Martina Moravcová: Športom žijem a do smrti aj budem musieť

Aké boli vaše plavecké začiatky?

Športu sa venovali obidvaja rodičia, mama robila po večeroch popri zamestnaní úväzkovú trénerku. Spočiatku ma so sebou do bazéna nebrávala, lekári jej to zakázali, lebo som bola predčasne narodená, primalá a stále chorá. Deväť mesiacov som bola na dlhodobých antibiotikách. Lekári neodporúčali žiadny šport, len vo vatičke ma chovať. Lenže chorá som bola tak či tak. Takže si mama jednoducho dupla a po troch rokoch ma zobrala do bazéna. Začínala som tak, že ten, kto práve neplával, ma dostal na starosť. Buď sa so mnou hrali v detskom bazéne, alebo som len tak behala okolo - až som nakoniec sama začala plávať.

Vraj ste neskôr na plávanie „naverbovali“ deti z celého paneláku.

Áno, to som však mala už asi šesť rokov a trošku viac rozumu (smiech). Viete, keď na vás v najlepšej časti indiánskej hry mama z okna zakričí: „Poď, ide sa na tréning!“, je to presne to, čo nechcete počuť. V mojom prípade sa teda matka snažila zlanáriť deti z okolia, aby s nami chodili plávať. No nikto pri tom nezostal tak dlho ako ja. Keď som mala asi desať rokov, ukázalo sa, že mám talent, prišli prvé preteky a dostala som sa do juniorskej reprezentácie, čo bola pre mňa veľká motivácia.

Aká bola mama trénerka?

Mama ma trénovala v prípravke, kde som sa naučila technické základy, a počas celej kariéry mi bola trénerskou oporou. Najväčšie úspechy som však dosiala pod vedením Steva Collinsa, ktorý ma trénuje už 14 rokov. Keďže som dosť tvrdohlavá, začiatky neboli ľahké. Mama musela byť na mňa prísna a občas ma musela postaviť aj do kúta, kde som revala o sto-päťsto. Pamätám sa, ako sa môj vzdorovitý plač ozýval po celej plavárni (smiech). Rodičia boli na mňa tvrdí, no na šport to treba, čo som si aj sama dobrovoľne odniesla do života. S mäkkýšstvom to človek nikam nedotiahne. Talentom sa môžete dostať na istú hranicu, ale potom už musí byť človek sám na seba sekera a priniesť potrebné obete.

Myslíte si, že práve toto je tajomstvom vášho úspechu?

V súčasnosti je vrcholový šport práca naplno. Ľudia by toho často chceli veľa, ale len teoreticky. Hovoria mi: „Aj ja by som bol rád taký úspešný a toľko cestoval.“ No zároveň by neradi denne vstávali ráno piatej, aby mohli byť od šiestej na tréningu a potom trénovali ešte aj poobede.

Mali ste iba 16 rokov, keď ste šli na svoju prvú olympiádu. Musel to byť silný zážitok.

Bola som najmladšou účastníčkou československej výpravy a boli to moje prvé ozajstné seniorské preteky, v juniorskej kategórii som skončila v pätnástich. Už vtedy boli olympijské tímy stavané za dosť tvrdých podmienok a samozrejme v nich zohrávalo úlohu aj kritérium veku. Spolu s Marcelom Blažom z Bratislavy, naším veľkým talentom, sme boli dvaja juniori, ktorí limity vždy len tak lízali na stotinky sekúnd.

Boli sme na sústredení spolu s olympijskou reprezentáciou a do poslednej chvíle sme nevedeli, či sa pripravujeme len na majstrovstvá Československa, ktoré boli v tom istom termíne, alebo sa nás olympijský výbor rozhodne poslať aj na olympiádu. Keď sme sa napokon dozvedeli, že nad nami prižmúrili oko, bola to veľká eufória. O to viac, že som bola ešte v období, keď som si vystrihovala z novín obrázky plaveckých hviezd a lepila si ich do denníka (smiech).

Kto boli vaše najväčšie plavecké vzory?

Už ako dvanásťročná som sledovala olympiádu v Soule. Losangeleská olympiáda pred ňou ešte pre nás ako východný blok „neexistovala“ a nemali sme ju ako sledovať. Na LOH v roku 1988 sa mi zapáčili hviezdy ako Janet Evans či Krisztina Eger-szegi, ktorá mala len o pár rokov viac ako ja a stala sa olympijskou víťazkou.

Z mužov u mňa jednoznačne viedol Matt Biondi – úžasne krásny, vysoký, vyšportovaný chlap. Ďalšou kategóriou boli hviezdy NDR, ktoré nám všetci dávali za príklad, keď sa ešte nevedelo, že sú takými hviezdami preto, že ich systematicky kŕmili niečím zakázaným.

Keď ide človek na svoju piatu olympiádu v poradí, neberie to už ako samozrejmosť?

Dá sa na to zvyknúť v zmysle, že človek už vie, do čoho ide, dokáže si predstaviť, aký je celý ten „olympijský“ rytmus. Je to predsa iné, ako keď sa ide na majstrovstvá, už len tým, že sa býva v olympijskej dedine a nie v hoteloch. Nejde však o žiadny luxus, ako by si niekto mohol myslieť, ale o dve váľandy a jeden stolík. Na hrách v Pekingu sme mali napríklad prvýkrát oblečené periny, dovtedy som zažila vždy len jednorazové prikrývky, ktoré sme si potom mohli vziať ako suvenír.

Po olympiáde v Pekingu ste vyhlásili, že si dáte aspoň rok prestávku. Dodržíte záväzok?

Nemôžem povedať, že oddychujem, lebo to sa jednoducho ani nedá. Ja športom žijem a do smrti aj budem musieť, lebo keby som s ním len tak sekla, na počkanie by som sa rozsypala. Stačí, keď si dám pauzu dva-tri týždne, už sa neobujem, nezohnem, bolia ma ramená, ruky, kĺby. Samozrejme, šport opotrebováva telo, a to sa začne ozývať najviac práve vtedy, keď nič nerobím. Naposledy som súťažila na Svetovom pohári v októbri, odvtedy som na športových blokoch nestála. No počítajú so mnou na majstrovstvách sveta, takže trénujem, hoci v miernejšom režime.

Čo si máme pod „miernejším režimom“ predstaviť?

Momentálne trénujem jednofázovo, asi dve-tri hodinky denne, čo je oproti siedmim hodinám, na ktoré som bola zvyknutá, úplná rekreácia (smiech). V posledných rokoch bolo naozaj všetko len o drine a radosť z plávania akoby sa vytratila. Keďže moje telo sa už neregeneruje ako predtým, bola som stále unavená, ubolená.

Dosiahli ste v plávaní už všetko, čo ste chceli?

Vlastne som ani nechcela toľko, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Človek však nastúpi do akéhosi vlaku, ktorý ide bez toho, aby ste o tom vôbec stíhali rozmýšľať. Dosiahnuť som dosiahla veľa a myslím si, že keby toho bolo o trochu viac, u mňa to už nespraví rozdiel.

Ani v mojom vnútornom pocite, ani v tom, ako ma budú ľudia vnímať. Svoj vrchol som mala okolo roku 2000 – odvtedy prešlo ďalšie desaťročie, takže som realistka, čo sa mojich výkonov týka. Jednoducho už v 33 rokoch nemôžem od seba čakať kúsky, aké som zvládala v dvadsiatke.

Podľa športových reportérov a komentátorov zatiaľ ani nevidno vašu možnú nástupkyňu.

To, čo som dokázala, toľko medailí z vrcholných podujatí som priniesla a vôbec, to že som sa udržala na špičke tak dlho, bolo fakt ťažké. Možno nikto už nebude taký blázon ako ja (smiech).

Vždy sme mali zopár mladých talentovaných juniorov, ale zatiaľ nikto sa nedokázal výraznejšie presadiť v seniorskej špičke. V súčasnosti je vrcholový šport tvrdá drina, ktorá hraničí so sebaničením a málo detí i rodičov má oň záujem. Cítiť sa fyzicky unavený väčšinu týždňa, takmer 365 dní v roku - to nie veľké lákadlo. A povedzme si otvorene, podmienky na šport idú u nás dole.

Budete chcieť, aby vaše deti boli vrcholovými športovcami?

Určite, ak budem vidieť, že sú nadané. Na druhej strane však rodič môže chcieť len do istej miery. Pokiaľ dieťa samo nechce, nikdy z neho nič nebude. Rodič ho môže len podporiť, ale je mnoho takých, ktorí nerobia ani to. Niektorí prídu na tréning a rovno vyhlásia: „Chcem, aby malá plávala, ale nechcem z nej ďalšiu Moravcovú.“ Tak to vám môžem garantovať, že z takého dieťaťa ďalšia Moravcová nebude - práve preto, čo rodič povedal, ešte než dieťa vôbec skočilo do vody. Moja mama nechala svoje zamestnanie a plávaniu sa začala venovať naplno, hoci to bola dobrovoľná činnosť, za ktorú dostávala trikrát menej, než ako ju stála cesta autom do plavárne. Takých bláznov je však strašne málo.

Čomu by ste sa chceli venovať, keď skončíte s plávaním? Neplánujete si založiť rodinu?

To sa pýta každý, veď v bulvároch už aj prebehlo, že som tehotná. Tak o tom by som asi musela niečo vedieť! Žiaľ, zatiaľ nie som. Mám teraz také obdobie, že sa deťom nebránim. No tehotenstvo sa nedá naplánovať, ako keď si ide človek kúpiť zmrzlinu. Radi sa necháme prekvapiť.

Čo sa týka kariéry, zatiaľ neviem, ktorým smerom sa uberiem. Sama rozmýšľam, čo by ma dokázalo uchvátiť tak ako plávanie. No doteraz som len športovala a nemala som možnosť chodiť po nejakých brigádach, aby som zistila, čo by ma asi bavilo. Vôbec napríklad neviem, či chcem nadosmrti sedieť v kancelárii a robiť to, čo som študovala na univerzite.

Vrátite sa žiť na Slovensko?

O tom musíme rozhodnúť dvaja, manžel má v Amerike dobrú prácu, má vlastnú právnickú kanceláriu, takže momentálne je tu jeho chvíľa vybudovať si kariéru a ja ho chcem podporiť.

Zatiaľ to bol on, kto podporoval a toleroval môj spôsob života. V tomto je naozaj fantastický, preto chcem byť teraz na oplátku pri ňom. Nejde len o to, čo by som chcela, ale čo bude najlepšie pre nás ako rodinu.