Kto vynosí moje dieťa?

Štyridsaťštyriročná predstaviteľka Carrie Bradshawovej zo seriálu Sex v meste má s manželom Matthewom Broderickom doma šesťročného syna Jamesa. Bulvár píše, že mať ďalšie dieťa sa im nedarilo, vlastné tehotenstvo vraj teda neodmietla pre pokračovanie filmu Sex v meste. Prinajmenšom v Amerike nie je jej prípad ojedinelý.

Dvojičky vynosené náhradnou matkou má napríklad aj fotografka, autorka obálok časopisu Vanity Fair, dnes už takmer šesťdesiatročná Annie Leibovitzová. Prvú dcéru Sarah Cameron porodila sama ako 51-ročná.

V oboch prípadoch ide o ženy na profesionálnej špičke, ktoré si tehotenstvo odkladali až do riskantne vysokého veku. O dvojičky porodené náhradnou matkou sa však napríklad od vlaňajška stará aj spevák Ricky Martin. Má 26 rokov. V pätnástich jej diagnostikovali vrodené nevyvinutie maternice. „Lekári mi hneď na začiatku povedali, že jediným riešením by bola náhradná matka. Vtedy si však určite mysleli, že to bude o takých desať rokov možné aj u nás,“ hovorí žena, pre ktorú je túžba po vlastnom dieťati najväčším problémom jej života. „Všetko by som za to dala, všetko by som to vymenila, len nech sa to podarí,“ hovorí. Prekáža jej čo i len vidieť tehotnú ženu, keď vie, že u nej to nikdy takto nebude. Tieto pocity sa s pribúdajúcimi rokmi len znásobujú. Adopciou sa zatiaľ nezaoberá. „Človek by chcel mať vlastné dieťa.“ V bežných veciach takmer vždy dosiahne to, čo si zaumieni. Aj tomto prípade je schopná ísť hocikam, aj zaplatiť. Na internete si už hľadala možnosti. „Mám ísť teraz do zahraničia? Do Indie? Je to nenormálne komplikované, ani si to neviem predstaviť,“ uvažuje. Najradšej by to riešila doma. Ale koľko rokov bude musieť čakať? Päť? Viac? „Momentálne je to z mojej strany možné, ale už o rok sa to môže zmeniť,“ bojí sa. „Keby aspoň nejaké výnimky boli,“ želá si. Je síce veriaca, ale postoj cirkvi k tomuto problému nechápe. „Prečo je to tak? Prečo mi toto urobil Boh? Prečo sa ostatní k tomu takto stavajú? Prečo by som nemohla mať dieťa aj ja, keď pre ostatných je úplne normálna vec?“ pýta sa. Podľa nej by zákonodarcovia veľmi rýchlo tento zákon zmenili, ak by mali jej problémy. „Mali by prihliadnuť na city čo i len jedného človeka. Viem však, že nie som na Slovensku sama,“ dodáva.

Len pre celebrity?

„Nejde tu o celebrity, na náhradné materstvo existuje zdravotný dôvod. Sú mladé ženy, ktoré nemôžu samy vynosiť dieťa. U nás sú trestané nielen prírodou, ale aj ľudským zákonom,“ hovorí popredný slovenský odborník na asistovanú reprodukciu Jozef Války z Centra ISCARE.

Ide o ženy s vážnymi zdravotnými ťažkosťami - po nádoroch maternice, početných samovoľných potratoch s nefunkčnou maternicou, ale s funkčnými vaječníkmi.

O náhradníčke by mohli teoreticky snívať aj ženy, ktoré trpia tokofóbiou, chorobným strachom z pôrodu, ku ktorému sa priznáva stále početnejšia skupina. Nie je to teda iba akýsi "zlepšovák" pre workoholičky, ktoré si nevedia predstaviť byť pár mesiacov mimo biznisu.

Keď nič nepomáha

Neplodnosť nepredstavuje v dejinách ľudstva nijaký nový problém. Abrahámova žena Sára patrí určite medzi najznámejšie prípady. Kým jej Boh nedoprial tehotenstvo v požehnanom veku, vypomohla slúžka Hagar, ktorá s Abrahámovým pričinením priviedla pre tento pôvodne neplodný pár syna Izmaela.

Prvé pokusy o umelú insemináciu sa udiali ešte v 19. storočí. Louise Brownová, prvé dieťa zo skúmavky, sa narodila 25. júla 1978 v Manchestri. Dnes je metódou IVF, teda „in vitro fertilisation", splodených niekoľko miliónov detí po celom svete. Na Slovensku sa ich od roku 1992 narodilo asi 2300, čo je stále menej ako v iných štátoch únie. V Česku tvoria deti zo skúmavky 6 až 7 percent narodených detí, u nás len okolo 0,5 percenta.

Tento stav nespôsobujú len financie, skôr konzervatívny prístup našej spoločnosti vrátane indikujúcich lekárov a poisťovní.

Negatívny postoj rímskokatolíckej cirkvi k umelému oplodneniu sa totiž nemení - kongregácia pre náuku viery ho potvrdila naposledy vlani v rámci dokumentu Dignitas personae.

Evanjelici metódu IVF akceptovali u mladších vydatých žien, nie však v prípadoch, ak sa použijú spermie darcu, či ak sa využijú služby náhradnej matky.

Maternica na prenájom

Prvé dieťa vyšlo z cudzej maternice v roku 1985. „Nie je v tom nič mimoriadne, pri náhradnom materstve sa požívajú zaužívané metodiky asistovanej reprodukcie,” vysvetľuje Války. Ich centrum uskutoční ročne okolo deväťsto až tisíc zákrokov mimotelového oplodnenia, možno päť či šesť žien ročne by však potrebovalo, aby dieťa vynosil niekto iný, čo však zákon u nás nepovoľuje. „Väčšina v demokratickej spoločnosti, ktorá problém nemá, by mala súhlasiť s riešením problému menšiny," myslí si Války. Pripúšťa, že s týmto inštitútom sú spojené aj potenciálne vážne problémy, napríklad pri narodení postihnutého dieťaťa. Podľa neho však ide skôr o právne otázky, ktoré sa dajú vyriešiť.

Najmedializovanejšie sú prípady, keď náhradná matka odmietne dieťa vydať jeho biologickým rodičom. Rodička známa ako Baby M takýto boj so súdmi v New Jersey v roku 1986 prehrala. Podľa niektorých štúdií však nie sú tieto prípady až také početné.

Tehotenstvo ako služba

Vo Veľkej Británii je táto otázka podľa Valkyho vyriešená veľmi ľudským spôsobom. Komisia lekárov pri ministerstve zdravotníctva rozhoduje o každom prípade, nesmie byť za ním biznis. „Zvyčajne žiadajú, aby dieťa vynosila nejaká rodinná príslušníčka. Musí to byť služba, niečo ako darovanie krvi," dodáva Války.

V USA sú "predpôrodné" dohody možné vo viacerých štátoch, na náhradné matky sa tam robia nábory.

Komerčná forma náhradného materstva prekvitá najmä v krajinách ako India, kde sa na profesionálne tehotenstvo dá množstvo chudobných žien. Povolenie tohto procesu je však aj v Indii regulované komisiou odborníkov. Ukrajina náhradné materstvo zlegalizovala v roku 2002, nekomerčná forma je povolená aj v štátoch, ako je Dánsko, Španielsko či Kanada. V Rakúsku, vo Francúzsku či v Nemecku je to výslovne zakázané.

Valky vie o slovenských pároch, ktoré si už preverovali možnosti v zahraničí. „Naši zúfalí ľudia už hľadajú pomoc, kde sa dá," dodáva.

Slovenky musia rodiť samy

Náš zákon o rodine považuje jednoznačne za matku dieťaťa tú, ktorá dieťa porodila. Nenarodené dieťa sa nemôže stať predmetom nijakej reálne nárokovateľnej zmluvy.

Možnosti obchádzania súčasného zákona sú tiež len na špekulatívnej úrovni. Čo ak muž oplodní náhradnú matku a následne prizná otcovstvo? Dá sa však spoliehať, že mu súd zverí dieťa do opatery? Dala by sa vybaviť adopcia vlastného dieťaťa?

„Nie je to eticky a právne čisté," myslí si o náhradných matkách aj Peter Krajkovič z Centra asistovanej reprodukcie v Martine.

Pripomína, že manželia túžiaci po dieťati majú stále otvorenú možnosť adopcie cudzieho dieťaťa či nejakej formy pestúnskej starostlivosti.

Podľa Ľubice Lacinovej z Ústavu molekulárnej fyziológie a genetiky Slovenskej akadémie vied je etickým rizikom náhradného materstva postupná premena materstva na trhovú komoditu. Internetové stránky sú síce plné spovedí náhradných matiek, ktoré sú na svoju úlohu rodičiek hrdé, ba pristupujú k nej aj opakovane, je to však naozaj takéto idylické? „Je dosť ťažké uveriť v čistý altruizmus zdravej mladej ženy v najlepšom reprodukčnom veku," myslí si Lacinová.

Takáto služba sa dá ešte poskytnúť sestre, dcére, dobrej priateľke. V takomto prípade by to podľa Lacinovej mohol zákon aj umožniť. No za matku by mal stanoviť ženu, ktorá dieťa vynosila. „Bolo by potom jej slobodným rozhodnutím, či ho dá na adopciu."

S náhradným materstvom je spojených množstvo iných, aj psychologických otázok. "Ak však žena nemôže z nejakých dôvodov počať prirodzene, sú pre ňu všetky procedúry a riziká s nimi späté dobrým riešením," dodáva Lacinová.

Je schopná ísť hocikam

Autor: Zuzana Uličianska / VÍKEND