Lucia Satinská: Chcem sprostredkovať otcov odkaz

Aké je to pozerať sa do rukopisov, ktoré videl možno len váš otec?

To je to, čo mám najradšej. On asi vedel, že to tak raz bude. Hovorieval mi: „Lucia, tu v knižnici leží bohatstvo, ktoré vás zabezpečí po mojej smrti.“ Do istej miery mal pravdu. Som dobrodružka, nájdenie nepublikovaného scenára alebo starého denníka je pre mňa tým najväčším pôžitkom. Môj otec zanechal toho dosť a je to veľmi zaujímavé čítanie. Môžem ho tak spoznať z inej, novej stránky a cez jeho denníky mi odpovedá aj na niektoré moje otázky o minulosti.

Z otcovho dedičstva ste zostavili a vydali zatiaľ dve knihy. Rozmýšľali ste niekedy nad vydaním vlastného diela?

Chcem sprostredkovať otcov odkaz tým, že sa starám o jeho pozostalosť a vyberám z nej texty, ktoré sa môžu vydať. Takže zatiaľ sa nechystám na neho sama nadväzovať. Čo sa týka mojej vlastnej tvorby, po otcovi som zdedila pozorovací talent, ale neposúva sa u mňa do kreatívnej humoristickej roviny.

Publikovali ste už aj vlastné články v časopisoch. Písanie máte zrejme v krvi...

Mám rada odborné písanie, predovšetkým výskum – prichádzať na veci, na ktoré ešte nikto predo mnou neprišiel. Momentálne sa napríklad zaoberám témami Dunaj v literatúre a trojjazyčnosť starej Bratislavy.

V detstve ste nechceli byť ako otec?

Áno, ale nie herečka, skôr spisovateľka. Píšem si od svojich jedenástich rokov až doteraz denník. Ale to sú súkromné veci a navyše pociťujem tlak slávneho otcovho mena. Keby som chcela niečo vydať, musela by som písať pod pseudonymom.

Nebolo by pre vás známe priezvisko skôr výhodou?

Práve to by som nechcela. Chcem sa presadiť sama a nie cez otca. Myslím si však, že keby som mala niekedy písať, musím do toho ešte dozrieť. Takže možno neskôr.

Ako sa pozeráte na literárne dedičstvo svojho otca z pohľadu študentky komparatistiky?

Tatkove diela nie sú vysoká literatúra, ale ani „spotřební zboží“, ako istý druh literatúry označoval. Nobelovu cenu by asi nedostal, ale zase prečo aj? Je úžasné, že si ľudia dodnes kupujú jeho knihy a čítajú ho aj mladí ľudia, ktorým, zdá sa, tiež má čo povedať. Jeho prínos je podľa mňa aj v tom, že obohatil náš jazyk novými slovami. A rovnako v jeho zdravej kritike spoločnosti. Bol hrdý na svoj národ a Slovensko miloval, ale vedel ho aj podpichnúť a smiať sa z neho.

Používate jeho slová?

V našej rodine veľmi žijú. Väčšinou ide o poslovenčené slová z maďarčiny alebo celé originálne frázy. Napríklad, keď tatko hovoril, že „máme čas, máme čas“, znamenalo to, že sa najviac ponáhľame. Začala som si tie výrazy spisovať.

Aj vy rada tvoríte nové slovné zvraty?

Áno, to je v našej rodine badateľné asi u všetkých členov. Rada vymýšľam nové výrazy, ale v školských prácach mi ich zvyknú učitelia podčiarkovať. Bavilo by ma prednášať. Vtedy si človek môže dovoliť povedať nejaké svoje slovo a študentov upozorniť: „Ale toto si nepíšte.“ A, samozrejme, že si to všetci zapíšu, teda aspoň ja som taká študentka (smiech).

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium v Budapešti?

K maďarčine ako jazyku som sa dostala už v detstve. Vždy pred Vianocami sa rodičia začali častejšie rozprávať po maďarsky a my s bratom Jankom sme ničomu nerozumeli. Do mojej generácie sa už tento jazyk akosi nepresunul. Počas gymnázia som začala chodiť na kurzy maďarčiny a teraz som sa rozhodla ísť kvôli jazyku študovať na rok do Budapešti. V podstate tak nadväzujem na svojho otca, ktorý hlásal, že je starý „Prešporák“. Bol jedným z posledných trojjazyčných ľudí, pretože vedel po nemecky, maďarsky a slovensky skoro rovnako dobre. V jeho rodine to naozaj tak fungovalo, že jedna teta bola Rakúšanka, ďalší strýko Maďar a s každým sa hovorilo v jeho reči.

Štúdium v Budapešti však nesúvisí priamo s vaším súbežným štúdiom v Prahe...

Áno, som asi trošku divná, pretože v Prahe študujem anglistiku – amerikanistiku, slovakistiku a komparatistiku. Tam som už v piatom ročníku, a preto by som mala písať hlavne diplomové práce a chystať sa na štátnice. Ale popritom chodím denne do školy v Budapešti, kde študujem hungarológiu, takže som si v podstate pridala ešte ďalší odbor (smiech).

Ako sa to dá všetko stíhať?

Asi som po tatkovi zdedila organizačný talent, keďže si viem naplánovať čas a každý deň využiť naplno. Veľmi ma to baví, štúdium jednoducho milujem.

Študovali ste aj rok v Anglicku.

Práve vtedy ste sa dozvedeli o svojej nevlastnej sestre. Ako si spomínate na toto obdobie? Bola to životná šupa. Inak sa to asi nedá nazvať. Bolo veľmi ťažké, že som nemohla 4 byť so svojou rodinou, len sme spolu telefonovali. S odstupom času som však veľmi rada, že mám Júliu.

Aký máte vzťah?

Teraz taký dobrý, ženský. O dôležitých veciach sa vieme veľmi dobre porozprávať a navzájom sa podporiť. Sme približne v rovnakom veku – je medzi nami polročný rozdiel, takže keď sa nás niekto spýta na vek práve v čase, keď máme zhodný počet rokov, väčšinou si myslí, že sme dvojčatá (smiech).

So sestrou Júliou chodíte aj na Bratislavský bál, kde sa udeľuje Bratislavská čučoriedka. Komu by ste ju vy udelili?

Mama je predsedníčkou Čestnej rady a vždy sa nás pýta, koho by sme navrhli my a potom často prezentuje návrhy celej rodiny. Väčšinou som s ocenenými úplne stotožnená. Tento rok mi však bolo ľúto, že cenu nezískal Miklós Vojtek za knihu Terpischora Istropolitana, v ktorej opisuje históriu tanca v Bratislave a nemalú časť venuje aj bálom. Bolo by veľmi štýlové, keby získal toto ocenenie Bratislavského bálu.

Aký bol Július Satinský ako otec?

Do svojich sedemnástich rokov som si myslela, že bol skvelý otec, ale potom, keď sa objavila Júlia, trošku sa môj pohľad zmenil. Ale to, samozrejme, nijako nezmenilo moje krásne detstvo. Keďže pracoval hlavne v noci, zostával s nami doma, keď sme boli chorí. Neviem, ako sme mohli vyzdravieť, lebo nám varil nezdravé jedlá a dovolil nám šmýkať sa a skákať po posteliach. Práve na tieto obdobia mám najkrajšie spomienky.

Ako ste vnímali jeho popularitu?

Keď sme boli malí, veľmi sme ju s bratom nevnímali. Až neskôr v školskom veku nám to začalo nejako dochádzať. V puberte sme boli s Jankom na otcove vtipy doslova alergickí. Ľudia sa na nich v televízii smiali a nám to bolo srdečne ukradnuté. Až neskôr som si začala tatkovu popularitu užívať, keď ma začal brávať do Karlových Varov na festival. Chodili sme tam vždy ako otec a dcéra, a to sme si vedeli naozaj užiť.

Spomeniete si na nejakú vtipnú príhodu s otcom?

Bolo ich nespočetne veľa. Najsmiešnejšie príhody boli väčšinou pri cestovaní, pretože otec veľmi rád navigoval, aj keď nemal vodičský preukaz ani orientačný zmysel. Potom to vždy dopadlo tak, že mama aj my sme na neho kričali, nech už je ticho, ale on stále hovoril, kadiaľ máme ísť. Napokon si mama vypracovala svoju taktiku: vždy, keď tato povedal doprava, bolo na deväťdesiat percent jasné, že treba ísť doľava.

Dalo sa vždy zistiť, čo hovorí vážne a čo si vymýšľa?

U tatka som tento problém nemala, jemu svietila v očiach nejaká iskrička, podľa ktorej som vedela, že žartuje. Horšie je to s bratom Jankom, ktorý po ňom zdedil zmysel pre humor a dodnes neviem, kedy hovorí pravdu a kedy nie. Tak to bolo aj s týmto rozhovorom. Volal mi do Budapešti: „Lucka, budeš robiť rozhovor!“ Hovorím: „Dobre, Janko, dobre...“ Vôbec som mu neverila. A potom ste mi zavolali... (smiech)

Lucia Satinská (23)