Ako rýchlo a spoľahlivo prísť o neverného manžela

Už pár mesiacov predtým som si pripadala ako blbec. Tvrdil mi, že potrebuje schudnúť a tak začal chodiť do telocvične. Zdalo sa mi to rozumné, naozaj krátko po svadbe „zmužnel“ o pár kíl navyše, ale popri deťoch som to akosi prestala vnímať. Dokonca si začal holiť podpazušie, vraj je to hygienické. Aj to sa mi celkom pozdávalo, voňavý chlap je voňavý chlap.

Občas prišiel s novou značkou vody po holení, vraj ju dostal od klienta ako darček. Často sa zatváral v izbe, keď telefonoval. Rozoberal mimoriadne dôležité obchodné záležitosti a potreboval sa sústrediť, tak som okríkla decká, aby nerobili hluk. Keď dostal novú sekretárku, ktorá okolo neho plávala v priesvitných hodvábnych šatočkách, ledabolo som podotkla, či naozaj takto potrebuje reprezentovať firmu. Usmial sa a povedal, že ju bude musieť upozorniť, aby sa obliekala striedmejšie, pretože to nevyzerá seriózne.

Čím viac pracoval a čím častejšie chýbal pri domácom krbe, tým sviežejší vyzeral. Naozaj schudol a ja som po nociach premýšľala hľadiac na prázdnu polovicu postele, žeby som mala dostať konečne rozum a prestať žiarliť na niečo, čo pravdepodobne neexistuje. Po dôkazoch som nepátrala, pretože som si svojím manželstvom bola istá. Naopak, chybu som hľadala v sebe, žena na materskej dovolenke má síce málo času na seba, ale veľa príležitostí na domýšľanie fiktívnych mileniek.

Keď nemohol prísť domov, lebo riešil čosi súrne v práci, striedavo som sa na neho hnevala a striedavo ho ľutovala. Vravela som si, že jednoducho teraz sa musím obetovať ja a keď deti vyrastú, zase bude dobre. Som predsa matka. Ja musím, pretože som na to predurčená (kto vlastne vymyslel takú blbosť?).

Žena, ktorá partnera podozrieva z nevery, má zvyčajne pravdu

Áno, raz som predsa len spadla do morálneho bahna a pozrela som si jeho SMSky. Jedna z nich bola až príliš jasná, slová „milujem ťa“ nepatrili mne. Keď som mu tú správu ukázala, začal sa strašne triasť, celý sčervenel. Jeho odpoveď bola veľmi vtipná, vraj požičal mobil svojmu kamarátovi, ktorý si telefón zabudol doma. Ja som sa nesmiala. Nesmial sa ani on. Už vedel, že ja viem.

Priznal sa v podstate ihneď, dokonca som mala pocit, že sa mu uľavilo (s odstupom času ho podozrievam, že tú správu nevymazal naschvál, lebo nevedel, ako mi to povedať).

Najzaujímavejšie na celom tom okamihu bolo, že som vôbec neplakala, dokonca som sa ani nebála. Bola som si istá, že sa mi len sníva. Bola som si istá, že to nemôže byť pravda. Automaticky som predpokladala, že manžel ten vzťah ukončí a všetko bude tak ako predtým. Stačí, keď mi povie, čo som robila zle a ja to zmením. Vôbec mi nenapadlo, že by v tom bola láska, určite nie, naše manželstvo bolo, vlastne stále je veľmi pekné a bezproblémové. Nikdy sme sa nehádali, neriešili sme žiadne podstatné problémy. Všetko bolo ideálne - zamestnanie, byt, deti, zdravie. Nevidela som dôvod, prečo by ma mal opustiť. Len nech mi povie, v čom je tá druhá lepšia a ja to zmením.

Podvedený hľadá najprv chybu v sebe

Na druhý deň som navštívila knižnicu. Vytiahla som všetky príručky o manželských krízach, neverných partneroch a zaručených spôsoboch, ako si udržať muža. Zaviedla som si zošit, do ktorého som si zapisovala múdre rady múdrych psychológov a manželských poradcov (častokrát trikrát rozvedených) a začala som sa týmito radami riadiť. Knižky radili nič nevyčítať, tak som nevyčítala.

Podvedená žena podľa nich neodmieta sexuálny život s manželom (autorom publikácie bol tuším muž), vraj treba zvládnuť samú seba a nerozbíjať tie sféry života, ktoré doteraz fungovali. Určite sa netreba stretávať s milenkou manžela a nefackať ju hlava-nehlava (najmä tento pokyn mi robil veľký problém, mala som chuť rozbiť jej fasádu kladivkom a hasákom). No a študované mozgy ešte tvrdili, že netreba od neverného manžela vymáhať ospravedlnenia a sľuby, svoju lásku a ochotu ostať má dokazovať svojím správaním. Čakala som, že sa tak stane.

Väčšina oklamaných partnerov chce vzťah zachovať

Zrazu som si začala všímať ľudí okolo seba. Dozvedela som sa, že kolegyňa z práce neschudla v dôsledku diéty, ale preto, že ju muž roky podvádza so susedou a ona ho nevie vykopnúť z domu. Bývalá spolužiačka mi v tom čase oznámila, že sa bude rozvádzať a na rozdiel odo mňa svoju sokyňu „mierne“ prefackala (doteraz jej tú akciu ticho závidím).

Bulvárne plátky v pravidelných intervaloch oznamovali mená podvádzajúcich celebrít, ktoré opúšťali svoje deti a starnúce manželky a do čerstvo skolaudovaných domčekov si vzápätí sťahovali čerstvé modelky a missky. Všetky vzťahy okolo mňa, dokonca aj tie, ktoré sa mi zadali byť pevné ako skala, pukali pod nánosom žiadostivosti jedného z partnerov (aby som nebola nespravodlivá, občas zlyhali aj ženy). Mala som pocit, že podvádzať je v tejto dobe IN.

Až tri štvrtiny párov sa aspoň raz v živote stretne s utajenou alebo zverejnenou neverou

Nikomu som nič nepovedala, stále som rátala s tým, že sa všetko vráti do pôvodného stavu. Jediným ventilom, ktorým som vypúšťala paru, bol internet. Pod anonymným nickom som si v diskusných skupinách vylievala ubolené srdce a iné anonymné nicky ma chápali.

Jedna so žien mi dodávala odvahu tým, že mi opísala svoje manželstvo postihnuté neverou a dala mi nádej, že sa to dá prekonať. Ona už žila s vedomím zrady tretí rok a pochvaľovala si, že manžel sa odvtedy strašne zmenil a zniesol by jej modré z neba. Priznal si najväčšiu chybu v živote s kyticou v rukách a kľačiac na kolenách. Aj spolužiačka z vysokej školy mi opísala podobný zážitok a tvrdila, že to obdobie po odhalení nevery a následnom kajúcnom návrate manžela k jej krbu bol najkrajšie v jej živote. Tvrdila, že nevera bolo to najlepšie, čo sa im dvom mohlo stať.

Väčšinu manželstiev, v ktorých bol neverný muž, sa nakoniec podarí zachovať

Lenže ten môj – nič. Žiadne kvety, žiadne kľačanie na kolenách. V podstate som mu len ukázala, že to, čo robí, je normálne. Moje mlčanie považoval za tolerovanie vzťahu. On ho totiž neukončil. Naďalej sa stretával s tou druhou a doma sa tváril, že nič. Vyhováral sa na to, že nevie čo chce a že nevie, čo robiť. Najradšej by mal aj ju, aj mňa.

Zatvárala som oči pred faktom, že keď nie je v mojej posteli, leží u nej. Bála som tie oči otvoriť, pretože by to bolelo. Moju hrdosť som zakopala do vnútrozemia svojej podstaty a tvárila som sa ako najlepšia žena na svete. Ja mu predsa odpustím, ja budem tá dobrá. Dala som mu možnosť návratu, ponúkla som mu druhú šancu. On to však videl inak. Nadobudol pocit, že môže milovať obe.

Pri čítaní tých múdrych príručiek o manželskom šťastí som totiž urobila chybu. Zabudla som si totiž prečítať jeden veľmi dôležitý odsek:

Dajte partnerovi jasne najavo, že to bolo naposledy, keď ste čosi také dokázali predýchať. Existuje len druhá šanca, tretia ani štvrtá neprichádza do úvahy. Vzťah musí ukončiť okamžite a bez výnimiek. Akékoľvek styky s milenkou, aj za cenu zmeny zamestnania či bydliska, sú neprípustné. Jeho správanie už nesmie vyvolávať pochybnosti – žiadne nevysvetliteľné zdržania, žiadne tlmené telefonáty za zatvorenými dverami. Ide o stav núdze, ktorý vyžaduje mimoriadne opatrenia.

Tak som sa rozhodla dať mu ultimátum. To blúdenie medzi mnou a tou druhou som už nevládala znášať, búrilo sa to vo mne stále viac a viac. Buď ja alebo ona. Jeho odpoveď? On vraj nevie, čo má robiť. No nezabili by ste ho?
Mrkla som teda do svojej obľúbenej príručky a hľadala odpoveď. Všetci psychológovia zrejme svorne predpokladali, že môj manžel je chlap, čo sa vie rozhodnúť v takej banálnej veci ako je výber partnerky, pretože o podobnej situácii nebola nikde ani zmienka.

Vyhodila som všetky tie brožúry do koša a pozbierala zo zeme úbohé zvyšky vlastnej sebaúcty. Povedala som mu, nech ide. A on šiel, bola to pre neho opäť tá ľahšia cesta. V podstate mi tým zjednodušil situáciu aj on, pretože som už nemusela hľadať ďalšie riešenia pre náš vzťah. Nastal bod zlomu. Bod nula.

V manželstve je toľko lásky, koľko si navzájom dáte a toľko utrpenia, koľko unesiete

Bolelo to veľmi. Ale s odstupom dvoch rokov viem, že sa mi nič lepšie nemohlo stať. Samozrejme, začala som sa boriť s inými problémami, mali sme dve deti a rodinu, ktorej sa to tiež dotklo. Museli sme riešiť bývanie a dokonca som sa rozhodla presťahovať do iného mesta. Zrazu som niesla zodpovednosť za svoj život celkom sama a to je dosť veľký náklad. Teraz sa však cítim ako znovuzrodená. Nemusím sa červenať, keď vravím o svojom vzťahu, pretože som urobila pre jeho záchranu všetko, čo bolo v mojich silách. Nakoniec sa mi „podarilo“ takmer na chlp potvrdiť štatistické údaje o slovenských manželstvách.

Priemerná dĺžka manželského zväzku v Slovenskej republike je pätnásť rokov.

Autor: Adriana Markovičová