Strach náš každodenný

Občas sa necháme radi postrašiť vymyslenými príbehmi aj preto, aby sme sa skutočného strachu vo svojom vnútri zbavili. Dostrašenia v novom roku, priatelia.

Fantázia našich predkov nepoznala hraníc a záhadnými bytosťami sa to v ľudovej slovesnosti doslova hemžilo. Vodníci, škriatkovia, víly, duchovia, bohynky a grgolice striehli na našich predkov za každým rohom. Hoci pre niektorých mužov nemusela byť smrť v rukách takej grgolice nepríjemnou vecou, radšej predsa len ostali nažive. Táto mohutná žena si totiž ako obete vyberala zásadne mužov a dusila ich medzi svojím mohutným poprsím.

Dnes sa zdá až neuveriteľné, ako svojsky bojovali naši predkovia proti tomuto návalu strachu. Ešte väčším strachom. Napríklad počas priadok bývali najúspešnejší tí rozprávači, ktorí dokázali vymyslieť najstrašidelnejší príbeh. Koniec koncov, stačí si prečítať niektoré z rozprávok zo zbierok Pavla Dobšinského a nebudeme si celkom načistom, či neznesú skôr zaradenie do žánru hororu. Pravda, existovali aj dni, keď sa so všetkými strašidlami dalo vykývať.

Príznačná bola v tomto smere Lucia. Ešte do zavedenia gregoriánskeho kalendára v roku 1582 sa tento deň pokladal za najkratší v roku a spájali sa s ním magické praktiky. Slúžili jedinému účelu - ochrániť ľudí od pôsobenia zlých síl. Vyrezávali sa lucijné stolčeky a ľudia v tento deň na seba asi veľmi nedýchali, keďže pojedli množstvo cesnaku. Ak by ste sa chceli zohriať na Luciu pri susedovom ohni, asi by vás od pece rýchlo vykázali. Požičiavanie a prenášanie ohňa mohlo priniesť do domu nešťastie. Po mnohých dedinách chodili dievčiny zahalené do bieleho a vyháňali z domov zlých duchov. Dnes na to máme celkom iné metódy.

Strach ako očistná kúra

Ani mohutný pokrok vo vede a poznaní nepriniesol modernému človeku víťazstvo nad strachom. Stále sa mnohých vecí bojíme a nedokážeme si ich vysvetliť. Často sa dokonca bojíme celkom dobrovoľne, s radosťou a nadšením. Je to zvláštny fenomén, ktorý riaditeľ SNM - Múzea Bojnice Ján Papco prirovnáva ku katarzii. Keď pred sedemnástimi rokmi začali na zámku v Bojniciach organizovať Medzinárodný festival duchov a strašidiel, sotva tušili, že sa tu tradícia strašenia udrží tak dlho.

„Zo skúseností sme vedeli, že jednoduchšie je niečo založiť ako udržať. Mnohé zaujímavé festivaly po pár rokoch zanikli, o ten náš je stále obrovský záujem. Strach bol dobrou voľbou," povedal. Návštevníci neraz stoja v dlhých radoch, len aby zažili neopakovateľnú atmosféru strachu medzi starými múrmi zámku. „Zažiť strach v takejto príťažlivej forme je pre mnohých z nich akýmsi očistením od skutočného strachu, ktorý pociťuje každý z nás," myslí si riaditeľ.

Za dlhé roky už v Bojniciach oprášili mnohé strašidelné postavy našej histórie, vytvorili aj niektoré úplne nové. Riaditeľ odhaduje, že počas uplynulých ročníkov sa tu vystriedalo takmer tisícsedemsto duchov a strašidiel. V reprízach sú na zámku tiež rekordérmi, veď počas jedného jediného ročníka festivalu zopakujú pre návštevníkov strašenie približne šesťstokrát.

„Každý ročník festivalu je venovaný inému príbehu, ktorý vychádza z histórie Bojnického zámku, ale tiež zo slovenských legiend a povestí. Keď sa to všetko zmieša, vytvorí sa dokonalý priestor pre mystifikáciu," hovorí riaditeľ. Organizátori festivalu vedia, že ľudia sa k nim za strachom radi vracajú, veď až šesťdesiat percent z nich tvoria stáli návštevníci. K najzaujímavejším festivalovým príbehom patrilo tajomstvo Matúša Čáka. Veď čo by mohlo viac dráždiť fantáziu súčasného človeka ako skutočnosť, že napriek veľkej historickej úlohe je meno Matúša Čáka zahalené množstvom nedopovedaného? Na dátume jeho narodenia sa historici nezhodli, nezachoval sa jeho dobový portrét, nie je známa príčina smrti ani miesto posledného odpočinku. Skvelý priestor pre naše predstavy.

Zimomriavky sa dobre predávajú

Mapa sveta je dodnes doslova posiata miestami, ktoré sa označujú ako záhadné či strašidelné. Vznikajú dokonca akési top rebríčky strašidelnosti, lebo niekedy ide zároveň o výborný marketingový ťah. Veď kto by ešte pred rokmi vedel, kde sa v štáte New York nachádza akési zabudnuté miesto s názvom Amityville? Vďaka strašidelnému domu to vie celý svet. A to napriek tomu, že dodnes sa vedú diskusie o tom, či je príbeh o vyvraždenej rodine z tohto domu vymyslený, alebo skutočný.

No predstava, že po chodbách domu sa prechádzajú ukrivdené duše zavraždených, sú vynikajúcim hnacím motorom pre filmových a knižných tvorcov. S rovnakým fenoménom lákavého strachu sa spájajú aj zámky v Edinburghu, záhadný parník Queen Mary či Zakázané mesto v Pekingu. A najnovšie aj slávny Neverland Michaela Jacksona, kde už kamery nasnímali jeho ducha. Cestovať za strašidlami však nemusíme tak ďaleko. Aj na Slovensku nájdeme viacero domov, ktoré získali nálepku strašidelné. Lietajúce predmety a zvláštne zvuky nedávno zisťovali médiá v súvislosti s domom v Poprade-Matejovciach, so záhadami je spojený Katov dom v Trenčíne. V oboch prípadoch si majitelia pomáhali aj vysvätením priestorov.

Duchovia milujú socialistický realizmus

Správny strašidelný dom by v našich predstavách mal mať hrubé múry, tmavé pivničné priestory, nejaký ten gotický portál a tajomné zákutia. A mal by byť dosť rozsiahly na to, aby sa duchovia mali pred nami kam ukryť. Keď sme si však prezreli niektoré zo známych strašidelných domov na Slovensku, museli sme uznať, že aj duchovia menia vkus. Medzi strašidelnými domami sme objavili nenápadné stavby z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré pôsobia ako dokonalá ukážka socialistického realizmu. A ako sa do nich duchovia dostali? Veľmi jednoznačne nám to vysvetlila staršia pani, ktorá žije neďaleko „strašidelného domu" v Kriváni. „O tom, že by v dome strašilo, neviem. Ale celkom iste straší niektorým ľuďom v hlavách," zhodnotila.

Domáci sa smejú a hnevajú zároveň, keď pred domom zastávajú autá z celého Slovenska a fotografujú si neobhádzaný tehlový dom ako raritu. Stavba zrejme doplatila na svoju povesť vyplývajúcu z toho, že sa ju majitelia rozhodli nepredať ani nedokončiť. Stojí ako zvláštny polotovar pri hlavnej ceste už desaťročia. „A čo všetko si okolo nej už ľudia navymýšľali," tvrdí pani. Vraj sa v dome zvláštne zvuky ozývajú preto, že ho postavili z kameňa, ktorý získali pri rušení cintorína.

Alebo že je za všetkým kliatba. Domáci v tom majú jasno a občas sarkasticky spomenú nový druh turistiky. Žiaľ, majiteľom domu táto neželaná publicita priniesla už nemálo problémov. Podobné vymyslené strašidlá sme objavili aj v domoch v Hrachove, Bušinciach či Lučatíne. Postavila ich ľudská fantázia, a to je materiál podľa všetkého trvácny a nezvyčajne tvárny.

Hmla z Dediny duchov

Domčeky, v ktorých dávno nik nežije. Postupne ich prerastá vysoká žihľava a kríky, ťahá sa po nich divý vinič a brečtan. V blízkosti jedného z domov práchnivie stará drevená studňa, do zvyšku krížov na starom cintoríne sa dávno zahryzla hrdza. Kedysi poddanská dedinka hradu Čabraď už nemá ani jediného stáleho obyvateľa, na svojej základni sa tu stretávajú iba záchrancovia hradnej zrúcaniny zo združenia Rondel. Práve oni torzo dediny, ktorú by ste na mape hľadali márne, pomenovali svojsky - Dedinou duchov.

Albert Loydl zo združenia hovorí, že v skutočnosti sa nikdy so žiadnym duchom nestretli. „Je to dané skôr atmosférou, ktorá tu vládne. Ľudia sa z domov dávno vysťahovali, no duch dediny je živý stále," povedal. Zvláštna nostalgia tohto miesta vás opantá okamžite. Aj Albert Loydl priznáva, že niekedy s kolegami s úžasom hľadia na to, ako sa v údolí stelie prízemná hmla. Vtedy sa predstavivosť rozbehne naplno. Hmla má svoje tvary, dolina svoje zvuky. Keď sa do tmy ozve hlas kuvika a slepo do nej hľadia okná opustených domov, ťažko si predstaviť kúzelnejšie, ale zároveň opustenejšie miesto.

V blízkosti domov stojí aj poškodená kaplnka, ktorú v 19. storočí dala postaviť rodina Koháryovcov. Tá v tom čase vlastnila aj hrad nad ňou a kaplnka zrejme nahrádzala hradný sakrálny priestor, ktorý sa po jeho požiari už nedal využívať. V kaplnke pod hradom sa slúžili omše ešte v druhej polovici 20. storočia. Potom začala chátrať, jej zariadenie za socializmu ľudia rozkradli. Pár náhrobných kameňov pri kaplnke sa rozpadá rovnako rýchlo ako okolité domy. V jednom z domov ostal na zemi otlčený smaltovaný hrnček s kvetovanou glazúrou. V spodnej časti má malú dierku, preto ho zrejme majitelia so sebou nepribalili. Kvapká do neho iba voda zo strechy.

Dom s diablovým číslom

Hoci Banská Štiavnica má na svojom území takú vysokú koncentráciu cenných starých domov ako len málo slovenských miest, typický strašidelný dom sa tu nenachádza. Predsa sa tu však nájdu miesta, ktoré zostávajú záhadou. Je to napríklad opustený dom blízko botanickej záhrady. Žiadne tajomné tiene tu síce nik nevidel, ale dom spájajú skôr s jeho číselným označením. Nemať obyvateľov a ešte k tomu niesť na priečelí diabolské číslo 666, to jeden dom neunesie.

Toto trojčíslie, príznačné pre vyznávačov satanizmu, bolo tajnou šifrou používanou za cisára Neróna, prenasledovateľa kresťanov. Našťastie, dom sa s tým vyrovnáva dobre a satanisti ho zatiaľ neobjavili. Omnoho väčšou záhadou je však nepochybne legenda o podzemnej chodbe, ktorá mala spájať Starý a Nový zámok. Mala ústiť zo studne na Starom zámku a dodnes nie je preskúmané, či naozaj existovala. Starý a Nový zámok ležia pomerne vysoko v protiľahlých kopcoch, a ak takáto chodba naozaj bola v podzemí vyhĺbená, musela viesť v poriadnej hĺbke.

Deväť tajomných postáv

S veľkou záhadou sa pred časom stretli reštaurátori, ktorí zachraňovali cenné ranorenesančné maľby v jednom z domov na Námestí sv. Trojice. Architektka Katarína Vošková zo Spolku Banskej Štiavnice 91 nám povedala, že o týchto maľbách sa dlho nevedelo. Keď ich však reštaurátorka začala odkrývať, objavil sa na nich netradičný a krutý výjav. Pôsobil až tak fascinujúco, že ak sa tu ocitla sama, nevyhla sa stiesnenému pocitu.

Maľba odhalila deväť postáv v dobovom oblečení, ktoré krutým spôsobom mučia a zabíjajú ďalšiu postavu. Tá je nastoknutá na dlhej tyči a odetá v medvedej koži. Z úst znetvorenej tváre tečie krv. „Konzultovali sme tento nezvyčajný výjav s odborníkmi, ktorí sa zaoberajú ikonografiou. Ukázalo sa, že ide o symbolické zobrazenie boja dobra so zlom, čo naznačovalo aj mnoho ďalších detailov," konštatovala Katarína Vošková. Maľbu sa nakoniec podarilo kvalitne zreštaurovať a dnes je cenným poznaním toho, ako si ľudia v minulosti predstavovali nielen dobro a zlo, ale aj ich nekončiaci sa súboj.

Svoje záhadné domy má aj Kremnica. Jedným z nich je renesančný büglerovský dom, ktorý je v súčasnosti na predaj. Dom s okrúhlou vežičkou vraj ukrýva záhadnú vraždu spred dvoch storočí. V čase, keď v ňom ešte sídlilo centrum voľného času, tu zažili niekoľko neobyčajných príhod. Potvrdila nám ich aj Elena Hricová, ktorá v tom čase obývala služobný byt v zadnej časti domu. V byte sa občas ozvali ťažko vysvetliteľné zvuky, na márne kusy sa jej rozletela mohutná lampa. A to robil elektrikár pár dní predtým revíziu a sám ostal zaskočený. „Som realista, ktorý na žiadne nadprirodzené sily a javy neverí. Ale na koreň toho, čo sa tu dialo, som nikdy neprišla," priznala. A to je asi všetko, čo o tom možno povedať. Stále sú okolo nás situácie, ktoré sa ťažko vysvetľujú. Nebojme sa báť. Možno budeme bohatší o poznanie, že zďaleka nie sme dokonalé bytosti.