Ingrid Timková: Vraj som chladná intelektuálka

Na to, aká ste známa, sa o vás veľa nepíše. Bulvár si vás vôbec nevšíma.
Robím všetko preto. Alebo je vari poctou, keď o vás píše bulvár?! Nemyslím, že by mali všetci o mne všetko vedieť. Súkromie je od slova súkromie a je len moje.

Súkromie je od slova súkromie, ale vaši fanúšikovia sú na vás zvedaví aj ako na človeka.
V poriadku. Klamala by som, keby som povedala, že ma nepoteší, keď sa mi niekto prihovorí na ulici v súvislosti s mojou prácou v divadle alebo vo filme. Ale to je všetko. Nie som verejná osoba.

Skrátka, medializáciu svojej osoby považujete za dostatočnú.
Považujem ju za potrebnú iba v rámci svojej práce.

Mladí herci to možno vnímajú ako marketing – dávať o sebe vedieť. Alebo sú tu takzvané celebrity, ktoré sa tešia z pozornosti bulváru.
Prosím, nehovorme o „celebritách“. Woody Allen nakrútil skvelý film Celebrity. Tam je to pomenované presne. Táto kategória ma nezujíma. Začínajúci mladí herci to majú veľmi ťažké, mám svoj ročník herectva na Vysokej škole múzických umení, takže viem, o čom hovorím. Ale aj tu treba dávať pozor, na základe čoho ste medialiozovaní a verte, že to ide. U mňa je situácia iná. Ja nezačínam. Myslím, že som dostatočne známa na to, aby som sa musela pripomínať každý týždeň – v časopisoch o zdraví, záhradkárstve, bývaní.

Novinári zas musia niekoho osloviť.
Nech oslovia niekoho zo „šoubizu“. (Smiech.)

Rodinné korene
Ste východniarka. Nikdy ste nemali problém s prízvukom?
Nie. Som z čisto východniarskej rodiny a všetci okolo mňa zaťahujú. Keď prídem domov, prispôsobím sa. (Smiech.) Keď som robila talentovky, pozerali sa v škole do papierov a čudovali sa, či som naozaj z východu. Mama bola učiteľka a nútila nás s bratom rozprávať doma správne po slovensky. Takže ja východniarčinu, nárečie, ani dobre neovládam. Viem však nahodiť prízvuk, keď treba. Asimilujem sa. My sme Zemplínčania. Inak, veľmi pekný kraj, krásny.

O východniaroch sa hovorí, že sú ambiciózni.
Nazvime to priebojní.

Ste taká typická východniarka?
Keby sme to hodnotili podľa počtu poskytnutých rozhovorov, asi nie. Dobre, povedzme, že som zdravo ambiciózna. Aj keď, mnoho ľudí berie ambície ako niečo negatívne.

Najmä u žien.
Áno, najmä u žien. Pre mňa je prirodzené, že keď niečo robím, tak najlepšie, ako viem. A nie vždy to vyjde. (Smiech.)

V rodných Sečovciach ste aj vyrastali?
Žila som tam do osemnástich rokov.

Prečo ste sa chceli stať herečkou?
Odmalička som bola ukecaná. Chodila som do divadelného krúžku na základnej škole aj na gymnáziu. Oslovili ma na nejakej súťaži, že by som to mohla skúsiť s herectvom. Ja som ani nevedela, že existuje VŠMU, kde sa študuje herectvo. Prišla som s tým, že buď ma vezmú, alebo nevezmú. Vzali ma.

Čo rodičia?
Maminka, bývalá učiteľka, otec, bývalý šéf mechanizácie a dopravy - kedysi pracoval v takom podniku - Poľnohospodárske stavby. Ja som asi po dedkovi. Bol vraj veľmi muzikálny. Už som ho nezažila.

Máte súrodencov?
Áno, staršieho brata. Žije v Amerike.

Ten sa neuberá umeleckým smerom?
Sme totálne rozdielni. Vo všetkom. Ja som blondínka, on má čierne vlasy. (Smiech.)

Nemali ste niekedy problém s tým, že ste blondínka?
Vtipy o blondínkach? (Smiech.) A vy neviete, že som chladná intelektuálka? (Smiech.)

Divadelná práca
Patrili ste ku kritikom novej budovy národného divadla?
Nie. Teda pokiaľ ide o budovu. Inak som kritická k nášmu divadlu, ale človek má byť kritický, ak chce, aby sa veci zlepšovali.

Odkedy máte aj režisérske ambície?
Nerobím to pravidelne. Pomerne veľa pedagogickej réžie robím v škole, ale tam je to potrebné. Asi sa to niekomu bude zdať neskromné, ale myslím si, že réžii vcelku rozumiem.

Nie každá herečka cíti takúto potrebu. Čo iné vám to dáva ako herectvo?
Poznám len jedno ešte ťažšie povolanie ako herectvo, a to je réžia. Tak ako všade aj v divadle existujú isté pravidlá. A keď ste hercom, viac-menej musíte akceptovať názor režiséra. Pri réžii však máte väčšiu slobodu a šancu presadiť, ukázať svoje videnie a myslenie.

Prezradíte niečo zo svojho súkromia?
A čo by vás zaujímalo?

Niečo o manželovi, o deťoch.
Mám štyridsať rokov, som slobodná, nemám deti.

Vraveli ste, že vás označujú za chladnú intelektuálku.
Niekedy mám pocit, že na Slovensku je to skoro nadávka. Asi sa na slovenský vkus málo usmievam.

Čo z typicky ženských činností robíte? Alebo čo nerobíte?
Čo si myslíte, že nerobím, keď sa na mňa pozeráte? Čo si neviete predstaviť, že ja robím?

Zrejme robíte všetko, ale nie rada. Domáce práce zrejme neobľubujete.
Ja?! V živote by som nedala svoj byt upratať upratovačke. Umývam okná, vysávam, umývam podlahy, periem, žehlím, varím. A nemám s tým absolútne nijaký problém. Tak takto je to so mnou ako s chladnou intelektuálkou. (Smiech.)

Čo robíte, keď neupratujete?
Bolo obdobie, keď som sa bicyklovala, teraz behávam, ale inak som skôr turistka. Rada chodím do Karpát na túry. Nie som kaviarenský typ, nie som ani typ, ktorý oslavuje premiéry. Nechodím do spoločnosti, nemám k tomu vzťah. So svojimi priateľmi sa stretávam v súkromí.

Radšej si čítate?
To je jasné, veď som chladná intelektuálka. (Smiech.) Som človek, ktorý je rád doma.

Mladá v každom veku
Tento rok ste oslávili štyridsiatku. Nie je to vysoký vek, ale predsa...
To je jediná spravodlivosť na tomto svete, že všetci raz máme dvadsať, ale všetci raz budeme mať šesťdesiat. Ak by ste sa ma spýtali, čo si myslím o plastických operáciách, môžem vám povedať, že ja by som nijakú plastickú operáciu nepodstúpila.

Máte k nej odmietavý postoj?
Ja osobne. Ale nech si každý so svojím telom robí, čo chce. Myslím, že ak človek trošku chce, môže veľmi dobre vyzerať aj v päťdesiatke, aj v šesťdesiatke.

Depresie z veku teda nemáte?
Ja mám depresie úplne z iných vecí, ale nechcem tým povedať, že sa teším, keď budem mať sedemdesiat. Myslím si, že človek sa musí na to trošku pripraviť. Robím všetko preto, aby moja staroba bola v maximálnej možnej miere znesiteľná. A aj ja. (Smiech.)

Ste feministka?
Vyzerám tak? Muži majú mať vždy trošku navrch, ale len trošku. (Smiech.) Veľa sa píše o tom, že muži na tých istých pracovných pozíciách ako ženy zarábajú o 25 percent viac ako ženy. Ja sa pýtam: Prečo?

Keď si žena hľadá zamestnanie, pýtajú sa jej, či má deti. Mužov sa nepýtajú.
A to musíte byť feministka, aby ste hovorili o týchto veciach? Respektíve, ak hovoríte o týchto veciach, ste feministka? To je o spravodlivosti. Okrem toho si myslím, že ženy vo vedúcich funkciách sú v mnohých prípadoch schopnejšie a spravodlivejšie ako muži. Napríklad nemecká kancelárka Angela Merkel, to je žena na správnom mieste. Svetoví politici, muži, majú čo robiť, aby sa jej vyrovnali.

Čo vás ešte irituje?
Že sa niektorí ľudia berú veľmi vážne a že im chýba humor. A vôbec, humoru by mohlo byť na Slovensku oveľa viac.

Ingrid Timková (40)
Narodila sa v Sečovciach. Po ukončení štúdia na Gymnáziu v Trebišove absolvovala herectvo na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako pedagogička na Katedre herectva. Od roku 1990 je členkou Činohry SND. Venuje sa aj réžii, debutovala inscenáciou Posadnutí láskou. V roku 2005 bola ocenená za rolu Kráľovnej noci v inscenácii hry Thomasa Bernharda Ignorant a Šialenec Doskou za najlepší ženský herecký výkon. V posledných rokoch hrala vo filmoch Návrat ztraceného ráje (1999), Horem pádem (2004), Jak se krotí krokodýli (2006). V roku 1994 bola nominovaná na Českého leva za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe vo filme Anděl milosrdenství, v roku 2004 bola nominovaná na Českého leva za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Horem pádem. V roku 2006 získala cenu Krištáľové krídlo za divadlo a film.

Autor: SME ženy, 28/2007