska, že som ešte dieťa, čo určite ešte v niektorých momentoch som, ale skôr kvôli tomu, že je jednoducho ešte kopec iných vecí, ktoré by som chcela stihnúť. Predsa len, dieťa, to je niečo celkom iné, žiješ aj za to dieťa, musíš sa oň starať, vychovávať ho, musíš mu dať nejaké finančné zabezpečenie... Takže netikajú mi ešte „biologické hodiny“ a dúfam, že ani skoro nebudú. Možno som občas karieristka, ale jednoducho, chcem v živote niečo dokázať.

Máš priateľa?

Momentálne nemám. Ale je tu taký jeden potencionálny... (smiech)

(pozn.red.: podľa aktuálnych informácií je už Natália zadaná)

Tvoju perfektnú postavu by ti mohla závidieť nejedna žena v tvojom veku. Je to kvôli tomu, že veľa trénuješ, alebo máš aj nejaké špeciálne stravovacie návyky, prípadne si zájdeš do fitka?

Mne fitko moc nesedí, skôr mám rada prirodzené športy. A čo sa týka diéty, tak som nikdy žiadnu nedržala, asi sa mi rýchlejšie spaľujú tuky, ale hlavne sa stále hýbem, stále niečo robím. Keď nie som na lyžiach, tak sa snažím napríklad chodiť pešo, nemám ani auto, pretože to nie je mojou prioritou. Skrátka, snažím sa aktívne žiť, keď je vonku pekne, tak zoberiem korčule, bicykel, alebo sa len idem niekam prejsť.
Ale ináč jem všetko. Teda okrem mliečnej polievky. (smiech)

Aj chipsy a fastfoody?

To skôr keď som v škole a nestíham. Radšej mám také slovenské jedlá ako halušky, langoše...

Prejavuješ sa športovo aj v obliekaní?

Práveže ja vôbec nie som športový typ. Keď som bola mladšia, tak aj áno, ale teraz úplný opak. Keď som bola v Brazílii, tak ma to dosť ovplyvnilo, čo sa týka obliekania. Páči sa mi elegantná móda, vysoké opätky a tak. Samozrejme na pretekoch som športovo oblečená. Ja si to tak kompenzujem. Na pretekoch tenisky, a potom keď sa vrátim, tak som za dámu.

V ktorom kúsku oblečenia sa cítiš najlepšie, najistejšie a najviac sexi?

Nemyslím si, že sa obliekam priemerne, takže to znamená, že možno v takých iných veciach sa cítim dobre. Poslednú vec, čo takú mám, som si kúpila vo Vancouveri. Sú to také ostro červené krátke obtiahnuté šaty s trištvrťovými nariasenými rukávmi. Myslím, že v nich je to celkom slušné... (smiech)

Spomínala si Brazíliu... Bola si tam na študijnom pobyte?

To bol taký kultúrno-študijný pobyt, naučila som sa jazyk, spoznala brazílsku mentalitu. Bolo tam nádherne, ani som sa odtiaľ nechcela vrátiť. Ale potom prišlo Mexiko, a to som si tiež zamilovala.

Chodievaš ich aj pozerať?

Nebola som už rok a pol, ale chystám sa. Teraz mám už voľnejšie.

V lete netrénuješ?

Trénujeme od júna. Napríklad minulý rok sme mali kondičnú prípravu v Chorvátsku.

Ako vidím precestovala si kus sveta. Ale existuje nejaký kút, kam by si sa určite chcela ísť niekedy pozrieť?

Takých miest je strašne veľa. Môj sen je urobiť si aspoň raz cestu okolo sveta, ale nie takú na dva týždne alebo na mesiac, ale najmenej na pol roka. Láka ma tiež vnútrozemie Afriky smerom na západ, Keňa, Tanzánia...

Máš aj iné záľuby okrem športu a tanca? Čítaš napríklad knižky?

Veľmi rada čítam knihy, aj keď v poslednom čase nebolo kedy. Napríklad knihy s problematikou medzinárodných vzťahov, tie ma v poslednom čase celkom zaujímajú. Rada čítam v cudzích jazykoch, takže vždy keď idem napríklad do Španielska, tak si odtiaľ donesiem knihy.

Koľko jazykov ovládaš?

Angličtina, španielčina, portugalčina, teraz na vysokej škole sa učím francúzštinu a sčasti nemčina, ale tá je dosť biedna.

Natália Šubrtová (20)

Narodila sa 1.mája v Kežmarku, ale väčšinu života prežila v Martine. Navštevovala tu aj gymnázium. V súčasnosti študuje medzinárodné vzťahy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Na jubilejných X. zimných paraolympijských hrách v kanadskom Vancouveri pôsobila ako navádzačka Henriete Farkašovej a spolu získali 3 zlaté a 1 striebornú medailu. Má dvoch súrodencov, staršiu sestru a mladšieho brata.