Uniformy v škole - áno či nie?

Nájdete názory „za“ aj „proti“. Kto pozná odpoveď, čo je správne alebo ideálne pre žiakov? Tí, čo uniformy na škole zaviedli, vám vyrátajú ušľachtilé dôvody v prospech žiackych uniforiem a ich odporcovia vám zasa povedia logické argumenty, prečo s uniformami nesúhlasia. To, či ako rodič pre svoje dieťa uniformu akceptujete, vyjadríte už tým, akú školu preň vyberiete. Alebo necháte výber školy na dieťa.

V našom školstve uniformy tradíciu nemajú. Pamätáme si síce iskričkové, pionierske a zväzácke rovnošaty, ale to bolo niečo úplne iné. Starí rodičia spomínajú, ako sa v päťdesiatych rokoch chodilo s pionierskou šatkou do školy – dokonca aj do kostola – ale tí, čo prežili detstvo v časoch normalizácie, vedia, že „pioniersky úbor“ nemuseli nosiť každý deň. Povinne si ho obliekali iba občas. Keď dal napríklad triedny učiteľ príkaz, že na 1. mája musia prísť všetci manifestovať v pionierskom, nebolo vyhnutia. Aj vtedy boli takí, ktorí sa tesne po skončení sprievodu prezliekli do niečoho „normálneho“ a ledva na sebe vydržali niekoľko hodín pioniersku šatku, iným to zas až tak neprekážalo.Tiež nemám úplne jednoznačný názor na to, či uniformy „áno“ alebo „nie“. Ale ak je škola veľmi kvalitná a ak naozaj absolvovanie štúdia na nej niečo znamená, vôbec sa táto otázka nerieši – tak je to v zahraničí, napríklad v Anglicku. Na takejto škole je uniforma automaticky súčasťou štúdia. Je to trošku vec psychológie. Keď človek chce ísť študovať na takúto kvalitnú školu, úplne prirodzene akceptuje vo svojom vnútri aj to, že bude nosiť uniformu. Kladiem si však otázku, či kvalita školstva u nás je na takejto vysokej úrovni. V prípade kvalitnej školy nemám potrebu analyzovať, či to potláča alebo nepotláča osobnosť. Žiak takejto školy je vyzretý a nerieši to. Ráno odchádza s tým, že ide do školy v uniforme a je to preňho prirodzené. Ak je niekde takáto tradícia, teda deti sa obliekajú do tej istej uniformy, do ktorej sa obliekali ich rodičia a starí rodičia, vôbec sa nad tým nezamýšľajú. Ak chceme u nás uniformy zaviesť, k ich tvorbe by sa mali prizvať módni návrhári. Tie najlepšie návrhy by mali vzísť z výberového konania a mali by sa odkonzultovať s mladými ľuďmi, ktorých sa budú uniformy týkať. Musíme k tomu pristupovať veľmi zodpovedne, lebo na školách sa formujú mladí ľudia do budúcnosti, nesmieme to podceniť. Treba vyberať materiály, ktoré sú tejto generácii blízke, ale aj s víziou pre ďalšie generácie, nemala by to byť len uniforma na skúšku, na pár rokov - to už je celkom vážna výzva a zodpovednosť. Ak je uniforma strihovo riešená tak, aby bola „šik“ a ak nie je pokrčená, nie je to nejaká „zástera“ – mladí ľudia si ju skôr obľúbia. Ak už mladý človek nosí uniformu, sám sa chce do nej doladiť, doupravovať - dajme mu teda príležitosť, aby uniforma bola pekná, aby to mohol urobiť rád. Inak k nej buď nebude mať od samého začiatku nijaký vzťah, alebo bude predpojatý, alebo sa mu to vôbec nebude páčiť. Väčšinou sa však nie všetko všetkým páči. Keď som navrhovala firemné oblečenie, tiež som veľmi rozmýšľala nad tým, aby sa v ňom najmä ženy cítili dobre, je to niečo, čo nosia každý deň. Sú to veľmi dôležité veci, nad ktorými dlho uvažujem.

Nešlo pritom o ideologické dôvody. Až na zopár pionierskych a zväzáckych funkcionárov mali totiž azda všetci členovia pioniersku organizáciu a SZM „na háku“. Väčšina detí a mládežníkov cítila inštinktívny odpor k uniformite, lebo doba si uniformitu žiadala. Preto zo seba čo najskôr vyzliekali rovnošatu. V obchodoch bolo všade dostať to isté oblečenie, uniformity bolo teda dosť aj bez uniforiem. Mladí si zvolili vlastnú „uniformu“ – texasky.

Za aj proti

Uniforma je symbol. V Číne symbolizuje poslušnosť a oddanosť režimu, v Anglicku zas elitárstvo a konzervativizmus. Uniforma možno potláča individualitu v rámci kolektívu, ale môže aj posilňovať hrdosť na kolektív, ku ktorému patríme. Keď na jednej našej internetovej stránke usporiadali hlasovanie o školských uniformách, dopadlo to skoro nerozhodne. Až 50,5 percenta hlasovalo „za“ a 49,5 percenta bolo proti.

„Bolo by to dosť husté,“ komentovala výsledok jedna diskutujúca. „Aby mi niekto diktoval ešte aj oblečenie?“ Asi pred tromi rokmi detský parlament mesta Trenčín vo svojom historicky prvom uznesení žiadal zavedenie školských uniforiem. Deti zastupujúce základné školy na území mesta sa na uznesení zhodli takmer jednomyseľne. Na školách sa o tomto nápade začalo diskutovať. Mesto dokonca iniciovalo prieskum na jednotlivých školách a tie oslovili rodičov.

Výsledky prieskumov mestu odoslali skoro všetky základné školy. Vyplynulo z nich, že väčšina bola proti. Zo siedmich škôl boli rodičia za uniformy iba v dvoch. Na niektorých bolo rozhodnutie jednoznačné, inde tesné. Uniformy odmietlo približne šesťdesiat percent rodičov. V prospech uniforiem hovorilo zotretie sociálnych rozdielov medzi žiakmi a zvýšenie prestíže školy, ktorej uniformu by deti nosili. Negatíva boli viaceré, ale najmä - uniforma by vraj obmedzovala slobodu žiaka. Vyskytla sa aj výhrada, že deti rýchlo rastú a za rok by potrebovali viacero veľkostí uniforiem. Striedajú sa ročné obdobia, čo by si vyžadovalo uniformu letnú aj zimnú. Chlapci si zasa môžu nohavice zašpiniť alebo roztrhať, takže by potrebovali viacero kusov uniforiem, čo by zaťažilo peňaženku rodičov.

Dalo by sa však namietnuť, že tieto isté problémy by predsa rodičia museli riešiť aj s obyčajným oblečením, aj z toho predsa dieťa vyrastie a zničí ho. Rodičia pripomínali aj to, že uniformy by museli byť označené, aby si ich deti omylom nevymenili, napríklad pri hodine telocviku. A sociálne rozdiely by sa vraj aj tak mohli prejaviť, lebo niekto by mal uniformu novú a niekto z druhej ruky, vďaka čomu by bolo jasné, ktorý rodič si nemôže dovoliť kúpiť svojmu dieťaťu novú. Rodiny majú viacero detí, museli by teda kupovať viacero uniforiem… Opäť výhrada, ktorá sa týka aj obyčajného oblečenia, ale skrátka – v Trenčíne uniformy neprešli.

Nakoniec sa však ukázalo, že na nápad s uniformami neprišli deti, ale nadhodil ho primátor. A ťažko uveriť, že najviac sa toto riešenie pozdávalo dievčatám. Vraj asi preto, aby ráno nemuseli stáť pred zrkadlom a rozmýšľať, čo si oblečú. Ale veď dievčatá si rady privstanú, aby sa ráno mohli zvŕtať pred zrkadlom a rozmýšľať, čo si obliecť!

Nie tým, čo majú na sebe

„Starší žiaci prirodzene inklinujú k tomu, že by chceli väčší výber v oblečení, ale časom to prestávajú riešiť,“ vraví zriaďovateľka bratislavskej anglicko-slovenskej školy Galileo School Andrea Karbanová. „U rodičov sa stretávame s pozitívnymi reakciami, lebo to zjednodušuje ranné vstávanie a chystanie sa dieťaťa do školy. Ale už sa nám celkom darí infiltrovať myšlienku, že škola je niečo, kde sa máme prezentovať svojimi vedomosťami, a nie tým, čo máme na sebe. Okrem toho uniforma stmeľuje žiakov školy. Zdôrazňujeme tým, že sme určitá skupina ľudí a chodíme spolu na rovnakú školu. Posilňuje sa spolupatričnosť v rámci školy medzi žiakmi, aj k inštitúcii.“

Andrea Karbanová tvrdí, že individualita sa má prejavovať inak, ako tým, že si dá žiak na seba značkové oblečenie. „Tá sa prejavuje úplne iným spôsobom.“ Okrem toho, žiakom alebo skôr žiačkam je povolené okrášliť sa, ak chcú. „Môžu si dať na seba napríklad šperk, tomu nebránime. Musia mať bielu blúzku alebo košeľu, teda biely vrch. Ak má niekto slušné nohavice alebo skrátka slušnú spodnú časť odevu, môže si ju dať. Keďže na Slovensku takáto tradícia nebola, musíme ísť trošičku opatrnejšie a postupne ľudí zvykať na to, že tento systém príde raz aj sem. Pomaly sa k tomu dopracúvame.“

A teda dôvod, pre ktorý na tejto škole zaviedli uniformu? „Je to jeden zo symbolov, jeden zo znakov alebo charakteristických prvkov školy, ktorým sa odlišujete, keď niekam idete,“ vraví Andrea Karbanová. „Je to fajn, keď idete niekde so žiakmi a presne ich podľa oblečenia spoznáte, viete, že - toto sú naše deti. Je to aj prezentácia školy, usilujeme sa, aby mali byť na čo hrdí.“

Na výletoch by zatiaľ žiakov ťažko nútili do uniforiem, ale na školských akciách aj mimo školy sú oblečení v uniformách. Vyslovene zimná a letná verzia uniformy neexistuje, majú len tričká a košele s dlhým alebo s krátkym rukávom. Dievčatá si upravujú vlasy, nosia náušnice, tie staršie sa aj namaľujú. „To nám neprekáža, ak to nie je vulgárne, snažíme sa viesť deti ku vkusu. Ale myslím, že tieto deti nemajú potrebu výrazne sa odlišovať vecami – sú to osobnosti, ktoré sú schopné prezentovať sa alebo presadiť sa aj inak, nie tým, čo majú na sebe. Myslím, že postupne to aj samy vnímajú tak, že to nie je veľmi dôležité.“

Ujali by sa uniformy aj na iných školách? „Ak si vymyslíte nejaké pravidlo, musíte si nájsť spôsob, metódu, ako ho uviesť do praxe a ako sledovať jeho dodržiavanie. Ak škola dokáže vysvetliť význam uniforiem, dokáže si to rozumným spôsobom so žiakmi prediskutovať a prijmú to, tak prečo nie?“

Odbúrava sa šikana

Uniformy sa už niekoľko rokov nosia aj na bratislavskom Súkromnom gymnáziu Mercury. Ako nám povedal jeho riaditeľ Denis Barna, súvisia s filozofiou školy. „Ich pozitívom je, že posilňujú spolupatričnosť a hrdosť, ale i to, že sa dieťa sústreďuje na vzdelávací program a osobný rozvoj, a nie na oblečenie,“ vraví riaditeľ. „Odbúrava sa šikana a rozdiely medzi deťmi, ktoré sa začali na Slovensku vo vysokej miere prejavovať, či už u menších, alebo u dospievajúcich žiakov.“

Uniformy podľa neho nemajú negatíva. „Každý študent prejavuje svoju individualitu prostredníctvom osobného rozvoja a rôznymi vzdelávacími aktivitami mimo učebného procesu, do ktorých sa môžu študenti zapojiť. Z uniformy vychádza elegantnosť, či už počas vyučovania v škole, ale i mimo vyučovacieho procesu.“ Je vraj prirodzené, že v určitom veku majú študenti na uniformu rôzne názory. „Ale v konečnom dôsledku ju prijímajú ako samozrejmosť a vo vyššom ročníku cítia dokonca aj vďaka nej pýchu a hrdosť na školu.“

Rodičia tiež prijali uniformy veľmi pozitívne. „Majú odbúraný stres zo zabezpečovania módnych výstrelkov svojim deťom, dnes už nielen dievčatám, ale i chlapcom.“ To, ako často musí žiak uniformu meniť, je u každého študenta individuálne, niekomu vydrží celý rok a niekto si ju musí dať po troch-štyroch mesiacoch znovu ušiť. Starší žiaci si už vystačia s jednou uniformou dlhšie ako mladší. „Cena uniformy je veľmi priaznivá,“ vraví riaditeľ. „Určite sa nevyrovná nákladom, ktoré by rodičom vznikali pri kúpe stále nového oblečenia.“ Materiál, z ktorého je uniforma ušitá, tvorí vlna a polyester. Návrh uniformy pochádza od rodičovskej a študentskej verejnosti. „Vychádzalo sa z klasiky, uniforma je elegantná. A logo, ktoré je na nej vyšité, je charakteristickým znakom našej školy.“

O uniformách uvažujeme

„Prapôvod uniformy možno nájsť v klasických anglických chlapčenských školách a vo švajčiarskych dievčenských školách, kde to má svoju tradíciu,“ vraví riaditeľka a zároveň zakladateľka Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia Jolana Laznibátová.

„Išlo o to, aby sa zotreli rozdiely medzi bohatšími a chudobnými, respektíve medzi veľmi bohatými a menej bohatými, aby výchovný proces mal jednotný ráz. U nás je to len otázka niekoľkých rokov po revolúcii, začali s tým niektoré súkromné školy, kde boli viditeľné rozdiely medzi žiakmi - niektoré deti prichádzajú z rodín, kde si môžu dovoliť extrémne veľa značkového oblečenia a druhé deti zasa nie. Jedna takáto škola vychováva budúcich bankových úradníkov, a tí majú vždy jednotné oblečenie, takže je to istá príprava na to, čo budú potom robiť.“

Hoci ide o štátnu školu, Jolana Laznibátová tiež už dlhšie uvažuje o zavedení uniforiem na ich škole. „Oznámila som našim žiakom, že by som bola rada, keby sa v našej škole budoval ešte väčší pocit lojality a spolupatričnosti a istej hrdosti, že chodia na túto školu. Sme ešte relatívne mladá škola, máme oficiálne len jedenásť rokov, myslím si preto, že treba, aby boli naši žiaci niečím zviazaní, aby mali niečo, s čím sa budú identifikovať. Niektorí zatiaľ mali výhrady - tieto deti majú na všetko vlastný názor, tak uvidíme. Mali sme zatiaľ so žiakmi jednorazovú veľkú seansu, kde som sa ich opýtala, ako by na uniformy reagovali. Najmä starší mali výhrady, že vraj - čo individualita osobnosti. Ale myslím si, že pekné tričko s jednoduchým emblémom alebo mikina im na individualite neuberie. Aspoň nikto na seba nebude drahým oblečením upozorňovať. Nie všetci rodičia si to môžu dovoliť.“

Jolana Laznibátová je vzdelaním psychologička a tvrdí: „Prichádza obdobie puberty, keď deti posmech spolužiakov ťažko znášajú. Veď v Banskej Bystrici chcel jeden chlapec spáchať samovraždu za to, že sa mu spolužiaci posmievali pre oblečenie. Takže na niečo sú uniformy dobré. Sociálne rozdiely medzi ľuďmi stále narastajú, v tomto zmysle by to mnohým deťom pomohlo.“

Už nie saká, ale mikiny

Jolana Laznibátová sa inšpirovala aj pobočkou ich školy v Dubline, ktorú tam zriadili pre deti Slovákov žijúcich v Írsku. „Keď idete po Dubline, jednoznačne viete, z ktorej školy je práve táto mládež. Skoro na každej škole je dolu malá predajňa, kde sú všetky čísla od najmenších po najväčšie a za relatívne dobré ceny tam uniformy kúpite.“ Ale aj uniformy sa už modernizujú, idú s dobou. „Dnes to už nie je tá klasická uniforma, ale povedzme tričká, mikiny, rovnaké podkolienky. Boli sme v Írsku aj v malom predškolskom zariadení a všetky deti mali rovnaké bundičky. V Európe pribúda detí z minoritných skupín, v školách sú deti černošské, arabské aj indické. Je dobre, keď sú všetky oblečené v rovnakom.“

Nuž, hoci sú argumenty v prospech uniforiem logické, pre niekoho sú predsa len prejavom čohosi archaického, konzervatívneho, sú niečím, čo pripomína prísnu disciplínu čias minulých, atmosféru starého skostnateného Anglicka a despotizmus internátnych škôl. Môcť si obliecť každý deň presne to, čo sa vám páči a na čo máte práve náladu, je príjemné. Prečo o to deti ochudobňovať? Život je farebný, nie napríklad modro-biely. Nemôžeme však dosť dobre posudzovať to, čo sme sami na vlastnej koži neskúsili. A skúsenosti hovoria, že ani uniforma nemusí byť zlá, môže byť „šik“ a možno jej aj na Slovensku začíname prichádzať na chuť. Otázkou zostáva, či sa pocit nadradenosti u detí z elitných rodín podarí odbúrať tým, že im zakážeme nosiť značkové tričká a navlečieme ich do rovnošaty. Také jednoduché to asi nebude. Škola vychováva, ale predovšetkým vychovávajú rodičia. Im kto oblečie uniformu? Ak je škola dobrá a dieťa slušne vychované, je možno jedno, či nosí do školy uniformu, alebo texasky.

Módna návrhárka Lea Fekete: Sú to dôležité veci

Autor: Iris Kopcayová / TV OKO