Stretnutie si môžu spolužiaci naplánovať kedykoľvek v roku. Počul som, že na Slovensku sa bývalí maturanti stretávajú každých päť rokov. Na stretnutie prídu dokonca aj takí, čo bývajú ďaleko, za hranicami. Každý sa na stretnutie teší. A ja uvažujem prečo.
Pomaturitné stretnutie sa v japončine povie dosokai, čo je v doslovnom preklade stretnutie ľudí, ktorí spolu študovali pri svetle vchádzajúcom jedným a tým istým oknom, cez ktoré sa dívali na tú istú oblohu. Lenže na rozdiel od Slovákov Japonci majú tendenciu vypustiť zo svojho života všetkých starých spolužiakov, s ktorými ich už nespája „rovnaký výhľad zo spoločného okna“. Často sa stáva, že pár rokov po skončení školy niekto zorganizuje stretnutie, ale po ňom sa spolužiaci ďalších dvadsať-tridsať rokov nestretnú. Niektoré triedy sa nestretnú nikdy. Možno sa aj o to pokúsia, ale záujem je taký malý, že zo stretnutia nakoniec celkom zíde.
Priateľstvo si vyžaduje obnovu informácií. Keď nevidíte spolužiaka, kamaráta z detstva viac než dvadsať rokov a nemáte o ňom žiadne informácie, potom môžete mať pred stretnutím zmiešané pocity. Na jednom japonskom internetovom fóre som našiel príspevok, na ktorom som sa musel smiať. Je to totiž typický japonský postoj: „Po dvadsiatich rokoch budeme mať prvýkrát pomaturitné stretnutie, ale ja vyzerám veľmi staro, oplešatel som, stratil som prácu a ešte stále som slobodný. Hanbím sa tam ísť.“
