Nina Gažovičová: V momente, keď sa postavím za pult, musím byť pánom situácie

vý pohľad je jasné, že je vo svojom živle.

Čo by mal vedieť dobrý licitátor?

Okrem odborných zručností musí mať dobrú pamäť a schopnosť sústrediť sa. Mal by v sebe ukrývať aj štipku psychológa, ktorý dokáže odhadnúť náladu v sále a podľa nej reagovať. Ak je napätá atmosféra, môže ju uvoľniť nejakým vtipom. Keď vidí, že klient váha nad kúpou diela, môže ho naopak jemne povzbudiť. Musí to však robiť veľmi decentne, aby zákazníka neodradil prílišným naliehaním, či dokonca dotieravosťou. Každý licitátor má asi v sebe aj trocha exhibicionizmu a priznávam, že som nikdy netušila, že ho v sebe mám.

Mávate pred aukciou trému?

Absolvovala som ich takmer sto, no nervózna bývam doteraz - aj keď sa mi kolegovia niekedy smejú. No aj keby som mala akúkoľvek obrovskú trému, v momente, keď sa postavím za pult, musím byť pánom situácie. Celá aukcia trvá niekedy aj štyri hodiny, počas ktorých sa musíte absolútne koncentrovať, pamätať si tváre dražiteľov, komunikovať s telefonickými záujemcami, zratúvať ponúkané sumy, násobiť a prihadzovať, občas niečo okomentovať a odklepnúť diela novým majiteľom. Všetko vo veľmi rýchlom tempe, bez chvíle na oddych. Keď sa dražba skončí, nemôžem zaspať ešte dlho do noci, pretože som stále plná adrenalínu...

Akí ľudia zvyknú navštevovať aukcie?

Nájdeme tu zberateľov, ktorí chcú získať nejaký kúsok do svojej zbierky. V poslednom čase sledujeme čoraz širšiu skupinu ľudí, ktorí donedávna nemali užší kontakt s umením, no rozhodli sa pre takúto formu investície. Stretávame sa aj s dôchodcami, čo si prídu kúpiť obrázok za dvetisíc korún a po odklepnutí sa tešia často viac než noví majitelia miliónových diel. Ďalšiu skupinu tvoria zvedavci, ktorí sa len tak prišli pozrieť, ako to vyzerá na aukcii. Umelci a majitelia diel sú zasa zvedaví na to, ako dopadne ich dielo.

Môže sa zúčastniť hocikto alebo len pozvaní ľudia?

Všetky naše komerčné dražby sú otvorené verejnosti. Pred samotným predajom bývajú diela verejne vystavené, aby si ich mohli prípadní záujemcovia vopred prehliadnuť. Voľne prístupná je nielen výstava, ale aj samotná aukcia. Kto chce aktívne dražiť, musí si zaobstarať takzvané dražobné číslo. Získa ho na základe zakúpeného katalógu a zloženej zálohy vo výške 500 korún.

Mnohí si myslia, že zberateľstvo umenia je záležitosťou elít. Akú sumu treba mať k dispozícii, ak si chce niekto zaobstarať napríklad malý obrázok?

Grafika alebo malá kresba sa dajú kúpiť už od tisíc korún. No ak chcete investovať a očakávate zhodnotenie peňazí, je dôležité čo kúpite a za koľko to kúpite. Na kvalitnom diele špičkového autora slovenskej moderny určite neprerobíte, vtedy sa však pohybujeme v státisícových sumách. Lacnejšou alternatívou je investovať do súčasného umenia. Aj tu platia prísne kritériá výberu alebo rada skúseného odborníka. Vyvarovať sa treba najmä autorov, ktorí sú žiadaní len v určitej skupine kamarátov či známych, a hoci sa ich diela predávajú za relatívne vysoké sumy, ich trhová hodnota je takmer nulová. Ak je však umelec pozitívne hodnotený odborníkmi, ak je zastúpený v galériách a zbierkach a ak často vystavuje, doma či v zahraničí – oplatí sa investovať.

Znamená to, že pri dielach Fullu, Galandu či Mudrocha sa nemôže stať, že ich cena zrazu klesne?

Myslím si, že nie, cena špičkových galerijných diel neustále rastie. Zoberme si napríklad takého Ľudovíta Fullu. Nedávno sa u nás objavil pán, ktorý ponúkol do aukcie jeho dielo. Mal so sebou aj posudok z roku 1998 s odhadnutou cenou 90-tisíc korún. V jesennej aukcii sme ho ponúkli s vyvolávacou cenou milión dvestotisíc korún, nakoniec sa predalo za milión sedemstotisíc.

Ako získavate diela do aukcií?

Dražbu máme šesťkrát do roka a mesiac až dva pred každou z nich prebieha zber umeleckých diel. Pri aukcii súčasného umenia si vyberám konkrétnych autorov a následne ich kontaktujem, pri ostatných aukciách sa musíme spoliehať na to, čo nám prinesú ľudia. Máme stálych dodávateľov, ktorí zrejme chodia po rôznych dedinách a vykupujú starožitnosti. Často nás navštevujú jednotlivci, čo zdedili dielo napríklad po starých rodičoch, alebo chcú obraz z nejakého dôvodu speňažiť.

Zrejme musíte veľa diel aj odmietnuť...

Bohužiaľ, stáva sa to často. Smutné sú najmä prípady, ak nám nejaká babička prinesie napríklad Benku, o ktorom si celý život myslela, že je originálom. Ak by bol, mal by hodnotu milión, no v skutočnosti ide o sériovú reprodukciu bez akejkoľvek hodnoty. Na druhej strane nie sú veselé ani stretnutia s dôchodcami, ktorí ponúkajú nádherný originál s veľkou hodnotou a vzdávajú sa ho s ťažkým srdcom, no nemajú inú alternatívu. Niekedy však predávajúcemu prinesieme aj kopu radosti, najmä vtedy, ak sa výsledná dražobná suma prekvapivo zvýši...

Spomínate si na nejaký konkrétny prípad?

Raz nás navštívila jedna pani so zbierkou výnimočne dobrých a hodnotných diel, ktoré chcela ponúknuť na predaj. Súčasťou kolekcie bolo aj jedno menej zaujímavé dielo. Prijali sme ho s prižmúrenými očami a len preto, že ostatné diela boli naozaj kvalitné. Pôvodne sme si mysleli, že ho ani nedáme do aukcie, no napokon sme našli na ňom signatúru a stanovili vyvolávaciu cenu 96-tisíc korún. Na aukcii sa o dielo strhol naozajstný boj a keď sa jeho cena vyšplhala na milión korún, okruh záujemcov sa zúžil na obchodníkov z Viedne a jednu klientku cez telefón, ktorá ho nakoniec získala za milión tristotisíc korún. Na druhý deň som prišla do práce a prvý ranný telefonát bol od viedenských obchodníkov, ktorí boli novej majiteľke ochotní priplatiť navyše tridsať percent z ceny. Márne, pretože pani sa ho nebola ochotná vzdať za žiadnych okolností.

Pôvodná majiteľka musela byť príjemne prekvapená...

Pani si chcela z očakávaného zisku zaobstarať novú kuchyňu pre syna. Všetci sme si mysleli, že už dávno vie, ako zaujímavo dopadla aukcia - no nevedela. Keď sa prišla informovať na výsledky dražby, podala som jej tabuľku s číslami diel a výslednými sumami. Chvíľu si ju študovala a zrazu mi ju vrátila so slovami, že pri tomto diele sme sa museli pomýliť o jednu nulu. Vtedy som jej s radosťou oznámila, že synovi bude môcť zaobstarať naozaj krásnu a drahú kuchyňu (smiech).

Snažili ste sa zistiť, prečo bol práve o tento obraz taký veľký záujem?

Autor bol Josef Navrátil - Čech, ktorý žil vo Viedni, čiže obraz sa dal zaradiť do širšieho stredoeurópskeho kontextu. Nová majiteľka však mala na kúpu aj iné, osobné dôvody, obraz bol pre ňu vyslovene srdcovou záležitosťou.

Obchod s umením má však aj svoje temné stránky – stretávate sa aj s falšovanými obrazmi?

V súčasnosti dennodenne. V priebehu zberu nám donesú okolo dvadsať diel Ladislava Mednyánskeho, z ktorých je len jeden originál.

Ako odhaľujete falzifikáty?

Najistejší je reštaurátorský prieskum. Niečo napovie rozbor farby, olejomaľby sa dajú presvietiť UV a infračervenými lúčmi. Druhá forma prieskumu je znalecká, znamená to, že dielo posúdi kunsthistorik. Stáva sa, že napríklad prinesú obraz od Martina Benku s nejakým motívom, ktorý je datovaný do päťdesiatych rokov. Odborník však vie, že daný motív tento umelec maľoval v rokoch tridsiatych a už mu na diele niečo nesedí, takže ho dá preveriť reštaurátorom.

Ďalej je veľmi dôležité vedieť zdokladovať pôvod obrazu. O jeho pravosti napovedá aj účasť na niektorej výstave, vtedy má obraz na zadnej strane štítok s číslom a označením príslušnej výstavy. Paradoxne, pre obrazy to začína byť kontraproduktívne, pretože v poslednom období sa falšujú aj samotné štítky, ktoré majú zahnať pochybnosti o originalite diela. Dokonca začína platiť pravidlo, že čím má obraz viac nálepiek, tým je viac podozrivý.

Bol už na Slovensku odsúdený nejaký falšovateľ?

Nebol. Sami poznáme ľudí, o ktorých vieme, že sú falzifikátormi, no chýbajú dôkazy a dostatočná legislatíva, ktorá by falšovanie účinne postihovala.

Pri toľkom množstve kópií musí byť o to viac vzrušujúce, keď sa vám dostane do rúk cenný originál.

To je jasné, občas je to naozaj vzrušujúca práca. Len tak si sedíte za počítačom, zrazu vstúpi človek a v ruke nesie niečo zabalené v plachte. Rada hrám sama so sebou takú tichú hru – podľa výzoru človeka hádam, čo asi tak môže prinášať. Často tipujem, že nepôjde o nič zaujímavé a zrazu ten človek dielo odbalí a mne sa zatají dych, pretože mám pred sebou nádhernú kyticu od Mudrocha. Milujem ten pocit vzrušenia, vedomie, že hocikedy môže niekto zaklopať a priniesť úžasné dielo, o ktorého existencii sme doteraz ani netušili.

Neprirastie vám niekedy obraz k srdcu a potom vás mrzí, že ho musíte predať?

Stáva sa, že si k obrazu naozaj vytvorím užší vzťah a potom mi je ľúto, keď našu firmu opustí. Sama si ho vydražiť nemôžem, je to proti pravidlám aukcie. Navyše, často ide o státisícové sumy, takže aj keby som mohla, kúpa obrazu by pre mňa bola aj tak nereálna. Moje povolanie má v sebe trochu schizofrénie - na jednej strane mám umenie rada a zároveň ho musím predávať. Človek však nemôže mať všetko...

Ako to vyzerá u vás doma v súkromí? Visia vám na stenách obrazy alebo chcete mať pokoj od umenia?

Myslím, že sa môžem pochváliť celkom peknou zbierkou. Väčšinu tvoria obrazy mladých autorov, ktoré som získala darom, no zopár kusov som si aj zakúpila. Medzi umením som vyrastala odmalička – otec, Vladimír Gažovič, je výtvarník, a preto bolo pre mňa vždy prirodzené obklopovať sa výtvarnými dielami. Z mojej rodiny by však asi nikto nepredpokladal, že raz budem umenie predávať. Viete, u nás sa na obchod hľadelo vždy tak trochu s dešpektom. Rodičia možno čakali, že budem právničkou alebo prekladateľkou a aj preto mojou pozíciou obchodníčky s umením nie sú veľmi nadšení (smiech).

Autor: Silvia Peťková