Nora Gallovičová: Odišla som v pravý čas

Čím je pre vás tanec?

Úžasnou šancou, ako sa človek môže vyjadriť telom bez toho, aby povedal jediné slovo. To je pre mňa vždy nanovo fascinujúce: povedať telom to, čo spevák zaspieva a činoherec zase zahrá slovom. A ešte spojitosť tanca s hudbou, ktorá nesie obrovskú škálu emócií a vy sa akoby stávate jej súčasťou, navzájom sa ovplyvňujete a dávate tak divákovi ešte silnejší umelecký zážitok. Samozrejme, keď sa všetko podarí.

Do SND vás vzali ako zborovú tanečnicu, ale už o pol roka ste dostali zmluvu sólistky a čoskoro i primabaleríny, ktorou ste zostali až do odchodu z divadla. Čo to so sebou prinieslo? Samozrejme, okrem ,,povinnosti“ tancovať najlepšie zo všetkých.

Prvé slovo, ktoré mi prichádza na um, je zodpovednosť. Lebo na tomto poste musíte vždy znovu dokazovať, že si ho zaslúžite a odvediete špičkový výkon, na ktorý diváci, ale aj vy sama, právom čakáte. Ide o obrovský psychologický tlak, ktorý nie každý tanečník vydrží. Aj keď má potrebný talent.

Na našu prvú scénu ste prišli hneď po skončení konzervatória. Bolo to pre vás dobré? Netúžili ste si vyskúšať sily najskôr niekde inde?

Dostať sa do SND bola vtedy, ale i dnes, méta každého nášho tanečníka. Dodnes si pamätám ten úžasný pocit, keď ma vzali. Po škole som síce robila i konkurz do známeho pražského Komorného baletu Pavla Šmoka, kde som tiež uspela, ale napokon zvíťazilo Národné divadlo. A nikdy som to neoľutovala.

K baletu ste sa dostali už v troch rokoch, keď vás mama prihlásila do krúžku, ktorý viedla bývalá primabalerína pani Mimi Vasileva-Kordošová. Odtiaľ ste prešli na konzervatórium a potom do SND. Na prvý pohľad priama cesta. Čo však bolo za ňou?

Skutočnosť, že išlo a stále ide o štúdium, ktoré je veľmi náročné po fyzickej i psychickej stránke. Už ako dieťa musíte byť veľmi disciplinovaná, trpezlivá, pretože inak sa výsledok nedostaví. Navyše je aj časovo náročné. Niekedy som odchádzala do školy už o siedmej ráno a vyučovanie bývalo do ôsmej večer. A potom som ešte išla do divadla. Vlastne od desiatich rokov som bola z domu stále preč. Preto v puberte, keď už pribúdajú iné záujmy, veľa spolužiakov tento prísny režim neunieslo a zo školy radšej odišlo.

Vám niečo také nenapadlo?

Nie. Láska k pohybu, baletu bola vo mne, našťastie, stále. Ale jednu veľkú krízu som vtedy zažila. Akosi sa mi totiž v polovici štúdia prestalo dariť, a preto som radšej chcela prejsť na ľudový tanec. Nebyť pani profesorky Vincentovej, ktorá ma povzbudzovala, aby som vydržala, zrejme by som to aj urobila.

A my by sme nemali vynikajúcu primabalerínu. Popri balete ste sa už ako 23-ročná stali matkou. Nepociťovali ste obavy, že narušíte svoju rýchlo sa rozvíjajúcu kariéru? Iné vaše kolegyne sa rozhodujú pre deti, až keď premýšľajú o odchode z divadla. Prípadne ich nemajú vôbec.

Otehotnela som v podstate neplánovane a priznám sa, aj ma to spočiatku zaskočilo. Ani sekundu som však nezaváhala, čomu dať prednosť. No a manžel (pozn. red. herec Ján Gallovič), ktorý vtedy hral v Nitre, dostal ,,podmienku“, že buď sa vráti do Bratislavy, aby bol pri mne, alebo je medzi nami koniec.

Keďže ste spolu až doteraz, zrejme ju splnil.

Spočiatku to nebolo ľahké. Nemal hneď pevné angažmán a pôsobil na voľnej nohe. Až neskôr prišla Nová scéna a potom i Činohra SND, kde je doteraz. Navyše, aj keď som plánovala zostať s malou doma tri roky, už o niekoľko mesiacov prišiel za mnou vtedajší šéf baletu pán Bartko s tým, že v pláne je balet Giselle, ktorý naštuduje Joaquin Banegas, prvý asistent svetoznámej Alice Alonso z kubánskeho baletu. A že práve ja mám tancovať titulnú postavu. Tejto úžasnej ponuke sa jednoducho nedalo odolať! Giselle je nádherný romantický balet a ešte s takým choreografom.

Ako ste všetko zvládli? Iba krátko po pôrode.

Fakt je, že bez mojej mamy ťažko. Ale aj tak... Pamätám sa, ako som skúšala, tancovala na špičkách a spod nechtov mi tiekla krv, pretože za tých niekoľko mesiacov tehotenstva sa mi noha zmenila. Nechty som mala fialové, od bolesti som plakala ešte hodinu po skúške a manžel sa ma pýtal, či mi to za to stojí. Lenže mne sa Giselle skutočne nesmierne páčila, a tak som len zaťala zuby a skúšala ďalej.

Vaša, dnes už osemnásťročná dcéra, sa baletu nevenuje. Prečo?

Jednoducho sa tak rozhodla. Odmala so mnou chodila do divadla, na skúšky, videla, čo sa deje, a už ako šesťročná mi povedala, že ona veru baletkou byť nechce. Keď bola väčšia a sledovala, aká bývam po príchode domov unavená, raz sa ma dokonca spýtala, prečo sa namáham. Za tie peniaze, ktoré dostávam, sa to predsa vôbec neoplatí.

Čo ste jej odpovedali?

Že balet je povolanie, ktoré milujem a nedokážem si predstaviť robiť nič iné. Ale dcére jej názor, samozrejme, vôbec nezazlievam. Lebo keby sa pre balet rozhodla, sama by som nebola nadšená. Práve preto, že viem, čo všetko to stojí.

Vy ste počas tehotenstva navyše študovali na VŠMU pedagogiku klasického tanca. Znovu niečo, na čo sa iní vaši kolegovia odhodlávajú až oveľa neskôr.

Spôsobila to vlastne moja mama. Bola som v tom čase jednoducho obrovsky šťastná, že ma vzali do divadla, že som sa rýchlo stala sólistkou - a úplne ma to napĺňalo. Ona mi však raz povedala: Dieťa moje, mysli i na zadné vrátka. Tancuješ nanajvýš do štyridsiatky, pritom sa ti môže kedykoľvek stať úraz a zo dňa na deň nemáš v rukách nijaký iný chlieb. Takže som ju poslúchla, a keď mala dcéra dva roky, školu som dokončila. A teraz, nedávno, som si dorobila i titul PhD.

Vidíte úrazy. Tým sa dá v balete naozaj ťažko vyhnúť. Aký bol váš najhorší?

V Othellovi raz kolega v scéne škrtenia použil iný pohyb, než sme si nacvičili, a mne vyskočili platničky. Tri mesiace som vtedy chodila po lekároch, mala strašné bolesti a jeden ortopéd mi dokonca povedal, že musím prestať tancovať. Pritom som mala sotva dvadsať rokov! Našťastie, v Piešťanoch mi potom pomohol pán primár Dinka a odvtedy som v poriadku. A ďalšie úrazy? Napríklad polámaný meniskus a dvakrát zlomený ľavý členok.

V mnohých ľuďoch stále pretrváva predstava, že jedinou povinnosťou baletky je vyjsť večer na javisko a predtým si sem-tam ,,čosi“ nacvičiť. Aká je realita?

Pochopiteľne, celkom iná. Od pol desiatej máme tréning na rozohriatie a udržanie techniky a potom skúšky na nový titul. Poobede, od pol tretej do pol šiestej to isté. A medzitým si musíte ,,nejako“ vybaviť súkromné veci, zájsť na poštu, vybrať dieťa zo škôlky, zariadiť opravára chladničky. Keď je predstavenie, skúša sa len doobeda a najneskôr o osemnástej už treba byť v divadle. Ja som však chodila obvykle už okolo pol piatej, pretože kým sa človek psychicky naladí, rozcvičí, namaľuje...

Ktoré postavy ste mali najradšej?

Asi čakáte, že prvú spomeniem dvojúlohu Odetty a Odílie v Labuťom jazere. Hoci ide o sen každej primabaleríny a tancovala som obe rada, na prvé miesto dávam Giselle. Pred ňou som totiž mala šťastie skôr na charakterové postavy a Giselle bola prvá klasická titulná rola v mne blízkom romantickom balete. Navyše som ju naštudovala s už spomínaným kubánskym choreografom, s ktorým som si veľmi porozumela.

Bolo pre vás v divadle nejaké „naj“ obdobie?

Keď si ma už krátko po nástupe do SND vybral ako partnerku Libor Vaculík. Intenzívne sme spolu robili asi osem rokov a skutočne mi dal veľké šance. Veľa som sa od neho naučila a stali sme sa priateľmi i v súkromí. Preto keď prestal tancovať, vyrovnávala som sa s tým dosť dlho. A neviem, či sa mi to vôbec celkom podarilo.

Z divadla ste odišli ako 31-ročná, priam na vrchole svojich možností. Prečo tak skoro?

Lebo už v začiatkoch som si povedala, že nechcem stáť na javisku i vtedy, keď už neodvediem výkon na sto percent. Videla som totiž okolo seba, čo to s človekom urobí. Na druhej strane som odchod nijako vedome neplánovala. Jednoducho prišla ponuka od Jána Ďurovčíka a Róberta Meška, že zakladajú Bratislavské divadlo tanca a chcú ma ako baletnú majsterku. Tak som si povedala, že zmena je život a dnes viem, že som urobila dobre. Odišla som naozaj v čase, keď si ma diváci mohli zapamätať na vrchole síl.

V SND dnes pôsobíte ako baletná majsterka – repetítorka. Čo to znamená?

Laicky povedané, denne vediem baletný, väčšinou dámsky tréning. Nutný na to, aby sa telo pripravilo na ďalšie štúdium novej postavy. Vždy si musím vymyslieť novú zostavu, aby tanečníkom cviky nezovšedneli, ale aby zároveň na seba nadväzovali a posunuli ich technicky ďalej. Ako repetítra zasa preskúšavam už konkrétny repertoár. Prípadne, keď do predstavenia príde niekto nový, pripravím a preskúšavam s ním jeho postavu. Čiže, robím presne to, čo som kedysi vyštudovala.

Neláka vás aj choreografia?

Nie. Na to treba mať talent od Boha, ktorý vám nedá nijaká škola. Mňa veľmi baví, čo práve robím. Navyše, mám úžasnú šancu asistovať výborným choreografom, ktorí u nás pôsobia - a to ma zasa posúva o čosi dopredu.

Už pomaly rok je vaším ,,domovom“ nová budova SND, na ktorú sú stále rôzne názory. Aký je ten váš?

Baletu jednoznačne pomohla. Ľudia asi nevedia, ale v starej budove sme mali skúšobné sály tri poschodia pod zemou, teda asi 16 metrov. Cvičili sme bez priameho svetla, s neónmi, klimatizáciou, ktorá nie je nikdy dokonalá. Ja mám napríklad nízky tlak a viackrát sa mi preto stalo, že mi z nedostatku kyslíka prišlo normálne zle. Pamätám si, keď som prestala tancovať, bola som prvé dni doslova unesená, že vidím aj denné svetlo. Dokonca ma od slnka boleli oči a musela som mať okuliare. No a teraz máme skúšobné sály na piatom poschodí s veľkými oknami, cez pauzu si vyjdeme na terasu a nadýchame sa čerstvého vzduchu.

Klasický balet má dosť priaznivcov, ale moderného baletu sa mnohí ľudia skôr boja. Ako by ste ich presvedčili, že sa majú pozrieť i na také predstavenie?

Niektorí ľudia podľa mňa nie sú dosť informovaní. Povedala by som im, že najskôr treba prísť a vidieť. Nie vopred odmietať. Napokon, rovnaký trend existuje tiež v opere a činohre. Prečo by mal byť balet výnimkou? Žijeme v 21. storočí, máme na mnohé veci nový či iný pohľad – a chceme to vyjadriť.

Hovorili sme o vašej práci, láske k baletu – ale čo súkromie? Ako žijú dvaja ľudia, ktorí sú umelecky veľmi vyťažení, navyše s nepravidelným pracovným časom?

Zopakujem manželovu známu vetu: Náš život je jedna systematická improvizácia. Inak sa v našom prípade žiť nedá. Domáce povinnosti jednoducho zvláda ten, kto má práve viac času. No a keďže sme obaja ,,postihnutí“ umením, voľný čas zasa prežívame niekde v divadle či v kine. Na futbale nás určite nenájdete.

Nora Gallovičová (42)

sa narodila v Bratislave v roku 1965. Vyštudovala Hudobnú a tanečnú školu (dnes Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej) a pedagogiku klasického tanca na VŠMU, kde nedávno získala i titul PhD. V rokoch 1984 -1997 tancovala ako sólistka, neskôr ako prvá sólistka Baletu SND. V rokoch 1997 - 2002 pracovala pre Bratislavské divadlo tanca, potom ako odborná asistentka na VŠMU a baletná majsterka a repetítorka Baletu SND. Je vydatá za herca Jána Galloviča. Ich dcéra Alexandra študuje na Vysokej škole ekonomickej medzinárodné vzťahy.

Autor: smeŽeny, 17/2008