Jolana Laznibatová: Každé piate dieťa v Európe je nadané

.

Ak by sme sa vrátili do vašich študentských čias, čo sa vám vybaví, keď sa povie „začiatok školského roka“?

Slávnostná chvíľa a radostné pocity. Keďže v dedinke, kde som vyrastala, som nemala veľa kamarátok, vždy som sa po prázdninách tešila do školy. A nielen ja, aj všetci moji kamaráti, spolužiaci, veď počas prvých dní sme sa veľa neučili. (úsmev) Školu som však rozhodne mala rada!

Aké povolanie ste si v detstve vysnívali?

Vo veku dvanásť – trinásť rokov som chcela byť architektkou. Nikto mi však nevedel poradiť, kde sa dá architektúra študovať, tak som napísala do Slovenského rozhlasu a požiadala tam o radu. (smiech)

Keď som bola bližšie k maturite, chcela som byť módnou návrhárkou. Pretože sa však tento odbor študoval v Čechách, rodičia mi to neodsúhlasili. Veľmi ma zaujímali aj dejiny, ale potom som si uvedomila, že dominantnou bude asi u mňa predsa len psychológia.


Postupom času sa stredobodom vášho pracovného záujmu stali deti. Mnoho pedagógov konštatuje, že sú z generácie na generáciu ťažšie zvládnuteľné. Nedostatok úcty, nevhodné správanie, vulgarizmy... To všetko je dnes typické pre mladú generáciu. Čo je podľa vás kameňom úrazu?

Tento problém má rozhodne širší aspekt. Faktom je, že sa stretávame aj s generáciou rodičov, ktorá nevie, ako správne vychovávať svoje deti. Ďalším faktorom je aj to, že celá spoločnosť sa nachádza v akomsi prelomovom kritickom období, keď sa vytrácajú niektoré hodnoty a hierarchie, ktoré predtým vždy platili. To sa týka aj etických noriem.

Všetko sa posúva iným smerom, dalo by sa povedať, že začínajú platiť nové pravidlá hry. Deti na to, samozrejme, veľmi rýchlo reagujú, pretože to vidia a počujú od rodičov, v novinách, televízii. Práve rodičia mnohokrát nezvládajú výchovu, a tak sa dostávajú do situácie, že keď príde puberta, často si nevedia s deťmi poradiť.

Nemožno teda poprieť, že deti v minulosti boli iné ako tie dnešné?

Nepochybne! U nás je to však spôsobené tým, čo bolo pred rokom 1990 a čo nasledovalo po ňom. Práve učitelia to vedia najlepšie posúdiť, keďže im prechádza rukami niekoľko generácií detí. Táto posledná generácia je napríklad úplne iná ako predošlé. Keď dnes poviete deťom, že ich rodičia nepoznali mobilné telefóny, nemali notebooky, je to pre ne nepredstaviteľné a nepochopiteľné. Keď vidia, že ich rovesníci majú niečo, čo ony nie, samozrejme, že to chcú tiež. Deti sú čoraz náročnejšie a nie je to jednoduché ani pre rodičov. Po materiálnej stránke majú teda dnešné deti oveľa viac ako kedysi, rodičovská výchova však zaostáva.

Keď už spomíname rodičov, pre každého je určite jeho dieťa to najnadanejšie. Má však každý človek na niečo nadanie?

Pravdou je, že nadanie je špecifický fenomén a nemožno povedať, že ho má každý. Môžeme však povedať, že ľudia majú špeciálne schopnosti na niečo, ale nadanie je extrémnou úrovňou schopností v umení, športe, intelektovej - akademickej oblasti, ktorá sa prejavuje u dvoch až troch percent ľudí. Téza, že každý má nadanie na niečo, teda rozhodne nie je správna.

Čím sa nadané dieťa odlišuje od obyčajného?

Musím poznamenať, že niektoré nadané deti sa na prvý pohľad veľmi neodlišujú od ostatných rovesníkov, na druhý pohľad je tam však už odlišnosť zrejmá. Sú to totiž deti ako akékoľvek iné, odmalička sú však špecifické tým, že kladú iné otázky, zaujímajú ich iné veci, v skorom veku vedia čítať, písať, počítať. Už v predškolskom veku môžeme u nich pozorovať prudký vývinový náskok.

To je však iba jedna stránka. Tou druhou, ktorú by istotne potvrdili všetci rodičia, ktorí majú nadané deti, sú osobnostné vlastnosti. Nadané deti sú náročnejšie na výchovu, na všetko majú svoj vlastný názor, ktorý iba tak ľahko nezmenia. Rodičia musia použiť silné racionálne a argumentačné prostriedky a schopnosti, aby ich presvedčili. Okrem toho takéto deti sú ťažšie prispôsobivé, neuznávajú autoritu, rodiča teda považujú za svojho partnera a na rovnakej úrovni s ním chcú komunikovať.

Treťou odlišnosťou je emocionálno-sociálna rovina. Kým intelektová stránka týchto detí je extrémne zrýchlená, naproti tomu emocionálne a sociálne dozrievajú neskôr. Ide teda o akúsi disproporciu vo vývine, ktorú je potrebné zohľadňovať.

Problematikou nadaných detí ste sa začali zaoberať počas práce vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Prečo vás zaujala práve táto problematika?

Práve preto, že sme realizovali veľký výskum detí a mládeže – ich intelektových schopností, školských vedomostí a faktorov školského a rodinného prostredia. Jednou z úloh, ktorú som s tímom kolegov dostala, bolo preskúmať školské výkony a faktory, ktoré ich ovplyvňujú. Odtiaľ bol už len krôčik k študentom, ktorí v škole excelujú, sú vyznamenaní a k tým, ktorí podávajú mimoriadne výkony.

Neskôr do tohto projektu vstúpilo ministerstvo školstva, ktoré zadalo požiadavku zistiť a zodpovedať základné otázky, kedy sa nadanie objavuje, ako sa prejavuje, kedy ho možno zodpovedne diagnostikovať... Ministerstvo touto úlohou poverilo ústav, na základe čoho vzniklo potom v roku 1987 aj prvé kolektívne dielo zaoberajúce sa touto problematikou s názvom Psychológia nadania.

Potrebu osobitej výchovy a vzdelávania mimoriadne nadaných detí ste spracovali do Programu Aprogen, ktorý ste vlani po 14 rokoch obhájili...

Áno, ide o Alternatívny program vzdelávania nadaných, ktorý poskytuje starostlivosť o nadané deti od predškolského veku až po maturitu. Tých štrnásť rokov bolo práve preto, lebo sme začali od prvej triedy. Najprv išlo o deväť rokov na základnej škole, postupne sme však dopracovali tento vzdelávací model a doplnili ho o gymnázium. Od prvej triedy po maturitu ubehne dvanásť rokov, pri pokusnom overovaní sú však nevyhnutné na dolaďovanie ďalšie dva roky. V každom prípade však ide o najdlhší a najrozsiahlejší projekt nielen v našom školskom systéme, ale i v okolitých krajinách. Vynaložené úsilie však určite stálo za to.

Odborníci i laici vám vyčítali, že ide o vytváranie elity. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Som veľmi rada, že u nás relatívne rýchlo tieto hlasy o elitárstve zanikli. Napríklad na počudovanie – v Čechách práve teraz riešia podobný problém. Na jednom seminári sa ma opýtali, ako to máme u nás eticky ošetrené, že jedným deťom by sa dávalo viac, a druhým, obyčajným deťom v školách, menej. Otázka však nemôže byť takto postavená!

Paralelná je aj situácia u postihnutých detí - ide o diferencovanú vzdelávaciu ponuku. Nadané deti majú výnimočné schopnosti a špecifické vzdelávacie potreby. Škola musí preto pre nich, logicky, pripraviť niečo viac. My určite nevytvárame žiadnu elitu. Mnohé nadané deti pochádzajú zo sociálne slabších či rozvedených rodín. Rozhodne to však sú deti, ktoré majú na viac, a potrebujú, aby škola ich schopnosti rozvíjala. Práve preto vznikol alternatívny program, ktorý im dáva viac informácií, viac nadštandardných poznatkov, ale aj viac od nich vyžaduje.

Aké zásady platia pri výchove nadaných detí?

Základnou zásadou je rešpektovanie ich špecifického vývinu, individuálnych odlišností, disproporcií vo vývine a akceptovanie ich emocionálnej a sociálnej stránky. Tiež netreba zabúdať na to, že rodič ani učiteľ nemôžu pôsobiť dominantne.

Dieťa musí dostať priestor na vyjadrenie svojho názoru. Učiteľ a žiak v škole musia byť partnermi. To isté odporúčame aj rodičom – komunikovať s deťmi ako s dospelými. Treba s nimi rozprávať otvorene, sú totiž viac senzitívne – až supersenzitívne a majú menšiu potrebu sociálneho kontaktu. Potrebujú však nejakého dôverníka. A určite neformálny priateľsko-partnerský vzťah...

... ku ktorému patrí v škole aj tykanie.

Presne tak. Musím však zdôrazniť, že tykanie je určené iba pre deti, ktoré sú osobnostne aj intelektovo zrelé a ktoré si vedia vážiť, že učiteľ je ich partnerom. Nehodí sa pre deti, ktoré by to zneužívali. Učitelia našej školy potvrdzujú, že keď si so žiakmi tykajú, a vládne medzi nimi neformálny kamarátsky vzťah, môžu zároveň na deti klásť aj väčšie nároky.

Myslíte si, že by bolo tykanie medzi žiakmi a pedagógmi uplatniteľné aj v obyčajnej škole?

V súčasnosti asi celé školstvo ešte nie je na takéto prístupy zrelé a pripravené. A určite to nie je možné na každej škole.

Aké percento detí z celej populácie je nadaných?

Odborníci hovoria, že ide o dve až desať percent. Anglická psychologička Joan Freemanová však tvrdí, že ak by sme vedeli dobre rozpoznávať nadanie a dobre sa o nadané deti starať, takýchto detí by mohlo byť až 25 percent, teda až štvrtina celej populácie!

Všeobecné prieskumy však hovoria, že nadané je približne každé piate dieťa v Európe, pričom sem zahŕňame všetky typy nadania: od intelektového cez športové až po umelecké. Je to teda 20 percent detí.

Až 70 percent vašich žiakov v Škole pre mimoriadne nadané deti tvoria chlapci. Možno toto číslo zovšeobecniť aj na výskyt nadania v populácii?

To by som veru nerada! (smiech) Znamenalo by to totiž, že dievčatá sú menej šikovné, čo však neplatí. Hlavným dôvodom, prečo toto číslo nemožno generalizovať, je, že dievčatá sú oveľa prispôsobivejšie ako chlapci.

A to platí už v predškolskom veku. Sú vývinovo zrelšie, po príchode do školy sú poslušnejšie, zodpovednejsie, tichšie. Toto o chlapcoch povedať nemožno, tí sú okamžite v popredí a upozorňujú na seba. Aj preto si ich schopnosti rodičia hneď všimnú a snažia sa ich podporovať. V takýchto prípadoch vždy odporúčam obrátiť sa na odborníkov a konzultovať s nimi, čo je a čo nie je pre dieťa vhodné.

Celý váš pracovný život sa venujete nadaniu a nadaným deťom. Ako je to v súkromnom živote?

Ja si tiež o sebe myslím, že som bola nadané dieťa. Počas celého štúdia som sa výborne učila, moji rodičia to však brali ako samozrejmosť (smiech).

Kým som bola malá, tak som často a rada rodičov otravovala rôznymi otázkami netypickými pre deti v mojom veku. Nenormálne veľa som čítala, neskôr so starým otcom po nociach počúvala rádio, zaujímala sa o politiku. Jednoducho, bola som rozhodne iná ako rovesníci.

Keby som sa mala pozrieť na moje deti, každé je trochu iné. Najstaršia dcéra Nataša má nadanie na jazyky, plynule rozpráva po anglicky, nemecky, francúzsky, teraz sa dokonca venuje taliančine. Najmladšia Katka mala zase prirodzený talent na šport. Jej však stačilo vedomie, že dokáže podávať mimoriadne výkony, nechcela svoj talent ďalej rozvíjať. Okrem toho výborne maľuje, ale vybrala si štúdium marketingu. Syn Andrej, ktorý končí štúdium zahraničného obchodu, je pre zmenu určite nadaný na motorizmus, to je jeho najväčšia záľuba.

A čo vaše najväčšie záľuby, ako vyzerá váš voľný čas?

Musím priznať, že veľmi veľa voľného času som venovala škole a projektu, čo mi moje deti neraz i vyčítali. Rozhodne však mám to šťastie, že táto práca je aj mojím koníčkom. Okrem toho mám však ešte jednu lásku, a tou je more. Moje kamarátky sa smejú, že vždy pol roka spomínam na leto, ktoré pravidelne trávim pri mori, keďže tam pracuje manžel, a ďalší polrok sa na more opäť teším (smiech). Ten každodenný voľný čas mi zase spestrujú knihy, film, divadlo a záhradkárčenie.

Jolana Laznibatová (60)

sa narodila v obci Polom. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluautorkou knihy Psychológia nadania a autorkou monografie Nadané dieťa. Vytvorila Projekt alternatívnej starostlivosti o nadané deti, podľa ktorého sa otvorili najprv len triedy, neskôr iniciovala zriadenie Školy pre mimoriadne nadané deti od 1. januára 1998. Je členkou Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Mensa Slovensko. Je vydatá, má tri deti, žije v Bratislave, kde pôsobí ako riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia. Zároveň pracuje aj ako výskumná pracovníčka a rieši vedecko-výskumné grantové úlohy.

Autor: Andrea Kučerová