Soňa Mihoková: Dobieham, na čo som nemala čas

Aké je to prebúdzať sa ráno s pocitom, že nemusíte ísť na tréning?
Celkom príjemné. Predsa len mám svoj vek a posledné dva roky som zvažovala, ako ďalej. Ráno po tréningoch, ktoré som mala na programe každý deň, som vstávala veľmi unavená, mávala som problémy. Biatlon ma bavil a do istej miery mi je ľúto, že som odišla. No cítila som, že prišiel čas skončiť.

Toto leto asi prežívate inak ako tie predošlé.
Určite. V tomto čase som za sebou mala už dve veľmi náročné sústredenia. K celému môjmu životnému štýlu patrila disciplína, dodržiavanie správneho stravovania, prísny režim. Teraz je to oveľa uvoľnenejšie, nemusím v podstate nič.

Je pre vrcholového športovca problém zaradiť sa do normálneho života, riešiť každodenné povinnosti?
Zatiaľ je to krátky čas, preto si to užívam. Môžem sa stretávať s kamarátkami, môžem byť s priateľom od rána do večera, venovať sa rodičom, len tak si za pár hodín prečítať knihu alebo si ísť niečo vybaviť. Skrátka dobieham všetko, na čo som nemala čas. Keď príde zima a začnú sa jazdiť svetové poháre, určite mi bude biatlon chýbať viac ako teraz.

Spomínali ste, že jedným z hlavných dôvodov bol vek. Museli ste posledné roky dokazovať, že nie ste ešte stará na tento šport a môžete konkurovať aj mladším?
V našom družstve, kde majú dievčatá aj o osem-deväť rokov menej odo mňa, som v podstate nemala čo dokazovať, pretože zatiaľ nejazdia vo svetovom pohári tak, ako som jazdila ja. No v poslednom čase sa na pretekoch objavili veľmi šikovné mladé Nemky, Rusky, Ukrajinky, Bielorusky, niektoré z nich majú iba devätnásť rokov. Tu to už bolo cítiť. Je zaujímavé, že práve po uplynulej sezóne veľa žien v mojom veku skončilo.

Čím to je?
Nadíde také obdobie. Keď som mala 25 - 26 rokov a trénoval ma Peter Zelinka, absolútnou prioritou pre mňa bol biatlon. Keď je človek starší, prehodnocuje to. A zistila som, že šport už nie je tam, kde predtým, možno aj preto som posledné obdobie išla výkonnostne dolu. Športu som totiž veľmi veľa obetovala, za našich čias sme prešli naozaj tvrdou školou.

Teraz je menej náročná príprava, tréningy alebo je iný prístup?
Mladí športovci sa nechcú v živote o nič ukrátiť, preto popri športe toho veľa stíhajú. U mňa na strednej škole fungoval systém škola – tréning, škola – tréning. Na nič iné som nemala čas. Diskotéky a rôzne zábavy s kamarátkami išli mimo mňa. Do dvadsiatich rokov som nevedela, čo sa tam robí alebo o čom sa dievča môže baviť s chlapcom (smiech). Bola som až posadnutá športom.

Asi to však nie je iba dobou.
Samozrejme, je to aj v mentalite človeka. Veľa veci si musí odriecť, mať tréningovú morálku a najmä chuť byť najlepší. Aj preto som prešla na biatlon, hoci som sa najprv venovala behu na lyžiach. Bola som v ňom úspešná, skončila som v roku 1990 druhá na majstrovstvách sveta juniorov. Potom som prešla od junioriek k seniorkám a nedosahovala som také dobré výsledky. Som však cieľavedomá, takže keď niečo robím, vždy to musí byť na 200 percent. Priemer mi nestačí.

Športové nadanie máte v génoch?
Iba otec hrával futbal, keď bol mladší, ale aj to skôr rekreačne. Ja som už odmala bola skôr taký chalanisko, ako hovorievala moja mama. Keď som bola štvrtáčka v základnej škole, prišli sa pýtať, kto by chcel chodiť do športového krúžku. Ruky hore zdvihli všetci chlapci a dve dievčatá, medzi nimi, samozrejme, ja. A hoci som štyri roky chodila na husle, hneď ako prišiel šport, husličky išli bokom a nastúpilo lyžovanie, tréningy.

A potom nastúpil biatlon. Sledovali ste ho predtým?
Vedela som, že existuje, ale nikdy som nerozmýšľala, že práve to by bolo niečo pre mňa. V roku 1992 prišli za mnou Juraj Sanitra, terajší prezident Slovenského zväzu biatlonu, ktorý bol dlhé roky mojím trénerom, či by som namiesto bežeckého lyžovania nechcela skúsiť biatlon. Najprv som povedala, že určite nie.

Prečo?
Nevedela som si napríklad predstaviť seba samu s puškou (smiech). No už som sa začala touto myšlienkou zaoberať. V tom roku bola olympiáda v Albertville, kde sa veľmi dobre umiestnili české reprezentantky, čo ma posmelilo. O rok na to som sa preto nechala prehovoriť a biatlon ma chytil hneď, ako som chytila pušku do ruky a mala za sebou prvé preteky. Páčilo sa mi, že človeku tu nestačí iba vedieť behať, musí pri tom aj rozmýšľať, vedieť kombinovať.

Je o vás známe, že vám na zimných olympijských hrách alebo majstrovstvách sveta medaily unikali iba o kúsok. Nepôsobí to po čase na človeka aj trochu demotivujúco?
Štvrté miesto, ktoré som dosiahla prvýkrát na významnom podujatí, bolo na majstrovstvách sveta v Anterselve v roku 1995. Vtedy som sa nesmierne tešila aj z neho, pretože som sa na „zemiakovú“ pozíciu dostala v priebehu dvoch dní z päťdesiateho miesta. Ale časom mi to začínalo byť ľúto, ako napríklad na olympiáde v Nagane, kde sa mi stala osudnou jedna chyba. Aj týmto je však biatlon zaujímavý. Jeden ťah vás môže buď vyzdvihnúť na prvé priečky, alebo úplne potopiť.

Vtedy zohráva úlohu tréma. Keď vidíte, že stačí jeden dobrý zásah, práve ten vám nevyjde.
Veľakrát som si práve takto pokazila preteky. Aj na majstrovstvách sveta v Rusku som išla stíhacie preteky a na poslednú streľbu som prišla ako tretia. Stačilo mi iba dobre streliť, no pokazila som tri terče, musela som ísť trestné kolá a skončila som dvadsiata. Asi sa vždy vo mne v tej chvíli prejavil strach, zodpovednosť a keď som z ampliónu začula, že som tesne pred koncom na treťom mieste, začali sa mi triasť ruky, mala som zrýchlený dych. A netrafila som.

Práve v takýchto situáciách pomáha športovcom psychológ.
Mala som svojho, keďže náš tím psychológa nemá. Čo je podľa mňa veľká škoda, pretože práve v biatlone je nesmierny nápor na psychiku. Podmienky na Slovensku však nie sú také, aké by mali byť. Financie sa vrážajú skôr do sústredení, ktoré sa konajú podľa mňa v prípravnom období zbytočne v zahraničí. My sme trénovali väčšinu času na Slovensku, no dosahovali sme oveľa lepšie výsledky. Preto si myslím, že dievčatá sa môžu snažiť, koľko chcú, ale pokiaľ nebude zabezpečený masér, lekár alebo psychológ, tak výsledky nikdy nebudú dostatočné.

Vy máte tých zapamätateľných výsledkov niekoľko, vo vrcholovom biatlone ste strávili takmer pätnásť rokov. Ktorý zážitok sa vám vyjaví ako prvý, keď si premietnete svoju kariéru?
Určite olympiáda v Nagane, asi aj preto, že tam bola veľmi dobrá atmosféra. Dve dievčatá Táňa Kutlíková a Marcela Pavkovčeková, ktoré sa pripravovali na štafetu a neštartovali individuálne, mi nesmierne pomáhali a robili mi „servis“, napríklad za mňa skúšali a vyberali lyže, čím ma odbremenili od zbytočnej záťaže. Robili to aj preto, že vedeli, ako veľmi chcem dosiahnuť čo najlepší výsledok.

Spomínate dobré vzťahy, dosť často sa však hovorilo, že to v biatlonovom tíme škrípe.
Neviem, či je to preto, že je to individuálny šport a človek v ňom chce byť najlepší. Sú tam však aj ľudia, ktorí robia veľmi zle, neznesú porážku, a tak intrigujú, ohovárajú, rozširujú veci, ktoré nie sú pravdivé, a tým ostatných oberajú o energiu. To je hrozné, pretože si nemôžete vyberať a musíte s tým človekom fungovať od rána do večera, či chcete, alebo nie. Keď si to tak spätne premietnem, vydržať v kolektíve, v ktorom som fungovala, bolo niekedy nad ľudské sily. Preto si hovorím, že keď som už preskákala toto, tak zvládnem snáď všetko.

Svoje služby ste teraz ponúkli Slovenskému zväzu biatlonu a vraj neprejavil veľký záujem.
Pánu Sanitrovi, prezidentovi zväzu, som ponúkla, že pokiaľ nebudem mať dieťatko, veľmi rada pomôžem. Pretože vidím, že mladšie dievčatá o to majú záujem, chodia za mnou, telefonujú mi, chcú konzultovať tréningy, prípravu na preteky. Povedal mi, že netreba. A to mi je najviac ľúto. Že svoje skúsenosti neodovzdám ďalej.

Takže teraz ste sa od biatlonu odstrihli?
Úplne. Je to aj tým, že som sa usadila v Trenčíne, ktorý je mimo biatlonového diania. Aj sa ma ľudia z okolia pýtali, či by som tu nechcela niečo rozbehnúť, ale tu na to naozaj nie sú podmienky.

A nepremýšľate v niečom začať úplne odznova, napríklad v tom, čo máte vyštudované?
Skočila som elektrotechnickú priemyslovku, chodila som aj na vysokú školu prírodovedeckú, kde som študovala ochranu životného prostredia. No potom som s tým sekla, pretože som zistila, že šport je pre mňa na najvyššej priečke. Veľakrát som potrebovala medzi tréningmi oddych, nevládala som sa učiť a zdalo sa mi, že škola mi zasahuje do športu. Teraz mi je to celkom ľúto. Možno sa však ešte na nejakú vysokú školu prihlásim.

V blízkom období?
Vždy si určujem nejakú prioritu. Dlhý čas to bol biatlon a teraz je to založenie rodiny s priateľom.

Nebolo to tak, že vám priateľ už dal ultimátum, aby ste si vybrali medzi ním a biatlonom?
Doteraz sa ma to nikto nespýtal, ale je to pravda. Už vlani počas leta som mala v pláne otehotnieť. Nevyšlo to a v septembri som si povedala, že skúsim ešte jednu sezónu. Vôbec tým nebol nadšený. A keď sa mi počas posledných mesiacov v biatlone nedarilo, vždy mi hovoril: Vidíš, vravel som ti! A vraj, pokiaľ by mi po tejto sezóne v hlave skrsla myšlienka pokračovať ďalej, nech zabudnem (smiech).

Váš priateľ Rastislav Kužel je taktiež športovec – pôsobí ako tréner kanoistiky, predtým pretekal. Ako funguje partnerstvo dvoch vrcholových športovcov? Väčšinou sa totiž jeden musí prispôsobiť životu toho druhého.
Vidím v tom viac výhod ako nevýhod. Spoznali sme sa v čase, keď Rasťo ešte jazdil a vedeli sme sa navzájom tolerovať, úplne pochopiť toho druhého. To, že je často preč, že sa vracia z tréningov absolútne vyčerpaný a potrebuje vypnúť. Nešportovec tomu nerozumie a často to berie osobne. No my sme si sadli od prvého dňa a aj po štyroch rokoch to cítim tak, ako by sme iba dnes náš vzťah začínali.

Soňa Mihoková (35)
sa narodila v Liptovskom Mikuláši. Vyštudovala strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Pred biatlonom sa venovala bežeckému lyžovaniu, v roku 1990 sa stala juniorskou vicemajsterkou sveta na 15 kilometrov v klasickom štýle pod vedením trénera Jána Michalíka. Ako biatlonistka sa zúčastnila na štyroch olympiádach, kde skončila dvakrát štvrtá a raz piata, a na jedenástich majstrovstvách sveta. V roku 2000 bola členkou víťaznej štafety na majstrovstvách Európy v poľskom Zakopanom. Oficiálne ukončenie kariéry oznámila začiatkom augusta. Žije v Trenčíne s partnerom, kanoistom Rastislavom Kuželom.

Autor: SME ženy 35/2007