Marco Klepoch: Malý princ na ľade

Už o pár dní budeme na televíznych obrazovkách sledovať majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v Los Angeles.

Dobrou správou je, že hoci na tomto šampionáte ešte zázrak neočakávame, slovenské krasokorčuľovanie má do budúcnosti opäť niekoľko nádejných mien. Medzi najútlejšie postavičky trénujúce na ľade Zimného štadiónu Ondreja Nepelu patrí jedenásťročný MARCO KLEPOCH. O niekoľko dní ide do talianskeho Canazei obhájiť svoje vlaňajšie európske prvenstvo.

Skutočné majstrovstvá Európy na úrovni mladších a starších žiakov neexistujú. Neformálny víťaz vyjde len zo súčtu bodov piatich vybraných pretekov. Slovák Marco Klepoch bol tento rok vo Viedni druhý, v Budapešti prvý, v Celje prvý a ak by v Canazei skončil do tretieho miesta, má opäť šancu stať sa najlepším v Európe vo svojej vekovej kategórii.

Marco sa podľa svojho otca narodil pre ľad, cíti sa na ňom ako doma. Tancoval už ako malé dieťa, najprv v rámci prípravky k spoločenských tancom, potom v muzikálovom divadle Alkana.

Korčuľovanie mu nešlo

Peter Klepoch chcel, aby jeho syn zvládol základné športy, naučil ho plávať či lyžovať, korčuľovanie však jeho synovi spočiatku vôbec nešlo. Päťročný Marco len padal, potkýnal sa. Jeho babka nakoniec objavila krasokorčuliarsku prípravku, a tak ho do nej poslali. Dnes skáče Marco dvojité skoky, pokúša sa aj o dvojitého axla, ktorý je už s 2,5-násobnou obrátkou na polceste k trojitým skokom.

Pre krasokorčuľovanie ho objavila trénerka Eva Takáčová, neskôr si ho prebral Vladimir Dvojnikov. „Páči sa mi, že mi robí zložitú choreografiu, s ktorou vyhrávam. Iný tréner by ma to možno nenaučil,“ hovorí Marco o svojom druhom otcovi, trénerovi „Voloďovi“.

Životný rytmus rodiny Klepochovcov sa za ostatných päť rokov dosť zmenil. V pracovný deň sa vstáva o piatej. „Zo začiatku ma nikto nemohol doma zobudiť, dnes som hore minútu predtým, ako príde otec do mojej izby,“ hovorí Marco. Nepospí si veľmi ani v nedeľu, pretože má často preteky.

Marco je krehký chlapec, váži asi len tridsať kilogramov, čo je však pre skoky dobré. Napriek svojmu detskému zovňajšku odpovedá až prehnane seriózne. Nebyť toho, že trochu račkuje, nevedeli by ste, že sa zhovárate s dieťaťom.

Školu vraj zvláda na jednotky či dvojky. „Musíte hlavne dávať pozor v škole, potom sa stačí už len niečo doma dobifľovať,“ prezrádza svoju taktiku. Nemehlo je vraj len na diktáty zo slovenčiny. Na tréningy sa nezvykne vyhovárať, ak školu vynecháva, tak len pre nejaké preteky. Medzi jeho spolužiakmi nie je nikto, kto by športoval podobne intenzívne ako on - dvakrát denne. Občas donesie do školy ukázať nejakú medailu. „Chlapci ma skôr podporujú, než by sa mi smiali, že robím balet. Väčšinou sú to baby, ktoré sa ma pýtajú, prečo práve krasokorčuľovanie,“ hovorí Marco. Skákanie na ľade sa zdá jeho spolužiačkam priveľmi ženským športom.

Inak je Marco ako každé iné dieťa. „Hry na počítači sú po tréningoch moja druhá najfrekventovanejšia činnosť,“ priznáva.

Sivé eminencie v pozadí

Marcov otec Peter nosí chlapca odmalička na ranné tréningy. Popoludní ho striedala zvyčajne babička Ruženka, ktorú vraj

Marco nahovorí na každú hlúposť, teda aj na to, čo by mu rodičia nedovolili. „Na to sú babky, aby robili deťom radosť,“ komentuje Marco.

Maminu nazvali sivou eminenciou. Hoci na začiatku nevedela jednotlivé skoky od seba vôbec odlíšiť, dnes sa snaží o tomto športe vedieť čo najviac. Vyhľadáva na internete dôležité svetové jazdy, analyzuje ich, svojmu synovi radí, akú by mal zvoliť stratégiu.

Marcovým súčasným vzorom je francúzsky šampión a majster sveta Brian Joubert, samozrejme, aj Jevgenij Pľuščenko. Práve jemu robil aj predskokana na jeho minuloročnej bratislavskej šou. „Potom mi povedal len ´Chorošo, molodec´, ale aj to poteší od olympijského víťaza,“ hovorí Marco, ktorý sa narodil na deň presne o pätnásť rokov neskôr ako Pľuščenko.

Jazdy Ondreja Nepelu videl len na internete. Zdá sa mu, že vtedy boli súťaže viac postavené na povinných cvikoch, jazdy boli na inej úrovni v porovnaní s tým, ako sa to robí dnes. Aspoň tak dobrý ako Nepela by však, samozrejme, chcel byť.

Od úspechu na svetovej úrovni ho však delí ešte nejeden pád. Keď sa učil dvojité skoky, tešil sa na víkend, že si jeho zadok trochu oddýchne. Dnes už padá menej, ak sa aj zadarí, zadok ho bolí vraj len minútku. „Už ho mám stvrdnutý,“ smeje sa.

Čistý entuziazmus

Stať sa slovenským krasokorčuliarom nie je lacné. V tomto športe všetko platia rodičia, až kým dieťa nesplní skokové a krokové kritériá na zaradenie do reprezentácie. Aj potom je však jeho ročný príspevok na pokrytie nákladov zhruba na jeden mesiac. „Najdrahšia je ľadová plocha,“ vysvetľuje Peter Klepoch.

Hodina ľadovej plochy stojí v Bratislave 100 až 130 eur, ktoré sa rozpočítavajú na tých, ktorí na ňom práve trénujú. „Vo Viedni platia za ľad mesačne 10 eur, u nás zaplatíte to isté za hodinu,“ porovnáva podmienky tréningu Dvojnikov.

Deti potrebujú cvičiť dvojfázovo, za ľad teda musíte platiť dvakrát denne.

V malých mestách je to lepšie ako v Bratislave, celkovo je však krasokorčuľovanie na okraji záujmu. Dobré podmienky nemajú isté bratislavskí krasokorčuliari ani po pripravovanej rekonštrukcii Zimného štadiónu Ondreja Nepelu.

„Potrebovali by sme ľadovú plochu, ktorá by fungovala pre potreby krasokorčuľovania ako v osemdesiatych rokoch. No u nás je v prvom rade všetko rezervované pre hokej, ktorý má lepšie výsledky, láka viac divákov aj sponzorov. Krasokorčuľovanie, to je čistý entuziazmus,“ máva rukou Dvojnikov.

Pritom práve v tomto čase máme prinajmenšom troch sľubných krasokorčuliarov, predovšetkým súrodencov Ivanu a Petra Reitmayerovcov. Ivana dosiahla na nedávnych majstrovstvách Európy v Helsinkách vynikajúce 11. miesto.

Hilda Múdra, legendárna trénerka Ondreja Nepelu vidí talent aj

aj v malom Marcovi, oceňuje predovšetkým jeho usilovnosť. Má však aj výhrady. „Rodičia doňho investujú, to je správne, ale robia mu veľkú reklamu. Bolo by treba, aby ho trošku držali pri zemi,“ myslí si. Pripomína, že pri krasokorčuľovaní trvá veľmi dlho, kým sa niekto vypracuje až na vrchol.

Oplatí sa to?

Keď je koze dobre, ide tancovať na ľad. Chodia krasokorčuliari na ľad zas preto, aby im raz bolo dobre aj finančne?

V samotnom športe sa na rozdiel od tenisu či golfu zarobiť veľmi nedá. Záchrana je len v komerčných šou či exhibičných vystúpeniach. Aj preto Pľuščenko tak dlho odkladá svoj návrat do športových súťaží.

Na otázku, či chce byť slávny, alebo bohatý, odpovedá Marco bez zaváhania, že oboje. Ešte dlho ho však bude musieť celá rodina sponzorovať. „Veľmi sa trápime. Veľká časť rodinného rozpočtu skončí u Marca,“ pripúšťa otec. „Ja za to nemôžem,“ kričí Marco spoza neho.

Celá klepochovská rodina sa organizuje okolo jedného cieľa - Marcovho úspechu. „Veľmi dobre chápu, že je to ťažká cesta,“ hovorí tréner Dvojnikov. Na ceste totiž môže stáť všeličo od zdravia, finančných problémov až po banálnu pubertu.

„V pubertálnom veku sa všetci ponevierajú, aj ja som sa ulieval. Človek sa musí opäť motivovať,“ upozorňuje Marcov starší kolega, úspešný junior Peter Reitmayer.

V jeho veku už pri tomto športe vydržia len tí, čo sa umiestňujú.

„Jasné, že sa to oplatí. Dobrý pocit, keď dojazdíte svoju životnú jazdu, si pamätáte dlho,“ dodáva Reitmayer.

Marco je zatiaľ v tréningoch veľmi poctivý. „Ak treba trénovať dvadsať hodín, trénuje dvadsať hodín,“ hovorí o ňom tréner. Dobre skáče, no má problémy s technikou korčuľovania. „V porovnaní s Európou vyzerá dobre, ale je na ňom ešte veľa roboty, ak chce dosiahnuť svetovú úroveň,“ dodáva Dvojnikov.

Marcovou silnou stránkou je podľa neho psychika.

Tento jemnučký chlapec dokáže veľmi presne opísať, ako si pred súťažou racionálne odbúrava svoje obavy. Istá nervozita bude v šatni vládnuť vždy, no trému vraj stráca v momente, keď vyjde na ľad. „Na vystúpenia ide s pokojnou hlavou, je to preňho rutina,“ hovorí o ňom otec. Marco súhlasí, pre istotu sa opýta, čo je rutina.

V poslednom období sa mu len raz stalo, že vážnejšie v zahraničí pokazil jazdu. To však bol na mieste len asi hodinku a nestihol sa dobre aklimatizovať, no aj tak sa mu vtedy podarilo umiestniť na treťom mieste.

Ako to vyjadril tréner, Marco dostal talent. V ruke drží lístok na vlak, ešte však nevie, z ktorej stanice odchádza rýchlik, ktorý by ho dostal na špičku.