Adriana Kučerová: V opere je každý sám za seba

Pri rozhovore, počas ktorého popíjala nechladený džús, mala jedinú podmienku – nebyť v zafajčenom prostredí.

Súvisí to s vašou profesiou, že si špeciálne musíte dávať pozor na svoj hlas?
Pozor si dávam, ale skôr nevedome. U mňa to takýmto spôsobom funguje odjakživa – nikdy som nemala rada zafajčené prostredie a nepila som bublinkovú minerálku. Takže som nemusela radikálne meniť návyky.

Nemáte starostlivosť o svoje zdravie napríklad uvedené v zmluvách?
Čo sa týka životosprávy, takéto podmienky sa v zmluvách nevyskytujú. Skôr sa tam nachádzajú časti o tom, že nemôžeme zmeniť radikálne hmotnosť alebo dĺžku vlasov. Jednoducho počítajú s tým, že náš výzor sa výrazne nezmení, aj keď sa podpisuje zmluva dva roky vopred.

Vo vašom prípade je vzhľad veľkou devízou. Pritom mnoho ľudí má o operných speváčkach ešte stále predstavu ako o korpulentnejších, starších dámach.
To je iba klišé, ktoré vzniklo niekedy v minulosti a dnes už vôbec neplatí. Tak ako v hereckom svete, aj v opere väčšinou vidieť krásne, štíhle dievčatá. Príkladom je ruská sopranistka Anna Netrebko – v súčasnosti vari najväčšia hviezda operného sveta. Je to krásna žena s postavou modelky, ale v prvom rade výborná speváčka.

Dá sa povedať, že aj atraktívny vzhľad vám pomáha pri získavaní angažmán?
Kedysi mal pri vyberaní obsadenia najdôležitejšie slovo dirigent. To je dôležité stále, no momentálne majú veľký podiel na rozhodnutí režiséri. Je samozrejmé, že volia aj podľa toho, ako ten človek vyzerá a či spĺňa jeho predstavy o charaktere postavy.

Pôsobíte na Slovensku, ale takisto v mnohých zahraničných operných domoch. Aké rozdiely ste si všimli?
Možno by sa niekomu na prvý pohľad zdalo, že existuje veľký kvalitatívny rozdiel, ale nie je to celkom pravda. Aj my máme skvelých spevákov, len je rozdiel v systéme práce. V slovenskom divadle sa takmer každý deň hrá iné predstavenie, preto sa stáva, že v jeden deň spievate Dvořáka, na druhý deň Mozarta a na tretí deň Verdiho a popri tom ešte musíte naštudovať novú úlohu. Je tu takmer nemožné dosiahnuť úroveň ako vo veľkých operných domoch, kde sa na jeden projekt zíde tím ľudí. Isté obdobie sa veľmi intenzívne venuje iba jednej opere, ktorá sa odohrá v bloku niekoľkých predstavení za sebou. Tam si spevákov nesmierne vážia, a tak k nim aj pristupujú.

Cítite sa tam doslova ako vo vatičke?
Áno, napríklad teraz po Vianociach som ochorela a v Mníchove ma čakali ďalšie tri predstavenia. No bola som v takom stave, že ráno som nemohla rozprávať a večer som musela odspievať na sto percent. Divadlo mi zabezpečilo doktora, ktorý sa o mňa maximálne staral. Večer som však hneď po prvom výstupe začala kašľať. Všetci si to všimli a hneď spustili kvôli mne zvlhčovací systém nad javiskom, aby som sa cítila lepšie. Naozaj je úžasné, ako sa snažia, aký majú záujem vychádzať v ústrety. Uvedomujú si, že vďaka tomu je lepší výkon speváka a tým kvalita celého predstavenia.

Čo sa týka diváckeho úspechu a návštevnosti, dá sa to porovnať?
V zahraničí som sa stretla iba s plnými hľadiskami, aj keď to nie je to meradlo. Operných umelcov tam vnímajú ako celebrity, ktoré sú aj v povedomí širšej verejnosti. Cítiť tam väčší entuziazmus a záujem zo strany divákov. Čo sa týka Slovenska, ja som optimistka a verím, že to bude lepšie, lebo je to oblasť, ktorá tu stále zasahuje iba veľmi úzky okruh ľudí. Je to do istej miery aj tým, že u nás je predsa len tradícia kratšia ako v zahraničí. Veď v každom stredne veľkom nemeckom meste majú operný dom, v Taliansku s operou vyrastajú odmalička.

Ako to vyzeralo u vás? Mali ste v rodine hudobníkov alebo spevákov?
Nie, mama je ekonómka a otec technik. Ja som však veľmi rada spievala od útleho detstva, hoci vtedy mi to veľmi nešlo. Môj ocko mi povedal, že som spievala falošne (smiech). Až v jeden deň mi to z ničoho nič začalo ísť a on si doteraz spomína na chvíľu, keď som v štyroch rokoch začala čisto intonovať. Neskôr som chodila na rôzne súťaže, do štrnástich rokov aj na základnú umeleckú školu. V tom obdo-bí som koketovala s myšlienkou ísť na konzervatórium, presviedčala ma aj moja učiteľka, ale nepripisovala som tomu veľkú dôležitosť. Rozhodla som sa pre gymnázium, neskôr pre pedagogickú fakultu a učiteľstvo pre prvý stupeň základných škôl. K opernému spevu som vôbec nemala vzťah. Keď som niečo také začula v televízii, tak mi to skôr prekážalo a prepla som.

Čo ste počúvali?
Klasické hity ako každý mladý človek. Svoju prvú operu som videla, keď som mala dvadsať jeden rokov.

A vtedy sa to vo vás prebudilo?
Nie, doteraz netuším, čo ma primalo k tomu, že som sa na konci pedagogickej rozhodla ísť študovať operu. V dvadsiatich dvoch rokoch som mala pocit, že mám veľa voľného času. Začala som viac športovať, prihlásila som sa na jazykovú školu a navštívila som aj základnú umeleckú školu. Poprosila som pani profesorku, či môžem k nej chodiť na hodiny spevu, aj keď väčšinou speváci začínajú oveľa skôr. Po skončení pedagogickej som išla na dva roky na konzervatórium a potom na vysokú školu múzických umení.

Neberiete operný spev s väčším nadhľadom, keď viete, že máte druhú profesiu, ku ktorej sa môžete vrátiť?
Nemyslím, že je to tým, že som už jednu školu mala vyštudovanú. Nikdy som nebola ten ambiciózny typ, čo by chcel za každú cenu uspieť, preraziť. Vnímala som to tak, že spravím všetko pre to, aby to bolo dobré a aby som mala zo spevu radosť, ale nič siliť nebudem. Veď aj moji rodičia si dlho mysleli, že je to iba taká moja zábavka.
Nevedeli si predstaviť, že odrazu tak radikálne zmením život.

Začínali ste pomerne neskoro, no aj za krátky čas sa vám podarilo dosiahnuť veľa úspechov. Ako si to vysvetľujete?
To je veľmi ťažké posúdiť. Prestížna súťaž Hansa Gabora Belvedere vo Viedni mi v tom určite veľmi pomohla a celé to odštartovala, ale tomu takisto niečo predchádzalo. Poslať prihlášku mi navrhla moja pani profesorka v poslednom ročníku školy. Podľa nej dozrel čas na to, aby som sa do tejto súťaže zapojila. Samozrejme, išla som tam s tým uspieť čo najlepšie, ale takisto som chcela okúsiť atmosféru takejto súťaže, pozrieť sa, aký je svetový trend. A najmä s myšlienkou, že nejako to už dopadne. Napokon som zvíťazila.

Vďaka prvému miestu ste dostali angažmán aj v legendárnej La Scale.
Vtedy som mala zmiešané pocity. Od strachu cez zodpovednosť až po neuveriteľné nadšenie. Vedomie, že tam vystupovali tí najlepší svetoví speváci, je v La Scale prítomné. Je to inšpiratívne, ale po procese skúšania si človek uvedomí, že v podstate je to divadlo ako každé iné. Aj tam sú úplne prozaické šatne, nervozita a vzrušenie pred predstavením, hlas z volačky „Pekný večer, o 15 minút sa začína predstavenie“.

V La Scale ste skúšali predstavenie Manon, mali ste vystúpiť na premiére. Týždeň pred ňou zmenil režisér obsadenie. Nie je to rana pre sebavedomie?
Toto predstavenie sa nacvičovalo v dvoch obsadeniach. Môj partner ochorel a ja som sa ku skúškam poriadne ani nedostala. Týždeň pred premiérou prišiel režisér, priniesol si vlastné obsadenie, ktoré to spievalo už pred niekoľkými rokmi v inom divadle. Mňa v podstate ani nevidel. Určite tam boli isté zákulisné ťahy a ja som nemala nikoho a nič za sebou, keďže som v tejto profesii veľmi krátko. Divadlo sa mi potom ospravedlňovalo, že to vôbec nebol môj problém, ale zlyhanie organizácie. Samozrejme, veľmi ma to mrzelo, ale asi to tak malo byť. Potom som v La Scale spievala inú inscenáciu, takže som to nevnímala ako osobnú tragédiu.

Už ste dostali postavu, pri ktorej ste nevedeli, ako sa jej chopiť, ako ju stvárniť?
Snažím sa tešiť z každej postavy, ale problematickosť vznikla v Salzburgu, keď som skúšala predstavenie La Finta Gardiniera s nemeckou režisérkou Doris Dori. Bolo pre mňa náročné stvárniť postavu Serpetty tak, ako to chcela ona. Mala predstavu drzej dievčiny, ktorá vulgárne vystupuje, a to bol pre mňa problém. Mala som pocit, že sa to absolútne nehodí k hudbe, textu a aj ja sama vnútorne som mala problém dostať sa do tej polohy. Vtedy som si aj na jednej skúške poplakala (smiech).

Ako riešite takéto situácie?
Zaťala som zuby a režisérka dosiahla svoje, lebo okrem toho, že je profesionálka, je aj výborná psychologička. Spevák ponúkne aj svoju predstavu, ako on cíti postavu, ale vo všeobecnosti sa musí prispôsobiť režisérskemu zámeru. Ten vidí hru ako celok.

Pri svojej profesii veľa cestujete. Aké sú pre vás týždne, mesiace mimo domova?
Zo začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké. Aj som si posmútila, poplakala, keďže ja som veľmi sentimentálna. No v tomto povolaní ide človek sám za seba. Musí bojovať sám na javisku a po skúške v divadle ísť do prázdnej hotelovej izby. Pre mňa je najdôležitejší kontakt s blízkymi prostredníctvom telefónu, mailom alebo návštev.

Dá sa teda povedať, že momentálne uprednostňujete kariéru pred súkromných životom?
Snažím sa to skĺbiť. To, čo prišlo v rámci kariéry, som prijala a pokúšam sa to využiť. Je to krásne povolanie, ktoré ma teší a obohacuje ma, ale stále je to iba práca ako každá iná. Nemám záujem prispôsobiť svoj život iba kariére. Keď si budem chcieť založiť rodinu, určite nebudem mať problém ju na niekoľko rokov obmedziť. Práve naopak, teším sa na to.

A čo čaká operné speváčky po ukončení aktívnej kariéry?
Aj pre staršie speváčky sú v predstaveniach charakterové úlohy. Je tu aj príklad Edity Grúberovej, ktorá má krásnu kariéru a stále intenzívne spieva. Veľa speváčok odovzdáva svoje skúsenosti v pedagogickej oblasti. To by som chcela možno aj ja.

Adriana Kučerová (30)
Pochádza z Lučenca. Vyštudovala gymnázium, pedagogickú fakultu so zameraním na učiteľstvo prvého stupňa základných škôl a Vysokú školu múzických umení v Bratislave so zameraním na operný spev v triede prof. Stracenskej. Študovala aj na Národnom konzervatóriu v Lyone. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu na VŠMU. Vyhrala niekoľko súťaží, v roku 2005 prestížnu medzinárodnú súťaž Belvedere. Od roku 2005 je sólistkou SND, kde účinkuje v predstaveniach Alcina, Nápoj lásky či Rusalka. Vystupuje v prestížnych operných domoch v zahraničí, najnovšie ju koncom januára čakajú predstavenia v rámci salzburského Mozartwoche, veľkonočný koncert v Janove, operné vystúpenie v Mozartovej opere La finta semplice vo Viedni.

Autor: SME ženy, 3/2007