Čo plánuje herečka Zuzana Konečná

Sobota 6. 2.
Vstávam o pol ôsmej a idem na skúšku do Astorky, kde pripravujeme Goetheho Stellu. Po piatich hodinách vychádzam z divadelného podzemia na denné svetlo. Cítim sa ako upír. Idem sa domov naobedovať a opäť sa vraciam do podzemia. Večerné skúšky sú príjemné, človek má oveľa viac energie. Ani sa mi nechce ísť domov.

Nedeľa 7. 2.
Jedenásť hodín. Vstávam a nachádzam sa v takom príjemnom a radostnom duševnom rozpoložení ako už dlho nie. Z postele mám krásny výhľad na strop. Je na ňom veľká šedivá škvrna s tmavým okrajom. Keď sa na škvrnu zahľadíte jedným okom, podobá sa na nosorožca, niekomu inému sa môže zdať, že sa podobá skôr na šedivé prasa, na ktorom sedia dvaja zbrojnoši... Ani sa nenazdám a už je večer. A je po víkende.

Pondelok 8. 2.
Doobeda verejná generálka a večer predpremiéra. Prvýkrát pred ľuďmi, som zvedavá na reakcie. Zajtra je premiéra, už bude po všetkom. Nemám rada koniec skúšobného obdobia, je to, akoby som sa mala zajtra vrátiť z tábora. Bude mi smutno.

Utorok 9. 2.
Veľa som sa nevyspala. Som nervózna. Obhrýzam si nechty najskôr na pravej ruke a potom na ľavej. A znova na pravej. Chodím ako lev v klietke. Snažím sa niečo robiť, ale neviem sa na nič sústrediť. Poobede ma ovládne zvláštny pokoj, čo sa ale po príchode do divadla zmení. Dokelu... Už je to tu. Desať minút pred začatím je najhorších desať minút na svete. Keby mi teraz niekto vŕtal do kolena, ani si to nevšimnem.

Streda 10. 2.
Deň druhej premiéry, nervozita trochu opadla. Teším sa na dnešné predstavenie. A už je po ňom. Vyzerá to, že dnešný večer bude dlhý. Na druhý deň veľmi skoro vstávam, rozmýšľam, či nebude lepšie, keby som nešla vôbec spať. Nakoniec to vzdám a na pár hodín si predsa len ľahnem.

Štvrtok 11. 2.
Vstávam o pol šiestej. Veľmi ťažko. Asi som naozaj nemala ísť spať. Ráno mám prácu v Bratislave a o druhej bežím na rýchlik Aspirín č. 609 do Žiliny. Aspirín ako Aspirín, aj tak som v tom vlaku zaspala. V mojej hlave je tma... Chce sa mi spať. Divadelná nálada v Žiline ma prebrala.

Piatok 12. 2.
Ráno sa zobúdzam na radnici v Žiline. Tie zasnežené hory sú také pekné. Konečne ticho! A teraz čo?

Autor: zu