Nástup do školy dá dieťaťu zabrať

V lete sa škôlkari nevedeli dočkať, kedy konečne uzrú naozajstný šlabikár. No dnes, keď je už škola v plnom prúde, zrazu nie je všetko také ružové, ako si to predstavovali. Ako môžeme školopovinnému človiečikovi pomôcť prekonať jeho strasti?

Najťažšie bývajú podľa psychologičky práve nové začiatky: „Dá sa povedať, že na jednej strane existujú ťažkosti, ktoré nie sú sezónne a môžu sa u žiakov vyskytnúť kedykoľvek. Na druhej strane zasa nájdeme tie, ktoré mávajú deti práve v prvých mesiacoch školy. Kritické sú najmä ročníky, keď dochádza k veľkým zmenám, to znamená prvý ročník základnej školy, prechod na druhý stupeň, prvý ročník strednej školy či zmena kolektívu vo všeobecnosti,“ hovorí detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková.Keď som nastúpila do školy, vedela som dávno plynulo čítať. Už v škôlke som písala rozprávky o zvieratkách, ktoré som si sama vymýšľala. Rodičia aj uvažovali, či by som nemala nastúpiť rovno do druhej triedy, ibaže tu bol jeden obrovský problém: nevedela som písať písanými písmenami. A práve krasopis mi spôsobil mnohé strasti aj v ďalších ročníkoch. Netrpím pritom dysgrafiou, jednoducho som nechápala, prečo je také veľmi dôležité, aby som aj dlhé slová napísala jedným ťahom, naklonené doprava pod presne určeným uhlom. Nikdy nezabudnem, ako mi v treťom ročníku pani učiteľka nakázala do ďalšieho dňa krasopisne prepísať môj cvičný (!) zošit na sloh, lebo vraj „vyzeral otrasne“. Už bol do polovice zapísaný, takže mi to zabralo veľmi veľa času. Hodiny som preplakala nad tou ukrutnou nespravodlivosťou. Tá istá pani učiteľka mi krasopis dostala do krvi dostatočne na to, než aby som sa s ním vedela zo dňa na deň rozlúčiť. Presne to však odo mňa chceli moji noví učitelia na strednej škole v Škótsku, ktorým moje maľované písmenká pripomínali švabach. V západnej Európe sa totiž deti učia len tlačené písmo, a to písané poznali ľudia nanajvýš v minulých storočiach. Učitelia mali veľké ťažkosti po mne čítať, no ako vraveli, to bol ten najmenší problém. Maturity, ktoré ma čakali na konci roka, boli písomné a hodnotitelia externí. Už od septembra mi všetci vyučujúci opakovali, že ak zle zmaturujem, nebude to tým, že nič neviem, ale tým, že sa nikomu nebude chcieť lúštiť moje hieroglyfy. Naveľa som sa teda opäť naučila písať tučnučkým tlačeným písmom, ktorému každý rozumel. No stálo ma to viac energie, ako osvojiť si reálie britskej politiky či dejín. Ešteže nikomu neprekáža, že dnes už všetky eseje píšem na počítači.Irena Andicsová radí, akýmiaktivitami môžeme prváči-kov osviežiť pri učení:„Pri dychových cvičeniach si deti odpočinú od náročného písania a čítania, pričom ide zároveň o jednoduchý logopedický tréning, ktorý pomáha správnemu vyslovovaniu hlások. Mimoriadne zábavný je napríklad stolný futbal s papierovou guľôčkou, ktorú posúvame fúkaním cez slamku. Rovnako dobré je i fúkanie papiera na stole, nafukovanie balónikov či zahmlievanie zrkadielka nosom. Ak robí deťom problémy jemná motorika, prospešné je veľa pracovať s plastelínou, miesiť cesto, vyrábať guľôčky krčením papiera či dať deťom čokoľvek vystrihnúť. Vyrobiť si malého polyhistora?„Každý, kto má dieťa, má určité predstavy o tom, čo všetko dokáže. Sama som mamou a viem, že nie vždy vieme byť realisti. Hlavne rodičia detí, ktoré sú odmalička šikovné, majú obrovské ašpirácie, čo všetko by mali dosiahnuť,“ upozorňuje Mária Tóthová Šimčáková. Samozrejme, veľmi záleží na tom, aké je naše dieťa – či už i v predškolskom období chodilo na šport, či hudobnú výchovu, alebo sa učilo cudzí jazyk. „Ak to dieťa má vo svojom režime, prečo by nemalo pokračovať aj v škole. No ak sa rozhodneme s nástupom do školy mu nadeliť ďalšie nové záťaže a zapísať ho na šesť krúžkov, zrejme to nie je najlepšia cesta. Ak prváčika chceme dať na krúžok, som za to, aby to bol šport,“ radí psychologička a dodáva, že dôležité je aj to, aby i doma prebiehala komunikácia o škole s nadhľadom a vo veľmi pokojnej atmosfére. Stačí zopár povzbudivých viet, ako napríklad: Je tam fajn, páči sa ti pani učiteľka? To je perfektné, že už chodíš do školy! Poď, spravíme si nejaké úlohy.

Škola volá!

„Prváčikovia prichádzajú do školy rôznorodí, sú medzi nimi deti šesťročné, šesťapolročné, ba aj sedemročné, ak majú odklad školskej dochádzky. Moja skúsenosť však je, že ich najväčšie vzájomné rozdiely nie sú v rozumových schopnostiach, ale po sociálnej a emocionálnej stránke,“ tvrdí Mária Tóthová Šimčáková. „Raz sme mali medzi prvákmi chlapčeka, volal sa Miško. Keď nastúpil do školy, spočiatku v lavici nevydržal ani dve hodiny, potom sa rozplakal úporným, srdcervúcim plačom. Dokola opakoval to isté: ‚Nechcem tu byť! Nechcem byť bez mamy, je mi smutno.‘ Nakoniec preňho mama chodila už okolo jedenástej, inak by sa to nedalo zvládnuť.

Takto sme to ťahali takmer dva mesiace. Mama sedávala najprv na chodbe, potom na chvíľu odišla, ale museli sme Miškovi sľúbiť, že sa vráti. Napriek našej enormnej snahe sa toto - inak šikovné - dieťa nakoniec muselo vrátiť do materskej školy,“ rozpráva psychologička a dodáva: „Takáto možnosť tu vždy je, no pre žiaka i pre rodinu je veľmi traumatizujúca. Dieťa prvýkrát pocíti, že v niečom zlyhalo, že sa mu niečo nepodarilo. Rodičom preto vždy hovorievam, že dieťaťu treba dať šancu, aby mohlo mať v škole úspech - to však znamená, že na ňu musí byť dobre pripravené.“

U detičiek, ktoré prichádzajú do školy prvýkrát, býva podľa odborníčok často problémová aj logopedická oblasť. „Deti majú problémy s výslovnosťou - nemajú vyvodené písmená alebo hovoria nezrozumiteľne. Poznám rodičov, ktorí si povedia: Veď je ešte malé, časom z toho vyrastie! Dokonca si niektorí myslia, že je to chutné, ak ich synček trošku šušle,“ hovorí učiteľka na prvom stupni základnej školy Irena Andicsová. „Problém je v tom, že tak, ako deti rozprávajú, tak aj čítajú a neskôr aj píšu,“ upozorňuje.

Niektoré si zasa nevedia zvyknúť, že zrazu majú povinnosti, ktoré si musia splniť v danom čase, či sa im práve chce, alebo nie. Veď donedávna sa v škôlke mohli voľne pohybovať či nechať prácu „úhorom“ a dokončiť ju poobede. „Veľa prváčikov jednoducho prestane pracovať, keď sa im nechce. Pritom môže ísť o aktivitu, ktorá trvá päť minút a nie je to nič ťažké, čomu by nerozumeli. Len ju v tej chvíli nepokladajú za dôležitú,“ hovorí Irena Andicsová a v rámci tréningu radí rodičom viesť deti k dôslednosti aj doma: „Rodičia by mali trvať na tom a dozrieť, aby dieťa splnilo pokyn, ktorý dostane – napríklad uložiť si tašku. Aby vedelo, že keď sa od neho čosi vyžaduje, je to záväzné.“ Problém s motiváciou je bežný aj podľa psychologičky: „Sú deti, ktoré vám povedia, že nejakú aktivitu robili včera, takže dnes už určite nebudú. Raz sa ma jedno dievčatko celkom vážne opýtalo: Už sem chodím dva týždne – koľko ešte musím?“ hovorí s úsmevom Mária Tóthová Šimčáková.

Ďalším častým problémom je samostatnosť: dieťa v prvej triede by malo vedieť, že zošity, učebnice a pomôcky sú jeho a patria na lavicu alebo do tašky. ,,Rodičia by mohli zodpovednosti pomôcť tým, že nebudú prvákovi baliť školskú tašku namiesto neho, ale spolu s ním. Tak, aby si dieťa uvedomovalo, že sú to jeho veci, za ktoré je zodpovedné, a aby vedelo, čo kde v taške má,“ radí psychologička.

V prípade problému

Prvá trieda je z hľadiska výkonov, ktoré musí žiačik podávať, veľmi záťažová na jeho psychiku. „Povedala by som, že prvý rok, alebo aspoň prvý polrok v škole treba ponechať na adaptáciu. Pre dieťa ide o veľký zlom, hoci to na prvý pohľad nemusí byť vidieť. Aj dieťa, ktoré doma nevyplakáva, vkladá množstvo energie do toho, aby sa naučilo rešpektovať nových ľudí, nový kolektív. Každé ráno musí vstať a ísť do školy - už neplatí, že mamička je doma, a keď nechcem, nikam nepôjdem. Je to denná rutina, ktorá sa musí dodržiavať a dieťa si na ňu musí zvyknúť,“ vysvetľuje Irena Andicsová. „Spočiatku deti poobede doslova zaspávajú, také sú zo školy unavené, pritom majú odľahčený režim. Rodičia by preto mali byť maximálne trpezliví a nevyžadovať od nich nadľudské výkony.

Ak máme pocit, že náš prváčik má nejaké trápenie, najľahšie z neho vydolujeme to, čo potrebujeme vedieť, pri hre či pri spoločnom programe. Prinajlepšom zistíme, že jeho srdcabôľ tkvie v tom, že nesedí v lavici s kamarátom zo škôlky. „Deti spočiatku tieto veci riešia veľmi intenzívne. Väčšinou si však vystačia s jednoduchým, logickým vysvetlením od rodiča a so situáciou sa dokážu rýchlo vyrovnať: Možno druhé dieťa nosí okuliare, preto musí sedieť vpredu a tí vyšší musia ísť do zadných lavíc. Určite to nie je preto, že by pani učiteľka chcela rozdeľovať priateľstvá!“ hovorí Irena Andicsová. Presvedčiť dieťa, že na pani učiteľku sa môže vždy obrátiť, odporúča rodičom aj psychologička: „Dieťa sa musí pri pani učiteľke cítiť dobre a mať k nej dôveru. Rodičia by mali tento dobrý vzťah podporiť.“

Ak je však školáčik doma plačlivý, unavený, je to naozaj tým, že celodenný tlak v škole sa prenáša aj do jeho nálad. „Keď je dieťa uslzené alebo nebodaj už funguje psychosomatika - bolí ho bruško, je mu zle, keď má ísť do školy - je to signál, že stres nezvláda a treba niekde ubrať. Ak sme ho dali do školy, ktorá je prehnane zaťažujúca, asi sme neurobili dobre, lebo na ňu dieťa nie je dobre pripravené. A škola predsa nie je iba o učení, ale aj o rozvíjaní jeho osobnosti.“

V Škótsku nevedeli čítať moje písané písmo
Sandra Tatarková, 20, študentka filozofie

Hravé cvičenia pre prváčikov