Kristína Farkašová: Nechápem ľudí, ktorí žijú podľa dogmy

pacientov s touto diagnózou nemá problémy o svojej chorobe otvorene hovoriť

Ste herečka, dramaturgička, moderátorka a v poslednom čase sa venujete aj kresleniu. Ktorá z vašich aktivít vám zaberá najviac času?

Momentálne je to asi relácia o bývaní, ktorú moderujem pre Slovenskú televíziu. Okrem toho začínam skúšať rozprávku v Radošinskom naivnom divadle s fantastickým režisérom Kamilom Žiškom. Inak u Radošincov hrám teraz pomenej a Producentov začnem skúšať až v lete, takže ako herečka nie som v týchto dňoch veľmi vyťažená. Je to pre mňa zmena, občas sa cítim trochu ako na prázdninách.

Baví vás uvádzať reláciu o bývaní? Vraj ste veľmi zručná a poznáte kopu majstrovských trikov.

Keby ste videli, ako sa mi sekundové lepidlo lepí na prsty, alebo ako sa dokážem pri maľovaní celá postriekať farbou, tak by ste možno zmenili názor. Vďaka režisérke Báre Paššovej a šikovným strihačom, ktorí dokážu podobné nehody diskrétne odstrániť, však vyzerám na obrazovke ako skutočný majster. Nakrúcanie ma baví hlavne pre vynikajúcu partiu, ktorá sa zišla pri výrobe tejto relácie. Moderujem ju s Marcelom Ochránkom, z ktorého sa vykľul výborný partner na vymýšľanie rôznych milých somariniek. Predtým som ho poznala len ako umeleckého šéfa z nitrianskeho divadla. Stretla som sa s ním ako novinárka.

Vy ste robili aj novinárku?

Vystriedala som už všetky možné profesie. Zarábať som si začala v pätnástich ako hosteska v divadle Astorka. Od sedemnástich som nemala ani jedno voľné leto, lebo som vždy celé prázdniny pracovala. Napríklad ako pomocná sila v španielskej reštaurácii. Po tejto skúsenosti som sa poriadne dlho nenajedla v žiadnom verejnom stravovacom zariadení. S kolegami sme totiž chodili pľuť šéfovi na jeho obľúbenú šunku. Lenže, občas ju nezjedol, ale poslal hosťom...

Rodičia sa nebáli, keď ste sa v takom mladom veku túlali sama po svete?

Mama, ktorá pracuje v treťom sektore s témami ako obchod s bielym mäsom a podobne, ma vždy upozorňovala, že nemám dať za žiadnych okolností nikomu pas. V spomínanej španielskej reštaurácii sa mi však stalo, že tam prišli nejakí úradníci a chceli odo mňa doklady. Pochytila ma absolútna hystéria. Verila som, že ma chcú ukradnúť a predať niekam do Turecka. Pritom tých pánov len zaujímalo, či mám pracovné povolenie. To som však so svojou kuchynskou španielčinou pochopila až neskôr.

Prečo ste študovali dramaturgiu, keď sa teraz venujete viac herectvu?

Keďže môj otec hrával v divadle, vždy som chodila na jeho predstavenia. Nikdy som však netúžila byť herečkou. Možno len keď som bola malá. Skôr ma bavilo čítať, vnímať text divadelnej hry. Preto som sa rozhodla pre dramaturgiu. Dnes som celkom rada, že herectvo nie je mojou jedinou profesiou, lebo na Slovensku je asi milión hercov na každú rolu. Poviem vám, je to dosť stresujúce. Ľudia sa preto ohovárajú a vedú rôzne zákulisné boje.

Hrali ste v pražskom Činohernom klube. Sú aj v Čechách také isté vzťahy?

V Bratislave sa vám bežne stane, že sa k vám ľudia, ktorí organizujú rôzne projekty, správajú ako k ľahko nahraditeľnému mäsu. Napríklad vám ponúknu miniatúrny honorár s vysvetlením, že síce momentálne nezarobíte, ale na druhej strane budete veľmi slávna. To, že si potrebujete kúpiť chlieb alebo topánky, akoby nehralo žiadnu rolu. Bohužiaľ, ak odmietnete, príde niekto iný, kto tú ponuku rád vezme. V Prahe som mala pocit, že si tam hercov akosi viac vážia. Ocitla som sa na javisku s takými hviezdami, ako je Chýlková, Vetchý, Zindulka alebo Nárožný – a oni sa ku mne správali ako k rovnocennej partnerke. Režiséri Martin Čičvák a Ladislav Smoček ma za každý pokrok pochválili, čo sa mi v bratislavskom prostredí len tak ľahko nestane. Nevravím, že ma treba chváliť od rána do večera, ale raz za čas to človeku predsa len dobre padne.

Prečo ste sa vrátili do Bratislavy, keď sa vám v Prahe tak dobre pracovalo?

Lebo na Slovensku som sa zaľúbila a láska je v živote dôležitejšia ako práca, nemyslíte? Istý čas som pendlovala medzi Prahou a Bratislavou, ale bolo to nesmierne vyčerpávajúce. Cestovala som domov v hroznom nočnom vlaku, ktorý mal konečnú v Bukurešti. Pre istotu som mala vždy so sebou lak na vlasy, keby ma niekto prepadol. Peňaženku a pas som si schovávala v gaťkách.

To bolo vážne až také nebezpečné?

Keby ste videli vzorku ľudí, ktorí sa v tomto nočnom vlaku prevážajú, tak by ste uznali, že áno. Niekedy tam vyvádzali ako na nejakom žúre, takže to bol dosť adrenalínový zážitok.

Keď sa človek živí ako umelec na voľnej nohe, väčšinou berie každú príležitosť, ktorá sa mu naskytne. Vy si však, zdá sa, vyberáte.

Nerada by som sa dostala do stavu absolútneho emočného vyčerpania, čo sa mi už raz podarilo. Bolo to ku koncu môjho vysokoškolského štúdia. Skúšala som paralelne dve predstavenia v Prahe a dve v Bratislave. Mama mi vtedy požičiavala auto, aby som všetko postíhala, ale aj tak som to nezvládala. Moje dni vyzerali asi tak, že keď som dopoludnia doskúšala hru v Prahe, okamžite som sa hnala do Bratislavy, kde ma čakali ďalšie povinnosti. A keď som ich zvládla, znovu som sadla za volant a šla naspäť do Prahy, aby som tam opäť mohla byť ráno na skúške. Pamätám si, ako som cestou zastavovala, aby som pri šoférovaní nezaspala.

Približne v tom istom období ste začali mať problémy s depresiou. Súvisel začiatok vašej choroby so životnou situáciou, ktorú ste práve prežívali?

Možno áno, ťažko však prísť na to, prečo sa v mozgu zrazu prestane tvoriť hormón sérotonín. Ten sa, žiaľ, nedá ničím nahradiť.

Ako ste vlastne zistili, že ste chorá?

Dva roky som nevedela, že sa potrebujem liečiť. Moje správanie sa z nepochopiteľných dôvodov menilo k horšiemu. Ľudia mi začali vravieť, že som vzťahovačná. Uvedomovala som si, že by som mala reagovať inak, ale nebola som to schopná vlastnou vôľou zvládnuť. Až keď som začala brať lieky, tak som opäť spoznávala samu seba. Zrazu som sa znovu smiala, bola veselá a okolie sa nestačilo čudovať. Niektorí známi sa ma pýtali: To si taká v skutočnosti, alebo máš tú veselosť z liekov? A ja som im odpovedala: Áno, takáto som, moje pravé ja sa vrátilo.

Nijako vám neublížilo, že o svojej chorobe verejne hovoríte?

Naopak, mám pocit, že mi to prinieslo úžasný pocit naplnenia. Keď vyšiel v novinách rozhovor, v ktorom som o tejto téme prvýkrát hovorila, zrazu sa mi začalo ozývať množstvo ľudí. Pýtali sa: Vy ste tá Kristína Farkašová, čo trpí depresiou? Väčšinou boli podobne zdravotne postihnutí ako ja a potrebovali nejako poradiť. Odvtedy sa mi bežne stáva, že telefonicky rozdávam kontakty na terapeutov. Psychologička Katka Čermáková z Ligy za duševné zdravie mi žartom hovorí, že mi bude dávať percentá z toho, čo zarobí na pacientoch, ktorých jej posielam. (Smiech.) Keď sa neskôr dozviem, že moja snaha mala nejaký zmysel, že sa mi podarilo niekomu skutočne pomôcť, je to nesmierne obohacujúce. Depresia ma naučila veriť, že všetko zlé je na niečo dobré. Keby som nikdy neochorela, nezačala by som maľovať a nikdy by som nezískala takých priateľov, akých mám dnes. Dnes už dokážem brať svoju chorobu s nadhľadom. Často si z nej s kamarátmi uťahujeme. Ak mi napríklad niekto povie: Si nejaká hysterická, tak mu odvrknem: Áno, mám na to papiere.

Nikdy ste sa nestretli s negatívnymi reakciami na svoju zdravotnú osvetu?

Keď mi niekto povie, že o depresii sa nemá rozprávať, tak mu odpoviem, že tým ubližuje mnohým ľuďom. Keď máte chrípku, nebudete si ju liečiť? Budete s teplotami chodiť po ulici a utýrate sa, až kým nedostanete zápal pľúc a nezomriete? Presne takéto hlúposti sa dejú v oblasti duševných chorôb. Podľa vás je normálne, že u nás neexistuje ani jedna oficiálna linka dôvery pre duševne chorých?

Ako dlho sa liečite?

Približne rok.

Musíte si na seba dávať viac pozor ako keď ste boli zdravá?

Zistila som, že musím sama so sebou opatrne narábať. To však podľa mňa viac súvisí s prostredím, v ktorom som vyrastala ako s mojou chorobou. Maminka o mne hovorí, že ja som také hladkacie, túliace a darčekové zvieratko. Keďže mi rodičia odmalička prejavovali veľa lásky, naivne očakávam, že to tak funguje aj v „dospeláckom“ živote. Snažím sa emočne nevyčerpávať a učím sa mať samú seba naozaj rada, to znamená bez závislosti od okolia.

Stalo sa vám, že ste sa rozcitliveli pri nejakej hereckej úlohe?

To sa mi stáva málokedy, lebo ja som skôr typ, ktorý racionálne rozoberá text, než by sa utápal v emóciách. Ale raz, keď som si zahrala v jednom študentskom filme židovku deportovanú do koncentráku, tak ma to fakt zobralo. Židovskú otázku totiž vnímam ako veľmi citlivú tému.

Máte azda židovské korene?

Moji liberálni rodičia so zmyslom pre humor ma pokrstili v jeden deň v katolíckom aj v evanjelickom kostole. Keď som neskôr v škole na náboženstve povedala, že som katonjelička, tak ma z tohto predmetu vyhodili. Navyše som osminová židovka. Nemôžem povedať, že by som verila jednému duchovnému smeru. Skôr sa snažím objavovať rôzne cesty, spoznávať a chápať všetko dostupné, čo sa týka duchovna. Nechápem ľudí, ktorí dokážu bezhlavo žiť podľa jednej dogmy.

Pomáhajú vám duchovné záležitosti aj pri liečbe depresie?

Podľa mojich skúseností to nefunguje. Napríklad si prečítate nejakú úžasnú knihu o pozitívnom myslení a zrazu máte pocit, že neexistuje nič, čo by vás vykoľajilo. Poviete si: Veď je to celkom jednoduché zvládnuť svoj život. Lenže potom sa vyspíte a ráno na vás znovu spadne všetka ťažoba sveta. A možno si začnete namýšľať, že ste zlyhali. Už ste sa šplhali na prekážku, takmer ste ju preskočili a zrazu bum – opäť ste spadli dolu. Lenže pravda je taká, že bez terapie, prípadne vhodných liekov nikdy tú prekážku nezdoláte. Keď mi raz chýba sérotonín, duchovno ani viera mi ho nevrátia. To však neznamená, že by som si o týchto veciach rada nepodebatovala alebo si nezameditovala doma s priateľom.

S priateľom Kamilom Mikulčíkom ste sa presťahovali z mesta na vidiek. Prečo ste sa takto rozhodli?

Kamilova rodina mu ponúkla na bývanie domček neďaleko Bratislavy, v ktorom dlho nik nebýval. A mňa zobral prirodzene so sebou. Z lásky.

Spolu si užívate dedinské prostredie?

Máme veľa dedinských kamarátov, všelijakých ujov v montérkach, s ktorými sa dá fajn posedieť v krčme. Každý z týchto ľudí je veľmi zaujímavý. Párkrát som ich dokonca obsluhovala za barom a umývala poháre. Normálne som pri tom relaxovala.

Ako ste prežívali, keď váš priateľ vypadol zo súťaže Elán je Elán?

Všetci na mňa pozerali ako na chuderku, mne však v skutočnosti vôbec nebolo smutno. Viem, že Kamil urobil a ešte urobí v živote kopec hodnotnejších vecí ako je účinkovanie v nejakej televíznej šou. Okrem toho dostal ako cenu útechy toľko čajov a kávy, že teraz niekoľko mesiacov nemusíme nič podobné kupovať.

Kristína Farkašová (25)

Dcéra Herca Borisa Farkaša a Kataríny Farkašovej z Aliancie žien Slovenska sa narodila v Bratislave. Vyštudovala dramaturgiu na VŠMU, rok strávila na študijnom pobyte v Prahe. Za absolventskú inscenáciu Ivanov, v ktorej robila dramaturgičku a zároveň v nej účinkovala ako herečka, získala spolu s ostatnými členmi tvorivého tímu ocenenie Doska za Objav sezóny. Momentálne dokončila comics pre školy na tému domáce násilie. Účinkuje v Radošinskom naivnom divadle a v pražskom Činohernom klube, hrala v televíznych seriáloch Rodinné tajomstvá, Ordinácia v ružovej záhrade a v českom filme Poslední plavky.