Teta Márgit: Proti prírode je každá rada dobrá

Márgit Molnárová, odborníčka na segedín a srdce rodiny Molnárovcov. A v neposledom rade matka. Matka malého Sósa, dnes veľkého Banána, pravej ruky Aliho Krasňanského z Mafstory. Narodila sa a žije v mestečku Veľký Meder. Ukončila základnú deväťročnú školu a dvojročnú učňovskú poľnohospodársku školu. Celý život pracovala na Jednotnom roľníckom družstve Mier vo Veľkom Mederi. Postupne prešla rôznymi pracovnými pozíciami v živočíšnej aj rastlinnej výrobe. S kolektívom pracovníkov JRD Mier absolvovala niekoľko zájazdov, z ktorých najdôležitejšie boli: Balaton (1971), Balaton (1972), Rumunsko - Nadlac (1973), Balaton (1974), poznávací zájazd po Čechách: Lednice - České Budějovice - Karlove Vary - Praha (1975), Domaša (1976), Balaton - Budapešť (1977), Krakov (1979), Balaton (1981) atď. Získala niekoľko rezortných vyznamenaní: Najlepší pracovník rezortu za rok 1978, 1980 a 1986, Najlepšia okresná dojička (1984) a Vzorná matka (1975). Po revolúcii v roku 1989 sa Teta Márgit začala zaoberať varením segedínskeho guláša a pestovaním kapusty, v čom dosiahla pozoruhodné úspechy a získala množstvo ocenení - napr. Zlatú varešku na medzinárodnom festivale Székelygulyás v Székelyi (Maďarsko) v rokoch 1998, 2001, 2005, 2007. Teta Márgit je slobodná a momentálne má aj niekoľko funkcií vo firmách patriacich rodine Molnárovcov.

Akým dieťaťom bol Banán?

Jóój, strašné zlé. Strašné zlé. Ale ja som ho milovala ako matka. Koľkokrát kopal susedov, hrýzol, kamene hádzal po autách, ale zvládla som to.

Z čoho pramenila tá jeho agresivita?

S mojou najlepšou kamarátkou Gizkou Vitálošovou si myslíme, že to bolo z pretlaku vitamínov. Presne tak. Kápusta obsahuje strašne veľa vitamínov. A ja ako veľká pestovateľka, najväčšia v celom Mederi a širokom okolí, tak ja som ho stále kŕmila tou kápustou. Dusenou, pečenou na všetky spôsoby a hlavne segedínom. Ako som povedala, kápusta obsahuje veľa vitamínov a po druhé, zrýchľuje krok. A trávenie. Sósov metabolizmus bol natoľko rýchly a zrýchlený, že nevedel, čo s energiou. Mimochodom, aj Ďulabáči mal rád kápustu, ale v staršom veku ten pretlak agresivity robí s mužmi iné veci, jóoj.

Ktorá z jeho vlastností vás vedela ako matku najviac rozhnevať?

On bol chlapec, ktorý si zásadne neumýval ruky. To ma najviac rozčuľovalo. To ja neznášam, lebo každý poctivý a slušný človek si musí umývať ruky, a môj Sóso je poctivý aj slušný. To, že vždy niečo vymyslel, susedovi vyniesol bicykel na strechu alebo kradol psovi jedlo z misky, to mi nevadilo, to bolo veľmi zlaté, ale keď si niekto neumýva ruky, môže dostať nejakú chorobu, napríklad slintačku. Sóso mal slintačku niekoľkokrát a aj keď sa ukázalo, že sme to vždy dostali z družstevných kurenec, stále mu hovorím, ruky si umývať treba.

Ako vlastne vznikla jeho prezývka Sóso?

To mu dali chlapci, lebo bol stále ako sóso prisatý pri mne ako pri mamičke. Dlho som ho musela kojiť, proste, aj preto je taký silný a zdatný a radostný. Odnaučil sa to až dva roky po prvom svatom prijímaní.

Škola mu však veľmi nevoňala, však?

No, tak v prvom rade, pani redaktorka, veď kto by aj ovoňával školu, že? On do nej v prvom rade chodil. Do tej školy. Vždy si zobral tašku, niečo do toho, hlavne desátu, veľa desáty a ešte k tomu veľa desáty. A kým mal čo jesť, tak bol v tej škole. Keď dojedol, išiel domov, čo bolo prirodzené. Niekedy mu to trvalo aj päť hodín, kým prišiel, ale obyčajne bol doma skôr, ako skončila druhá vyučovacia hodina.

Čo kolektív a kamaráti v škole? Rozumel si s deťmi?

Sóso bol velice spravodlivý, ku každému. Jemu bolo jedno, či je niekto Maďar, Slovák, alebo Cigáň, všetky decká tĺkol do radu. Ale kto bol jeho kamarát, kto bol v jeho partii, tomu sa ani vlas na hlave neskrivil, kvôli tomu ho mali všetci radi a báli sa ho.

Čím sa chcel stať, keď bol malý?

Tak to si pamätám ako včera. Keď mal päť rokov, tak sa chcel stať buldozéristom ako strýco Joki. Ten keď išiel okolo nášho domu s buldozérom do roboty, Sóso išiel na ňom oči nechať. A potom sa len celé dni hral na buldozér a všetko len buldozéroval. Prešlo ho to, až keď mal trinásť rokov a išiel prvýkrát do polepšovne, chúďatko moje. Ale láska k zemine, k pôde mu ostala aj bez toho buldozéra.

Niekedy, ale to už bol samozrejme veľký, aj uprostred noci prišiel a už aj kopal v záhrade, ryl tam, vyhadzoval zeminu a zas ju hádzal naspäť a keď skončil, ľahol si v kuchyni na gauč a tam spal. Koľkokrát som sa ho pýtala, reku, Sóso, čo tam robíš, čo tam kopeš v tej záhrade? A on: mama, nestaraj sa, však z toho niečo vyrastie. No ale zvykla som si a aspoň som mala záhradu vždycky pekne pokopanú. Vždycky to bolo lepšie takto, ako keby Sóso chodil domov opitý ako hen susedov syn Arpád. Ten si našiel zlých kamarádov a slopal prvú ligu a doma im potom všetko ovracal, najprv bránku od ulice, potom chodník, potom schody, potom vchodové dvere...

Na Sósovu výchovu ste boli sama, neskúšali ste pomoc napríklad cirkvi?

Ale áno, všetky cirkvi som vyskúšala, aj úplatky som dávala, ale nikde ho nechceli. A pritom Sóso, keď ho pustili z prvej polepšovne, chcel ísť do učenia za farára. To mal vtedy takú mániu, len kľačal a modlil sa a ja som si hovorila - keď to pôjde takto ďalej takýmto tempom, raz-dva je z neho biskup alebo možno aj kardinál. Fazekášová by sa od závisti prepadla, keby sme mali v rodine kardinála! Nášho mederského pána farára som na kolenách prosila, aby urobil zo Sósa miništranta, stálo ma to päťsto korún československých a fľašu slivovice k tomu! Sóso mi ruky bozkával od samej vďaky a obidvaja sme boli strašne šťastní, pred prvou omšou si aj topánky opucoval, aj sa pekne očesal, ale tragédii nezabránil.

Tragédii?

Všetko išlo podľa kostolného poriadku, omša šlapala ako hodinky, Sóso bol veľký fešák v tom miništrantskom rúchu, ani jednu chybičku neurobil, bola som naňho taká pyšná... (slzy, plač) Ale potom prišlo na vyberanie do zvončeka a pán farár dal ten zvonček Sósovi. A to nemal urobiť. Lebo Sóso má ten svoj zmysel pre spravodlivosť a keď videl, ako nespravodlivo málo niektorí hádžu do zvončeka a niektorí nedali vôbec nič, tak sa nahneval.

A jeden, taký komunista, čo chodil do kostola, strašná sviňa, ale ináč slušný človek, tam hodil tri koruny! Len tri koruny! A Sóso, keď to videl, rozohnal sa s tou palicou, na ktorej bol ten zvonček, a takú mu dal po tej paprči, že mu ju zlomil. Všetci začali kričať, že čo to je, že Sóso je na vine, a on im, chúďatko moje, ukazoval tie tri koruny, čo tam ten komunista hodil, a všetci si mysleli, že chce tie tri koruny ukradnúť. A to nemali. Lebo môj Sóso, keď je spravodlivo nahnevaný, tak ho nezastaví nič. Ale aby som to skrátila, bola z toho druhá polepšovňa a zo Sósa sa nestal farár. No a kardinál už vôbec nie.

Ako to vlastne bolo s Banánovým otcom?

To bol veľký fešák, zoznámili sme sa v autobuse medzi Bratislavou a Veľkým Mederom. Teda Čalovom, ako sa to volalo kedysi. Sympatický človek to bol, inžiniér, zachovalý štyridsiatnik, inteligent. Viete, ja som kedysi mala veľké ambície, bola som mladá, neskúsená. Nechcela som žiadneho od nás z družstva, traktoristu alebo krmiča, lebo to boli samí ožrani, celý týždeň chodili len v gumákoch a potom, keď sa v sobotu vyzuli, ste sa mohli prekotiť z toho smradu. Inžinier Nagy, to bola iná fajta, hneď sme si padli do oka, tak som ho zavolala k sebe domov. Dal si segedínu a ten ho tak prehnal, že zostal u mňa celý týždeň. Zbĺkla z toho láska, aj malý Sóso. Ale odvtedy som ho nevidela. Raz ráno nastúpil na autobus do Komárna a viac sa nevrátil.

Ako sa na vás pozeralo okolie? Susedky Fazekašová a Vitálošová?

Strašne mi toho inžiniera závideli. A keď som si Sósa doniesla z pôrodnice, závideli mi ešte viac, lebo ani jedna nemala takého vydareného chlapca. Valibuk to bol, keď mal pol roka, už rozlámal celú postieľku, takú mal silu.

Neprekážalo vám, že ste boli slobodná matka?

Chvíľku aj áno, ale potom nie. Ja som vždycky bola troška popredku. Keď som žiadnemu nebola dobrá, nevadí. Však slobodná matka je aj slobodná, aj matka. Robí si, čo chce, nikomu nemusí prať osrané trenky a variť mu to, čo ho mamka naučila jesť. Napríklad mliečnu ryžu. No fúj. Mala som takého vážneho nápadníka a ten nechcel segedín, ale mliečnu ryžu. A už sa aj pakoval. Slobodná matka nemusí nič a môže všetko. A okrem toho, Sóso bol sebestačný už odmalička. Ráno som mu natiahla tepláky, strčila do ruky krajec chleba s masťou a cibuľou a on sa už o seba postaral. Dôležité bolo, že cítil tú pravú materinskú lásku.

Pred časom celé Slovensko sledovalo váš vzťah so spevákom Otíkom. Keď ste sa minulý rok rozišli, veľa žien plakalo od dojatia. Prečo vlastne došlo k rozchodu?

Tak to chodí, keď niekto nevie doceniť kvalitu. On nechápal, čo je kvalitná žena, po všetkých stránkach. Oto je spevák a no comment. Len tak, medzi nami, ženami, znova sme si začali písať esemesky. Ale ak by ma chcel znova získať, bude ho to stáť veľa energie. Ja už sa len tak s hocikým do vzťahu nepustím.

Aký je potom váš mužský ideál?

Chlap, o ktorom nevím, že je doma, ale nikdy nepovie nie a urobí všetko, čo mi vidí na očiach bez toho, aby sa pýtal.

Vek?

V tomto som velice veľkorysá. (smiech) Ale mladšie ročníky sú vďačnejšie, lebo nemusíte s nimi toľko chodiť po doktoroch. Dôležité je, aby mal ten ideálny porozumenie pre lásku a rodinný život, aby mu chutil môj segedín, aby rád chodil na zájazdy a aby mal rád manželské povinnosti. Však viete, čo myslím... (smiech)

Rodina je pre vás základ. Nemrzí vás, že Banán sa ešte neusadil, neoženil?

Mrzí. Aj já by som už chcela mať svoje vlastné vnúčence, svoje vlastné sósičatá. Maličké, aby som ich mohla kŕmiť z jedného veľkého hrnca. Viete, aký je to krásny pohľad, keď si celá rodina sadne za stôl, vidíte tých svojich nasledovníkov, ako sa pekne čvachtajú rypáčikmi v segedíne a počujete tú muziku v ich pusinkách. To je krása. Ale môj Banán si ešte nenašiel tú pravú. On je na ženy strašne náročný, chce aj krásnu, aj mladú, aj múdru, aj veselú, aby bola aj blondína, aj brunetka, aby chodila do roboty, ale aby aj doma pri deťoch sedela a hlavne, aby vedela dobre variť. A takú v Mederi nemáme.

Banán predsa mal dlhoročnú známosť, Bejátku...

No to áno. Ale nevedela variť. To bola základná chyba. Robila riaditeľku našej miestnej knižnice a tam sa variť nikto nenaučí, ani keby mali len samé knihy o varení. Ale Sóso hovoril, že vedela robiť všelijaké iné veci. Ale to sa musíte spýtať jeho, aké. Bola to však veľká láska, strašne veľká, môj Sóso jej kúpil byt, auto, plazmatický televízor, takú gumenú vodnú posteľ a nad ňu dal namontovať obrovské zrkadlo. Keď som k nim prišla, tak sa pýtam, že Sóso môj, a načo vám je to zrkadlo? A on hovorí, že Bejátka si rada skúša nové šaty poležiačky na posteli. No videl to svet? Ja som si šaty kedysi skúšavala pred zrkadlom, čo sme mali nad umývadlom v kúpeľni, a stačilo mi. Ale potom na Bejátku padol v knižnici regál s knihami a z veľkej lásky bola veľká tragédia. A odvtedy Banán len hľadá náhradníčku za Bejátku. Takže keď nejaká bude čítať tento rozhovor, nech sa páči, môže sa prihlásiť.

Vráťme sa však k vašej mladosti. Aká bola? Z čoho ste sa najviac tešili?

Celý týždeň som sa tešila na sobotňajšiu zábavu v našom kulturáku. To bola moja radosť najvačšia. Viete, to boli tie šesťdesiáte roky, už sa všeličo mohlo. U nás v Čalove, teda v Mederi, boli najlepšie zábavy v celom okrese. Vtedy sa robilo aj v sobotu, to som prišla z družstva, vydrhla sa s kefú vo vani, obliekla si najkrajšie šaty a poďho na zábavu! Tancovali sme polčík aj válku, potom išlo kolo moderných, to hrali ten rokenról, a potom zas polčík a válku.

Mala som urobený ten drdol, vyzerala som úplne ako Marta Kubišová, všetci sa išli zblázniť. Dostávala som všelijaké ponuky na sobáš, kde som ja dnes mohla byť! Jeden agronóm až z Michaloviec ma chcel za manželku, strašne po mne túžil. Ale kým sa rozkýval a prišiel poprosiť o tanec, na záchode ho naši chlapci dobre dokopali a bolo to. Ale mne sa Michalovce aj tak nepáčili, bola som tam na zájazde, videla som a stačilo mi.

Vy ste celý život pracovali na družstve. Aká to bola práca?

Rovnaká ako dnes. Robíš od nevidíš do nevidíš a prd z toho. Raz prší, všetko pohnije, potom je zas sucho a všetko vyschne, potom príde mráz a všetko pomrzne. Proti prírode je každá rada dobrá. Každý zemedelec vám povie, že príroda je najväčší nepriateľ človeka, lebo príroda je nezničiteľná. Za mojej mladosti sme bojovali s mandelinkami zemiakovými, to boli také chrobáky, čo sa pásli na zemiakoch. Zbierali sme ich do kýbľov. Keď sme si mysleli, že sme ich zničili, za rok ich prišlo dvakrát toľko. A dnes? Príroda sa prispôsobila a už neposiela mandelinky, ale rovno uragán, po ňom lykožrúta, a keď to nestačí, tak medvede z Vysokých Tatier už chodia do kontajnerov až v Mederi. A čo má z toho zemedelec? Len tej buriny, čo príroda vyprodukuje za rok!

Na akej pracovnej pozícii ste pracovali?

Akože čo som robila? Všetko! Aj na rastlinnej, aj na živočíšnej, aj som dojila, aj okopávala, boli sme taká veselá partia, kam nás poslali, tam sme trhali rekordy a lámali motyky. Nechcem sa chváliť, ale dostala som aj vyznamenanie, najlepší pracovník rezortu za rok tisícdevaťstosedemdesiát... osem. Samotný Gejza Šlapka mi ho pripal na hruď. Ale ináč okrem roboty sme mali aj plno zábavy.

Pri robote sme si napríklad spievali. A potom sme mali tie naše družstevnícke zájazdy. Každý rok sme chodili k Balatónu, boli sme aj v Lednicách, aj v Karlových Varoch... Kým bol Sóso malý, brávala som ho s nami, nech vidí veľký svet. Naposledy bol tak s nami v Rumunsku, to sme išli do Nadlaku. Ale nedopadlo to dobre, Sóso pokazil autobus. A keď naňho Ďusibáči, to bol šofér, kričal, že nemal prerezať brzdové tieto, lanká, tak Sóso ho ešte k tomu kopol. Ani sa nepýtajte kam! A to mal Sóso len osem rokov! A už vedel, kam kopnúť, kde to najviac bolí!

Teta Márgit, je o vás známe, že ste veľkou lokálpatriotkou, čo pre vás znamená mesto Veľký Meder?

Nielen Meder, moja, já som veľká lokálpatriotka v rámci celého Slovenska. Pretože, ako som už spomenula, keď je to srdiečko dobré, je jedno, kde bije. Či na Dolnej zemi, či v strede Slovenska, či na východe. Veď si predstavte, keby som bola zameraná iba na náš Meder. Je to síce popri Paríži a Benátkach jedno z najkrajších miest na zemeguli, ale aj obyvatelia ostatných miest sú naši bratia a aj im patria moje pozitívne myšlienky, napríklad aj počas novoročného príhovoru, ktorý si tohto roku znova chystám.

Vo vašom minuloročnom silvestrovskom príhovore ste tvrdili, že vás sa svetová finančná kríza netýka. Tento rok ju však rodina Molnárovcov výrazne pocítila.

Bolo to ťažké, ale chlapci sú šikovní, aj Alinko, aj Sóso, nakoniec sa schopili, postavili na nohy, a teraz život ide úplne iným smerom. Pod stromček som dostala svoj starý domček a konečne sa môžem vrátiť domov. Čo je však najdôležitejšie, v poslednom dôsledku našu rodinu tá kríza posilnila a lúbime sa jak také kone, ešte viacej ako predtým.

O čom chcete hovoriť v novoročnom príhovore na rok 2010?

No hádam si len nemyslíte, že vám tu teraz odsypem, že o čom budem rečniť? To by ma potom nikto nepozeral. Ale zase naznačiť niečo môžem. Samozrejme sa budem vyjadrovať k veľmi dôležitým témam, podobne ako pán prezident. Napríklad si nedovolím nespomenúť najhorúcejšiu tému dnešných dní, prasacú chrípku. Aj keď, úprimne povedané, s tou nafúknutou krízou toho majú hodne společného. Omnoho dôležitejšie je však to posolstvo, ktoré ľudu Slovenska odovzdám vo svojom novoročnom vinši. Aby sa mali len radi a bojovali do konca, presne tak ako naša rodina. Najdôležitejšia je láska. Veď tá poháňa našu civilizáció dopredu.

Teta Márgit (1948)