Život a smrť detských časopisov

Zasiahnuť na tom správnom mieste totiž treba hneď aj dospelých, ktorí sú s deťmi v každodennom styku a nesú za nich zodpovednosť. Čosi o tom hovorí tradícia i súčasné fungovanie detských tlačených médií u nás.

Slniečko, Včielka, Zornička, Rebrík, Aha, Vrabček, Adamko, Bobík, Macko Pusík, Maxík, Super Maxík, Šikovníček Fifík, Explorer, ale aj Fľak, Hlavička, Macko Puf, Kyber myš, Čarodejky (pardon, Witch), Princezná, Barbie, Vily či Káčer Donald. A čo tak aj voľakedajší Ohník, Elektrón a dodnes obľúbené české „Ábécéčko"? Alebo ešte Kamarát, v ňom bola kedysi veľká krížovka a hlavne zadná strana s Kamkom a Kamkou.

Hoci sa vraví, že doba dnes nepraje printovým médiám, ponuka detských časopisov je bohatšia ako kedykoľvek predtým. Niektoré tituly prežili, zmenili formu i obsah, na iné dnes spomíname s nostalgiou, ďalšie objavujeme. Viaceré pracujú so známymi domácimi spisovateľmi a výtvarníkmi a majú vysoké ambície, iné sa naopak vezú na osvedčených trendoch, hýria krikľavými farbami, ilustráciami typu japonského manga, lákajú ligotavými darčekmi. Ak detské časopisy kupujeme, tak preto, že chceme, aby ich naše deti čítali. A keď s nimi cez čítanie aj nachádzame spoločnú reč, niet lepšej spoločnej inteligentnej zábavy. Ak niečo také naozaj existuje.

Baby Babylon „Mám rád Šikovníčka a Fifíka, lebo je tam veľa vystrihovačiek, ktoré si môžem potom skladať," hovorí školopovinný Teo. „A ešte máme radi aj Adamka a ABC - to si chodíme požičiavať do knižnice," dopĺňajú jeho súrodenci Oliver a Agáta. Ich mamu zase potešila zmena vizáže, ktorou deti v škole nedávno prekvapila Včielka a Zornička.

Naopak, jedna z učiteliek napriek tradícii uprednostňuje pred Včielkou Vrabčeka, ktorého v škôlke odoberajú: „Je pre nás vhodnejší, nájdeme v ňom všetko, čo potrebujeme - básničky, omaľovánky, hádanky, vystrihovačky, básničky, hry, súťaže, a uverejňujú tam aj detské ilustrácie." Viaceré učiteľky odporúčajú aj Macka Pusíka, ale skôr na domáce čítanie. Potrebné kvality ako pri Zorničke prisudzujú napríklad Bobíkovi, nábožensky orientovanému Rebríku a napokon i tradičnému Slniečku.

Svet hrou Život našich detských časopisov sa odvíja podobne ako život tých dospeláckych. Všetky by mali rady čo najviac čitateľov, ale nie všetky si vedia na seba zarobiť. Okrem viac či menej, alebo aj žiadnej komerčnej orientácie sa detské časopisy navzájom odlišujú podľa tematického zamerania, vekových kategórií, jazykovej, výtvarnej a grafickej úrovne. Jeden je zameraný viac na zdravie, druhý na film a hudbu, tretí na hračky, ďalší na logické hry a skladačky. Na mnohých záujmoch však stavajú rovnako a jedno majú úplne spoločné - svet, ktorý nás obklopuje, chcú približovať hravým spôsobom.

Úloha motora V minulosti sa v redakciách časopisov stretávali rôzni autori - boli takí, ktorých písanie pre deti vyslovene bavilo, pre iných to bola jediná možnosť, ako prežiť. „Nemohol som písať nič iné, to bolo jediné východisko, ako si privyrobiť," spomína básnik Tomáš Janovic, autor niekoľkých populárnych detských kníh. Dnes sa jeho texty v detských časopisoch objavujú už len zriedkavo. Prišla vraj podľa neho celkom iná, počítačová generácia. „Mám pocit, že do tej už nevidím, neodvážim sa do dnešných tém, je to pre mňa iný svet. Ak mi v nejakom detskom časopise dnes niečo uverejnia, je to úplná náhoda."

Ďalším obľúbeným detským autorom z minulosti je aj Daniel Hevier. „Zdá sa, že obdobie časopisov je už za nami - a tým teraz nemyslím iba tie detské. Viem, že stále vychádzajú, a myslím si, že je to pozitívne. Pre mňa osobne však už stratili úlohu motora, ktorý ma inšpiroval, aby som do nich mesačne posielal príspevky. Už s nimi niekoľko rokov aktívne nespolupracujem, ale nebránim sa, keď uverejňujú z archívov či knižiek moje staršie veci," vraví.

Comeback? Dačo z toho, čo vzniklo dávnejšie, občas v detských časopisoch vychádza aj v prípade detského autora Ľubomíra Feldeka. „Niekedy ma pán Sliacky, šéfredaktor Slniečka, vyzve aj na nejaký nový príspevok, ale robím to už zriedka, časy, keď všetky deti čítali detské časopisy, sú, myslím, nenávratne preč," myslí si. Podľa neho by sa vraj dal urobiť comeback úspešného detského časopisu, keby začalo vychádzať Sme pre deti ako víkendová príloha. Odkazuje, že je pripravený spolupracovať, i keď niekedy sa už na to cíti starý. A rád privolá k spolupráci aj svojho výtvarného kolegu Miroslava Cipára.

Nechuť starších či renomovaných autorov spolupracovať bezpochyby a oprávnene spočíva aj v renomé časopisov a v probléme s výškou a vyplácaním honorárov. Otázkou aj je, ako je nastavený dnešný detský čitateľ. Keď si prelistujete povedzme Včielku, Slniečko či Zorničku z ostatných mesiacov, nájdete v nich rozprávky a básničky, ktoré síce mohli písať mladší autori, no využívali tradičné postupy i témy.

Detská duša otvorená Slávka Chovanová učí na Základnej škole internátnej pre žiakov s chybami reči a s narušenou komunikačnou schopnosťou v Bratislave. Ako špecialistka na didaktické hry začala pred pár rokmi spolupracovať s redakciou Včielky a Zorničky, po čase sa stala ich redaktorkou a napokon na päť rokov aj šéfredaktorkou. Na ich príprave spolupracovala s mnohými inštitúciami, firmami, ústavmi, aj s renomovanými spisovateľmi a ilustrátormi - Martinom Kellenbergeron, Jozefom Cesnakom, Štefanom Moravčíkom, Jozefom Pavlovičom, Libušou Friedovou a mnohými ďalšími.

„Nejde o to, či je človek mladý, alebo starý, dôležité je, aby vedel vystihnúť detskú dušu," myslí si. Prípravou časopisov intenzívne žila, hoci ich robila popri zamestnaní. Takmer všetkých svojich autorov vždy navštevovala osobne a inšpirovali sa navzájom.

Rozumový tréning „Sú to časopisy, ktoré odoberajú materské a základné školy alebo centrá voľného času. Orientovala som sa v nich na precvičovanie a fixovanie učiva hravou formou," vysvetľuje Slávka Chovanová. Detský časopis má podľa nej siahať do oblasti literárnej výchovy, umenia, kultúry a environmentálnej výchovy cez rozprávky, básničky, hádanky, komiksy, omaľovánky, vystrihovačky. Za dôležitú súčasť svojej práce považuje podnecovanie tvorivosti detí, či už cez výtvarné, alebo literárne pokusy a podnetné sú podľa nej aj didaktické hry ako najmenej násilný spôsob precvičovania detských vedomostí.

„Didaktické hry som koncipovala rôzne, podľa veku detí. Včielka je pre predškolákov, tam sa treba orientovať skôr na priebeh hry. Zornička je pre menších školákov, ktorí už viac rozmýšľajú, tam už ide viac o výsledok hry," vysvetľuje rozdiely. Pri ich vymýšľaní sa riadila školskými osnovami, aby sa hry hodili k aktuálnym, v škole práve preberaným témam. Hoci rodičia ich vraj nemuseli vždy oceniť, o to viac o ne stáli učiteľky.

Závratný náklad „Časopis pre deti, to je zábava, hra, poučenie, ale aj výchova," hovorí autorka mnohých rozprávok a detských kníh Libuša Friedová. Je presvedčená, že dobrý detský časopis má mať stále rubriky, ktoré si detský čitateľ zakaždým vie nájsť. Mal by mať široký okruh literárnych a výtvarných spolupracovníkov, stálu seriálovú postavičku, ktorá dokáže nadviazať kontakt s malým čitateľom, a pritom redakcia si môže cez ňu plniť aj zábavnú či výchovnú funkciu. „Dlhé roky sme takto spolu robili Mydlinku s Ivanom Popovičom, tú mali deti veľmi rady," spomína na časy, keď pracovala v Zorničke.

„Je to zodpovedná, krásna, náročná hra. Lenže robiť detský časopis iba ako hru nie je ono, a robiť ho iba na výchovný spôsob by bolo tiež hlúpe. Treba hľadať rozumný kompromis," myslí si Friedová, pre ktorú bola vzorom skvelého šéfredaktora za starých čias Jarmila Štítnická. V tom čase mala Zornička dvoch interných redaktorov a externého výtvarného redaktora. Redakcia sídlila na Karpatskej ulici v Bratislave, v budove YMCA, spolu s Včielkou a Ohníkom. „Ľudia tam spolu radi robili. Mali sme náklad stopäťdesiattisíc a vychádzalo dvadsať čísel do roka. Cena jedného výtlačku bola jedna koruna."

Mydlinka nesmie mať kastról Dnes osemdesiatpäťročná spisovateľka Libuša Friedová, autorka mnohých detských kníh, je pôvodom Moravanka a študovala v Zlíne. Keď sa prisťahovala do Bratislavy, starala sa doma o deti a popri nich to skúsila s písaním. „Prvú rozprávku som napísala o tom, ako v celej Bratislave vypadol elektrický prúd a nechodili električky, všetko zaspalo, aj hodiny na Centrálnom trhovisku. Volalo sa to Posledná rozprávka o Šípkovej Ruženke. Poslala som ju do Ohníka a na moje veľké prekvapenie, o dva týždne beží syn zo školy, máva časopisom v ruke a kričí mamina, máš to tam!

Tak sa začala moja spolupráca s detskými časopismi," hovorí autorka, ktorá obdobie svojho pôsobenia v redakcii považuje za nádherné a rozhodujúce. „Je to najkrajšia robota, akú si človek môže priať. Predstavte si, keď sme celé číslo dali ilustrovať jednému výtvarníkovi, dajme tomu do Prahy. Prišla veľká obálka, šéfka si sadla na koberec, otvorila ju a začala vyťahovať obrázky. Strašne sme sa tešili, boli sme plné očakávania, ako maliar zadanie vyriešil."

V sedemdesiatych rokoch pôsobila Friedová tiež ako šéfredaktorka Zorničky. Po nej prišiel básnik Ján Šimonovič, s ktorým sa veľmi nezhodla. „Pohádali sme sa na takej hlúposti, ale svedčilo to o tom, že tej práci vôbec nerozumel," spomína. „Na jednom obrázku bol do studničky hodený starý hrniec. Poučenie malo byť, že do studne sa smeti nehádžu. Mydlinka sa pozerala na svoj odraz v studničnej vode a hovorila - pozrite, mám na hlave kastról. A Šimonovič trval na tom, že sa to musí prekresliť, lebo také niečo nemôže byť. Radšej som vtedy odišla rovno do dôchodku a písala som doma."

Prudká zmena Od septembra minulého roka Zornička aj Včielka zmenili koncepciu a začali vychádzať v novej podobe pod novým vedením. Včielka dokonca zmenila aj formát a opäť sa vrátila k podobe malého zošita, ako sme ju poznali pred mnohými rokmi. Zároveň však zrušila svoju najcharakteristickejšiu rubriku - kreslený seriál Boženy Plocháňovej o Meduške, ktorý si zo zadnej strany tohto časopisu pamätajú hádam aj naše staré mamy. Autorka ho pripravovala takmer päťdesiat rokov.

„Bolo to skôr doplnkové čítanie, akýsi druhý šlabikár. Začali sme sa viac držať myšlienky, že detské časopisy učia deti čítať, a rozhodli sme sa pre menej didaktiky. Istým spôsobom to bola diera na trhu - chceli sme otvoriť priestor na detský literárny a výtvarný časopis," hovorí terajšia šéfredaktorka Zorničky Ida Želinská. Ambíciou nového vedenia bolo osloviť mladšiu a strednú generáciu slovenských autorov - spisovateľov Petra Šuleja, Janu Juráňovú, Jána Litváka, Juraja Raýmana i oceňovaných výtvarníkov ako Miloša Koptáka či Martinu Matlovičovú. Oba časopisy majú svojich fanúšikov a kritikov aj na facebooku. Na diskusnom fóre sa ukazuje, že čitatelia vedia pochváliť, ale i upozorniť, keď napríklad zistia, že príspevky boli písané narýchlo a nepozorne.

„Autori sa nadýchli a celkom s nadšením začali prispievať. Okolo redakcie sa začal vytvárať tím ľudí, ktorí by mohli nadviazať dlhodobejšiu spoluprácu. Sme však nekomerčné periodikum, s peniazmi máme stále problém a nemáme svoje miesta isté, " tvrdí Želinská a verí, že sa podarí časopis rozšíriť o ďalšie stránky a rubriky. Pre niektorých pedagógov bola neohlásená nová koncepcia časopisu prudkou zmenou. Dostali zrazu do rúk niečo, čo nečakali. „Teraz tieto časopisy nefungujú spôsobom, že otvor si ho na strane tej a tej a budeme robiť to a to, skôr samy navodzujú témy a vyzývajú na voľnejší tvorivý prístup," vraví šéfredaktorka.

Africká džungľa v škole Zmenu pocítili časopisy aj na predajnosti. S predajom najprv klesli, no od novembra údajne čísla začínajú stúpať. Vychádzajú desaťkrát do roka v náklade šestnásť- a dvadsaťtisíc výtlačkov. Stratili časť čitateľov, pre ktorých Zornička fungovala ako doplnkový materiál, časť nových čitateľov vraj naopak získali. Jedni sa ozývali, že Zorničku teraz nevedia používať na hodine slovenčiny, druhí zase, že napríklad rozprávka Mareka Vadasa ich tak inšpirovala, že celá trieda sa zmenila na africkú džungľu. Základné školy v Malackách a vo Vitanovej si spravili pod vplyvom Zorničky japonský deň, druhá z nich si dokonca zavesila na youtube video. „Je to jednoducho iný spôsob motivácie," vraví Ida Želinská. Mladší autori podľa nej majú bližšie k deťom, píšu súčasné texty.

Je známe, že spomínaný autor Marek Vadas presvedčil africkou džungľou aj dospelých čitateľov. „Keď som bol malý, vždy som vyhľadával príbehy, okorenené tajomstvami, záhadami, exotikou. Zhodou okolností som sa neskôr ocitol v exotickom prostredí. Snažil som sa ním inšpirovať a písať trochu ináč, tak, aby sa to páčilo mne v detských rokoch. A dávkovanie hrôzy zbabelo testujem na synovi," prezrádza tajomstvo účinku svojho písania pre deti.

Čo je škoda Z laického pohľadu: najlepšie teda asi je, keď dobrý detský časopis obsahuje čo najviac podnetov v podobe rôznych náročnejších i ľahších žánrov a osvedčených rubrík. Je fajn, keď si dá záležať na kvalite svojich textov, na výbere spolupracovníkov i na vhodných zadaniach pre toho-ktorého autora. V starších i novších číslach sme našli vtipné i poučné texty, prekrásne ilustrácie, inšpiratívne odkazy, všelijaké dobré rébusy, ale i nepochopiteľné, zle sformulované alebo nesplniteľné úlohy. Včielka i Zornička napríklad teraz vychádzajú v kvalitnej tlači. Hoci ich prioritou je inšpirácia umením, predsa v nich kde-tu nájdete aj úlohu, v ktorej treba niečo nakresliť, doplniť alebo napísať. To, samozrejme, nikdy nie je na škodu. Lenže skúste si to na šmykľavom hrubom kriedovom papieri. Nie je to predsa len trochu škoda?

Od Zorničky do Zorničky

Včielka a Zornička patria medzi najstaršie detské časopisy na Slovensku. Zornička bola prvý raz vydávaná v Martine v rokoch 1846 - 1847 s podtitulom Zábavník pre dietky. Po dlhom čase sa potom objavila až v rokoch 1864 a 1865 medzi Slovákmi v Novom Sade ako „list pre slovenských mládencov a panny, pre obveselenie a zošľachtenie srdca". Potom opäť zanikla a ukázala sa až v ďalšom storočí medzi Slovákmi v Budapešti, kde vychádzala od roku 1908 do roku 1914 v podobe „noviniek pre naše dietky". Potom sa znovu objavila po prvej svetovej vojne v rokoch 1920 - 1922 a opäť zanikla, kým medzitým začali vychádzať Včielka a Slniečko. Od roku 1948 Zornička vychádza nepretržite. Medzi ich prvými šéfredaktorkami boli Krista Bendová či Elena Čepčeková.

Mydlinková spomienka Ivana Popoviča

Mal som trinásť, keď som predal novinám svoju prvú kresbu, kreslený vtip. Náramne sa mi páčilo, že za papierik, ktorý som pokreslil svojou ilúziou, dostal som hneď niekoľko konkrétnych pokreslených papierikov, dokonca aj kovové mince. Môj prvý honorár bol celých 39 korún československých, a to ma naštartovalo. K ilustrovaniu (a nielen časopisov a kníh pre deti) som sa dostal o niečo neskôr. To som mal už šestnásť.

V osemnástich som sa stal technickým redaktorom časopisu ABC pionierov vo vydavateľstve Smena - čo znamenalo najprv prepočítať rukopisy pre sadzbu, obrázky zmenšiť či zväčšiť, a to všetko zakresliť do „zrkadla", podľa ktorého tlačiareň pripravila tlačové podklady a časopis vytlačila. Okrem časopisu Slniečko, ktoré o niečo neskôr začalo zasa vychádzať vo vydavateľstve Mladé letá, všetky vtedajšie časopisy pre deti a mládež vychádzali vo vydavateľstve Smena. Včielka, Zornička, Ohník, Pionierske noviny, neskôr Kamarát, a ešte o čosi neskoršie magazíny Elektrón a Prúd. A všetky som ich na striedačku roky ilustroval. Ba ilustroval som aj po maďarsky, lebo v tom istom vydavateľstve už vtedy vychádzal časopis pre deti Kis Épitö (Mladý budovateľ).

V roku 1965 som sa rozhodol podnikať „na voľnej nohe". Mal som dvadsaťjeden, a keď má človek dvadsaťjeden, je majstrom sveta. Ilustroval som všetky detské časopisy a ponúkal som redakciám aj celkom nové projekty. Tak vznikol aj kreslený seriál Príhody s Mydlinkou na zadnej strane Zorničky. Udržal sa tam vyše desať rokov. Pre Včielku to zas bol niekoľkoročný seriál na spôsob maľovaného čítania, pre Kamaráta kreslenopísané Janove listy a tak ďalej. Niektoré postavičky, ktoré som si vymyslel pre detské časopisy, prešli časom do animovaného filmu. Napríklad Ujo maliar, víla Slabejka či víla Lomnička do seriálu Hlavičkove rozprávky. A niektoré sa realizovali aj v architektúre - napríklad keramické obrazy a steny čakární Detskej fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch.