Ešte sme sa nestretli. Neviem, ako sa voláš. Neviem, ako vyzeráš a predsa Ťa tak poznám. Nosím Ťa v sebe, ukrývam hlboko nesmierne. Pred rokom som odišiel do hôr. Do samoty. V dvadsiatich ôsmich rokoch čudné rozhodnutie. Žijem v malej drevenici uprostred kysuckých lesov. Obrátil som sa chrbtom od miest a dedín, od ľudí a výdobytkov modernej techniky. Doteraz netuším, či to bol útek, alebo bytostná potreba nájsť a prijať seba samého. Ty to budeš vedieť najlepšie. Príroda bola kľúčom od tajných dverí a hojila moje smútky.
Veľmi často sedávam v korunách divokých stromov a počúvam, či nezachytím tóny Tvojho spevu. Viem, je to len svet predstáv a veľa ľudí dnes neverí na zázraky. Prestali sme hľadať víly a vlci nám naháňajú strach. Je to práve strach, pred ktorým utekáme do panelových bytov a pred modrou kuchynskou linkou šepkáme slová do neumytých riadov. Stal sa našou dojkou a my sme odchovaní na pálivom materskom mlieku. Samota je pre mňa krok, ako sa mu postaviť čelom. Každý z nás má nejaký. Mojím liekom je sloboda a viera v dokonalosť nášho života. Potrebujem sa učiť dôvere, že všetko, čo sa mi v živote stane, je pre mňa to najlepšie.
Prestal som rozumieť mnohým skutočnostiam, ktoré mi boli predtým, ako som odišiel, samozrejmé a vôbec mi nenapadlo o nich pochybovať. „Taký je život“ – hovoria ľudia, pretože to tak počuli od svojich dedov, otcov a mám. Prestal som rozumieť tichým vojnám v manželstvách, vo vzťahoch. Cítim prázdnotu a nepochopenie. Prestal som Ťa hľadať, pátrať po Tvojej vôni, jemných piesňach. Zahrabal som obrazy ako chodíš bosá po rozkvitnutých lúkach, ako sa smeješ a dodávaš mi odvahu a zmysel, prečo som tu. Púšťam Ťa. Choď. Nepotrebujem Ťa vlastniť, držať za vlasy a obklopovať Ťa všakovakými predmetmi, stavať hniezda, lietať tam a späť, aby som splnil svoju úlohu, ktorú ma učili od malička. Nebudem sadiť strom a netúžim vlastniť dom.
Dávam Ti slobodu, ktorá je fantóm, ideál, ktorý sa stratil hlboko v našich dušiach. Opäť si sadnem do korún stromov, a keď prídu ľudia a budú sa pýtať na Teba, poviem pokojne, že si na ceste, že púšťaš zbytočné, že miluješ ľudí a nepotrebuješ nikoho vlastniť, že spievaš v bukovej tôni, že ma nehľadáš. Pretože my sa nemôžeme nájsť. My sa môžeme iba stretnúť. Ja budem odpovedať na nekonečné otázky, či sa nebojím, alebo ako to môžem vydržať bez ženy opatrne, aby som nikoho neurazil, pretože každý má pravo na svoju cestu slobody. Niekto ju nájde vo svojom malom byte, alebo v plavých hlávkach svojich detí, niekto všetko objaví v jedinom malom pohnutí stebla trávy.
Zázraky sa dejú. Stále. Napríklad aj teraz v tejto chvíli. Ja budem sedieť na mieste, ktoré dobre poznáš. Veď je to Tvoj domov. Neponáhľaj sa a choď pomaly a s citom. Prestal som sa o Teba báť. Verím Ti. Milujem Ťa, žena.
Martin Geišberg
sa narodil 3. mája 1978 v Rimavskej Sobote. Vyštudoval divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V decembri minulého roku mala v Divadle Jonáša Záborského premiéru hra Lorkiáda, na ktorej pracoval ako dramaturg. Okrem toho sa venuje rôznym veciam od hudby, cez prácu s kamerou až po prácu s kameňom.
Autor: SME ženy
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
