Katka Knechtová: Úspechy mi uberali sebavedomie

Skúste si na seba spomenúť ako na pätnásťročné obyčajné neznáme dievča z Prešova. Ako sa vidíte?
Je to už veľmi dávno. Pamätám si nástup na strednú školu a pocit, že som bola zo všetkého veľmi vystrašená. Bola to pre mňa veľká zmena a navyše som typ človeka, ktorý keď si na niečo príliš zvykne, potom je preňho ťažké sa zaradiť zase niekam inam.

Za desať rokov v šoubiznise sa z vás stal zrejme niekto iný.
V istých veciach som, samozrejme, dospela skôr a život ma vďaka hudbe zavial niekam, kde by som sa za normálnych okolností zrejme nedostala. No myslím si, že v hĺbke duše, aj keď to znie ako totálne klišé, som stále tá istá. Napríklad aj v tom, že ešte aj dnes sa niekedy cítim vystrašená.

Pred čím?
Pred niektorými koncertmi, ale aj v situáciách, keď, ako sa hovorí, nevidím za roh. Vtedy cítim neistotu presne ako vtedy, keď som mala trinásť.

Takže sa z vás nestala šoubiznisom otlčená speváčka?
Nie, to si nemyslím. Asi preto, lebo sme s kapelou „nevybehli“ hneď po prvom albume, takže okolo nás nenastal až taký veľký boom. Od začiatku sme s Pehou postupne vystupovali po jednotlivých schodíkoch a pomaly sa dostávali medzi ľudí. Za celých desať rokov sa človek naučí, dá sa povedať skromnosti, a hlavne si uvedomuje, že všetko sa môže znenazdajky skončiť. Dnes sme, zajtra byť nemusíme.

Ako ste teda vnímali prvé úspechy?
Musím priznať, že ma prekvapili. Vždy, keď sme dostali napríklad nejakú cenu alebo podobne, už som cítila, že sa niečo deje, že sme opäť o krok niekde inde. Paradoxne mi aj úspechy u fanúšikov skôr uberali moje sebavedomie.

U väčšiny ľudí je to naopak, úspech im sebavedomie zvyšuje.
Lenže ja som vždy cítila, že úmerne s našimi úspechmi rastú aj očakávania a často som sa sama seba pýtala, či vôbec zvládnem uniesť takú tiaž.

Takže ste na svoju osobu pociťovali tlak?
Presne tak. Boli situácie, keď som naozaj mala problém vyrovnať sa práve s tlakom okolia a s poznaním, že ľudia nás zrazu registrujú a že sa už nikam neskryjem. K tomu sa pridali problémy s bulvárom, aj keď, chvalabohu, ja zrovna nie som pre nich až taká zaujímavá. Možno preto, že si svoje súkromie dosť strážim a nekomunikujem s hocikým. Jednoducho povedané - keď človek zlezie z pódia, tak by chcel mať svoj pokoj a ponoriť sa opäť do toho svojho sveta, lenže v šoubiznise to tak nefunguje. A práve s tým som mala najväčší problém sa vyrovnať.

Mali ste niekedy pocit, že je vám fungovanie v hudbe nepríjemné?
Áno, to sa stáva, ale väčšinou sa z toho vyspím (smiech). No napríklad počas letných festivalov, keď toho bolo naozaj veľa, som už dokonca znenávidela aj gitaru. V kapele sme si išli poriadne na nervy, mali sme doslova ponorku a vedeli sme, že je čas trochu si oddýchnuť. Veď si predstavte, že ste s niekým neustále...

Súkromie bokom
Raz ste povedali, že ste stratili súkromie. V akom zmysle?
Proste viem, že sa už nikde neskryjem.

Máte nebodaj aj skúsenosti s paparazzovaním vašej osoby?
Áno, mám. Keď sme išli s priateľom do Egypta robiť si potápačský kurz, sadli sme si pred odletom v Košiciach na letisku ešte na kávu a zrazu nabehli ľudia z bulváru a začali nás fotiť. Drzo sa nás vypytovali, kam ideme a prečo tam ideme. Strašne sme sa vtedy rozčúlili. Potom nás dokonca otravovali aj na dovolenke, stále mi chodili esemesky, nech vysvetlím, kam sme išli a kto je ten muž so mnou. Je to jednoducho nepríjemné.

A ako zistili, že zrovna sedíte na košickom letisku na káve?
To doteraz netuším. Mne bolo vôbec zvláštne už len to, odkiaľ sa dozvedeli, že niekam idem a kedy presne letím. O tej dovolenke sme totiž vedeli len my v kapele, takže to bol pre mňa šok. Tuším, odkiaľ berú informácie, ale to je asi nepodstatné.

Možno preto tak pátrali, lebo o vašich vzťahoch sa takmer vôbec nehovorí. Ako to dokážete ustrážiť?
Nedá sa podľa mňa povedať, že by sa o mojom vzťahu až tak nevedelo. Nie som však ten typ, ktorý by na seba zbytočne pútal pozornosť či už ľudí, alebo novinárov. Ja mám rada svoj pokoj a aj preto sme s manažérom zaviedli systém, že keď niekto chce rozhovor, všetko najskôr konzultuje s ním. Tým sa istí ľudia ku mne vôbec ani nedostanú. Predtým všetci volali mne, ale postupom času sme aj s chalanmi pochopili, aké je dôležité mať na tieto veci človeka, ktorý istým spôsobom aj chráni kapelu.

Ja napríklad o vašom priateľovi neviem nič. Kto to je?
Najdôležitejšie je, že mám priateľa. Môžem len povedať, že sme spolu päť rokov a že sa so mnou veľmi natrápi (smiech).

Prečo natrápi?
No viete, nie je asi veľmi príjemné žiť s takou šialenou ženou, ktorá veľa cestuje, nežije ten klasický život a má svoje divné nálady.

On s vami necestuje?
Nie, on sa takisto snaží žiť svoj život. A navyše máme v kapele zaužívané, že si priateľov, priateľky a manželky nenosíme, ako sa hovorí, do práce. Tam sa človek naozaj potrebuje koncentrovať a rieši svoje vlastné stresy.

Ako často sa vídate?
V poslednom čase hádam aj každý týždeň, teraz je to v pohode.

Oddych a plány do budúcnosti
Evidentne nie ste pánom svojho času.
Nie, dá sa povedať, že som. Celá kapela aj s manažérom funguje na istých dohodách. Všetko sa snažíme riešiť tak, aby sme mali každý aj čas sám na seba. Napríklad si povieme, že teraz je obdobie, keď nahrávame album alebo obdobie, keď sa pripravuje koncertné turné, keď vystupujeme na festivaloch alebo obdobie, keď sa robia rozhovory.

A obdobie pokoja?
Jasné, ale to je tiež o vzájomnej dohode. Nie je to také strašné, ako sa možno zdá, vieme si vyčleniť čas aj na dovolenku. Musím však povedať, že predtým to bolo iné, ale boli sme v inej situácii. Stále sme sa chceli niekam dostať, na akcie a koncerty, ktoré boli pre nás dôležité a museli sme sa na nich ukázať, keďže sme sa chceli posunúť ďalej. Teraz už môžeme s naším časom viac kalkulovať.

Keď teda oddychujete, tak ako?
Robím úplne normálne veci, som doma s rodinou, kamarátmi, veľmi veľa spím. Niekedy mám túlavé topánky, keď mám neodolateľnú chuť odísť niekam veľmi ďaleko. To sa mi stalo aj minulý rok, keď som odišla na Ostrov svätej Lucie za kamarátkou.

Neplánujete sa po toľkých rokoch v šoubiznise niekde usadiť, upokojiť a založiť rodinu?
Všetko je možné. No dovtedy, než mi začnú tikať biologické hodiny, by som ešte chcela stihnúť urobiť nejaké veci, nahrať ešte zopár albumov a podobne.

Ešte nezačali tikať?
Ja nič nepočujem (smiech).

Neplánujete v budúcnosti sólo projekt?
To ukáže budúcnosť, ale momentálne to neriešim. S Pehou sme teraz v pohode, všetko funguje tak, ako má. Naše pesničky zdvihli latku trochu vyššie a cítim, že sa mi už ťažšie robia ďalšie veci, keďže chcem, aby boli takisto dobré, ak nie lepšie ako tie posledné. Nechcem sklamať ani ľudí, ani samu seba.

Žena líderka
Aké je byť jediná žena v kapele?
Dnes je to zvyk. Na začiatku však bolo veľmi ťažké skĺbiť hudobné, ale aj ľudské cítenie, keďže každý z nás je úplne iný. Je to hlavne o tolerancii, presne ako v partnerstve dvoch ľudí. Postupne sme si nejakým spôsobom upravili vzťahy a každý má v kapele svoje miesto.

Vy ste líderka kapely. Nemajú s tým chalani problém?
Naopak, oni sú radi, lebo nemusia riešiť niektoré veci, ktoré musím robiť ja (smiech). No tiež sme najskôr hľadali polohu, do akej miery budeme hovoriť o líderke. Lebo ja som síce líder, ale nie interpret kapely, to znamená, že bez chalanov by skupina vôbec nebola.

Zdá sa, že všetko riešite prísnymi dohodami.
Jednoducho sme sa tak museli naučiť fungovať. V minulosti to tak totiž nebolo, všetko sme riešili veľmi emocionálne. Bol to problém hlavne vo veciach, ktoré by mali mať určitý poriadok a systém.

Vaše piesne sú väčšinou zrejme spojené s konkrétnym životným obdobím alebo pocitom.
Áno, väčšina je takých. Spomínam si napríklad na jedno obdobie, keď som odišla z domu, pretože sme nahrávali druhý album a veľmi sa to celé ťahalo. Spala som v štúdiu, cítila som sa nešťastná a vôbec to bolo také čudné, depresívne obdobie, keď sa nič nedarilo. V štúdiu nebola domaľovaná jedna miestnosť a raz som si len tak spontánne sadla do stredu tej miestnosti na zem s gitarou a vznikla pieseň Slnečná balada. Musím povedať, že som si na túto chvíľu už dávno nespomenula.

Odchod zo slovenskej scény
Pred časom ste povedali, že máte pocit, že slovenskí fanúšikovia sú už Pehy presýtení, a preto budete istý čas spievať v Česku.
Áno, tým, že sme hrali na jar veľké turné a následne potom neuveriteľné množstvo koncertov a festivalov. Keď sme pozerali na mapu, zistili sme, že sme už boli naozaj všade. Preto sme sa rozhodli dať si pauzu a presunúť sa do Česka.

Z čoho ste tak usúdili, že sú Pehy Slováci presýtení?
To bol náš pocit. Tento trh je malý, ľudia sa rýchlo unavia a chcú zase niečo iné.

Nemáte pocit, že aj fakt, že ste pieseň Spomaľ prepožičali reklame, v konečnom dôsledku skupine viac ublížilo?
Nie, to si nemyslím.

Prečo ste vôbec prepožičali takú emocionálnu pieseň reklame?
Ja neviem, či to budem komentovať, veď to sa bežne robí.

Vaše dve piesne – Spomaľ a Slnečná balada sa vraj najčastejšie hrávajú na pohreboch. Ako to vnímate?
No bola som zaskočená, pretože sa na to viaže jedna historka. Mali sme dvoch fanúšikov na vozíčku s ťažkou obrnou. Na jeden koncert v Žiline prišla za nami mamička jedného z nich, len tak nás pozdraviť. O rok neskôr prišla znova a povedala nám, že jej syn už zomrel a na svoj pohreb si dal zahrať práve Spomaľ a že aj preto tú pieseň nenávidí. V istom denníku ma už dokonca aj nazvali pohrebnou speváčkou.

Radí vám niekto v obliekaní, vo výbere účesu, farby vlasov a podobne?
Osobnú stylistku nemám. Pravdupovediac, stále hľadám niekoho, kto by vnímal mňa ako osobu, kapelu ako celok a zároveň hudbu, ktorú hráme a podľa toho vedel navrhnúť nejaký imidž. U nás je týchto ľudí málo. V zahraničí robia stylisti kus práce, pretože je cítiť a vidieť, že muzika konkrétnej kapely je podčiarknutá oblečením.

Katarína Knechtová (25)
sa narodila 14. marca v Prešove. Mala pätnásť rokov, keď začala spievať s IMT Smile. Od roku 1997 pôsobí ako speváčka a líderka skupiny Peha v zložení Katka Knechtová (spev), Martin Migaš (bicie), Ďuro Ondko (klávesy), Marek Belanský (basa), Kajo Sivák (gitara). Minulý rok na odovzdávaní cien Slávik Katka obsadila druhé miesto v kategórii speváčka a skupina Peha druhé miesto v kategórii skupina.

Autor: Eva Miklánková, SME ženy, 9/2007