Mamička na nezaplatenie. Chorobná závislosť matky od dospelého syna a naopak

„Miloval ma, ale žil podľa matky..." „Vzali sme sa, no hneď po svadbe ma šokovalo, že ak medzi nami vznikol problém, utekal ho rozpovedať svojej mame..." „Čokoľvek nevesta urobila, bolo podľa svokry zlé..." „A to už nehovorím, že najlepšie varí jeho mamička, aj košele by som mala žehliť tak, ako ona..." Poznáte to? Mamička na nezaplatenie? Nie je ich veľa, no keď sa vyskytnú, život s nimi stojí za to.

Na svojho syna sú také fixované, že sa ho nechcú vzdať, ani keď sa ožení. Považujú ho za svoje vlastníctvo a jeho svadba je pre nich zradou. V manželke či priateľke vidia svoju konkurenciu.

„Aký si nevďačný, že si ma opustil, nechal samú," opakujú so slzami v očiach pri každej príležitosti. Matka a jej „materský komplex". A na druhej strane je to syn, ktorý bez rád matky nevie existovať. Syn a jeho „oidipovský komplex".

Prípady chorobnej závislosti rodičov od ich dospelých detí a naopak v súčasných manželstvách pribúdajú. Ich polovičky to nemajú ľahké. Ak by si však niekto myslel, že závislý je len syn od matky, je na omyle. Slepá závislosť od matiek či rodičov je aj u žien. Problematika zasahovania svokrovcov do života manželov, alebo neschopnosť jedného z manželov odpútať sa od nich, sa v psychologických poradniach vyskytujú čoraz častejšie a sú jednou z najčastejších príčin rozvratov manželstiev.

"Oidipáci"

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Zdravo sebavedomé dcéry vyrastú aj vďaka otcom. Tu je sedem spôsobov, ako na to Čítajte 

Partneri svoje polovičky závislé od matky často nazývajú "oidipáci". Pojem „oidipák" sa podľa psychológa Radomíra Warošeka používa v prenesenom význame na označenie syna, ktorý je aj v dospelosti po založení vlastnej rodiny, citovo, názorovo či inak závislý od svojej matky a jej potreby uprednostňuje pred potrebami svojej partnerky.

U niektorých ľudí sa to môže v dospelosti prejaviť napríklad v neschopnosti zakotviť v pevnom partnerskom vzťahu, za čím sa môže skrývať celoživotné hľadanie matky či otca v iných ženách a mužoch.Muži závislí od matiek sú zvyknutí, že doma majú všetok servis - od pravidelnej večere až po poukladané nohavice a ponožky.

Matka je ich hlavný radca aj bútľavá vŕba. Nepotrebujú si hľadať rovnocenného partnera. Ak tak hľadajú len milenku, alebo v polovičke hľadajú obraz svojej matky ako ideálnej ženy. Myslieť si, že po svadbe takéhoto muža zmeníte, je omyl. Pre tých, čo sa s niečím podobným ešte nestretli, prinášame autentický príbeh, akých sú stovky.

(zdroj: Pexels.com)

„Svokra preplakala celú svadbu"

„Spoznali sme sa vo vysokoškolskom internáte. Cítila som sa veľmi osamelá a po nevydarenom predchádzajúcom vzťahu som túžila po blízkom človeku.

Keď mi ho kamaráti predstavili, vsugerovala som si, že to je ten pravý - ohromný slušniak, v izbe ukážkový poriadok, oblečenie v skrini v povestných komínoch - áno, ďalej už hľadať nebudem, to je ON! Rok mi trvalo, kým som ho 'zbalila'. Potom nastalo trojročné obdobie mojej slepoty.

Nedochádzalo mi, že niečo nie je v poriadku, ani keď menil názory. To, že akosi pričasto spomína svoju mamu, som brala len v tom pozitívnom zmysle. Oceňovala som, aký je len pozorný! Časom som pochopila, že jeho rodičia sú zo mňa zhrození. Stále som si však naivne myslela, že keď sa dostane spod rodičovského vplyvu, bude z neho normálny chlap.

Presviedčala som sa: však nepije, nefajčí, nebije ma, nie je sukničkár... Čo by som ešte chcela?! Nad vetami typu - tu máš pyžamko! (odohralo sa to u nich, keď sme sa chystali spať a svokra prišla do izby a začala sa hrabať v skrini) som len krútila hlavou.

Po skončení jeho štúdia sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Môj milý sa však veľmi bál oznámiť to rodičom. Jediným ospravedlním toho, že som vtedy definitívne nehodila spiatočku, je len moja mladosť.

Jeho rodičom som to musela povedať ja. Ako sa dalo čakať, začali trucovať, odmietali prísť na svadbu, psychicky ho vydierali. On sa z toho skoro zrútil. Napokon svadba bola. Jeho maminka na nej plakala ako orkán. Stále mi opakovala, aby som bola naňho dobrá.

Začal sa bežný život: manžel telefonoval každý deň celé hodiny svojej mame, ktorá mu vyplakávala do telefónu. Stále o tom istom: aká je sama, ako nemá ani plot kto natrieť, ako sa na nich vykašľal, ako od nich utiekol ako zlodej.

Až takí osamelí však neboli, keďže mali ešte jedného syna, ktorý od nich býval len 12 km. Manžel bol po takých telefonátoch celý nesvoj, plakal, triasol sa, stále opakoval, čo je to za syna, ktorý svoju matku takto nechá.

Ešte horšie to bolo po jeho návštevách u nich. Začal byť na mňa agresívny. Nebil ma, ale stále mi nadával, osočoval, vyhlasoval ma za nesvojprávnu, šibnutú, atď. Jeho monológy trvali aj dve hodiny v kuse. Žiadosť o rozvod napísala zaňho jeho mama. Na súde vyhlásil: 'Moji rodičia sú veľkorysí, odpustili mi a smiem sa vrátiť k nim pod strechu.' Pomyslela som si, že o nič iné sa počas celého nášho manželstva ani neusilovali."

Z milujúcej matky zlá svokra

Chorobná láska rodičov k svojmu dospelému dieťaťu je všeobecne známy problém.Psychológovia chorobnú závislosť matky od dospelého dieťaťa označujú ako materský komplex.

„Matka často považuje manželku svojho syna za cudziu osobu, nevie jej odpustiť, že ju 'obrala' o syna a že sa s ňou musí deliť o lásku, a preto na neveste nachádza chyby, poukazuje na nedostatky, aby dokázala, že nevesta si jej syna nezaslúži," opisuje prototyp „zlej svokry" psychológ Ľudovít Repáň vo svojej knihe Psychológia bez čakárne.

Oidipovský komplex

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Psychologička: Keď žena nechce mať deti, neznamená to, že nie je normálna Čítajte 

Podľa Psychologického slovníka je Oidipov komplex normálna etapa psychického vývoja dieťaťa, keď chlapec obdivuje matku, osobu,s ktorou je najčastejšie a je mu najbližšie.

Riešenie prináša vývoj, keď sa chlapec identifikuje s otcom, vidí v ňom svoj vzor a tým sa stáva menej závislým od matky. „Ide o bežný jav v určitom vývinovom štádiu dieťaťa.

Približne medzi tretím a šiestym rokom života prejavujú chlapci silnú náklonnosť k matke a chcú ju mať iba pre seba. Na prechodný čas vnímajú otca ako určitého rivala.

Je dôležité, aby tento proces rodičia i dieťa zvládli, lebo ak to nedokážu, môže to byť základom neurózy v dospelosti, čo môže viesť aj k nadmernej naviazanosti na rodičov," hovorí psychológ Warošek.

Pretrvávanie oidipovského komplexu až do dospelosti sa vyskytuje skôr v rodinách, kde otec chýbal, alebo sa dieťaťu nevenoval.

V minulosti

(zdroj: Pexels.com)

Materský či oidipovský komplex bol problémom mnohých vzťahov aj v minulosti, no nebolo toho toľko ako dnes. „Bolo to preto, lebo v minulosti žili rodiny v jednom, dvoj- či trojgeneračnom dome spolu.

Zároveň všetci spolu robili na poli, v záhrade, opravovali dom, pozerali televíziu či vychovávali deti. Aj keď to partnerom, ktorí prišli po svadbe do domu partnera, prekážalo, veľa sa s tým robiť nedalo, lebo taký bol zvyk," hovorí psychológ.

Dnes je tendencia, že mladé rodiny sa osamostatňujú, snažia sa získať vlastné bývanie a usporiadať si život, no snaha rodičov o pripútanie si detí a rozhodovanie o smerovaní ich života zostáva.

Napriek mnohogeneračným domom, ktoré sa rozrástli po celom Slovensku, platí stará pravda. Manželia by mali žiť oddelene od rodičov. Spoločná kuchyňa môže pokaziť akýkoľvek dobrý a príjemný vzťah. Nie všetci si však môžu dovoliť žiť samostatne a nie všetky páry majú vôľu a odvahu odísť od rodičov. A práve ten druhý prípad by mal byť pre toho partnera výstrahou, a to ešte pred svadbou.

Ako tomu predchádzať?

Korene komplexu vznikajú už v detstve počas výchovy. „Úlohou každého rodiča je pripraviť seba aj dieťa na postupné osamostatnenie sa dieťaťa.

Ak sa rodič stavia do pozície nenahraditeľného, všetko za syna či dcéru vybaví, a nenechá ich prekonávať a zvládať konflikty a prekážky, ochráni ich síce pred nebezpečenstvom, no v dospelosti nebudú potomkovia schopní riešiť veci a vzťahy sami. Ostanú závislí od rodičov aj vtedy, keď sa z nich stanú rodičia," tvrdí Warošek.

Matka sa musí od určitej chvíle začať správať v rámci možností „neľútostne" a nechať syna, aby sám prekonával prekážky. Otec hrá v procese osamostatnenia a oddelenia sa od matky, samozrejme, tiež dôležitú úlohu - hlavne svojím príkladom.

„Chýbajúci alebo slabý otec, ktorý syna nebude v tomto procese podporovať, môže spôsobiť, že sa zo syna stane 'mamičkin miláčik', ktorý hoci má 35 rokov nie je schopný riešiť vlastné problémy, často si nevie nájsť zamestnanie a nedokáže svojej manželke poskytnúť citovú oporu, lebo dôležitejšie než jej priania sú priania matky," hovorí Guy Corneau v knihe Anatómia lásky.

Ak k odpútaniu matky od syna nedôjde, matka v ňom naďalej vidí len svoje dieťa a nerovnocennú bytosť. „Ostane tendencia usmerňovať jeho život, hovoriť do jeho rozhodnutí a poskytovať pomoc, ktorú už nepotrebuje," píše Corneau.

Situácia je ešte komplikovanejšia, ak syn matke citovo nahrádzal manžela, ktorý buď fyzicky, alebo citovo neexistoval. Toto nedostatočné oddelenie potom syn rieši poslušnosťou voči prianiam matky (čo ho však vnútorne ubíja), alebo agresivitou voči matke.

Kedy dochádza ku konfliktom

„Rodičia sú po dlhé roky zvyknutí svojim deťom radiť, rozhodovať za nich či prikazovať im, čo patrilo nielen medzi ich práva, ale aj výchovné povinnosti," hovorí psychológ Warošek. Situácia sa však zmení, keď dieťa dospeje a založí si vlastnú rodinu. Vtedy pre rodiča nie je ľahké zmeniť takýto vzťah na vzťah symetrický.

„Najčastejšie práve matka chce veľakrát aj v dobrom úmysle pomôcť vlastnými životnými skúsenosťami, ale bez posúdenia, či je to v záujme novej rodiny."

Psychológ hovorí, že popri úsilí pomôcť svojmu dieťaťu spolupôsobí neraz aj egoizmus rodiča a jeho snaha dlhšie udržať vydaté či ženaté dieťa vo svojej závislosti. Obzvlášť, ak sú mladomanželia nútení bývať v rodičovskom príbytku.

So svokrom je konflikt zriedkavejší

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Madonin komplex: keď muž odmieta sex s matkou svojich detí Čítajte 

Vzťah zaťa so svokrom zvykne byť menej problematický. Nielen preto, že matka sa o deti stará od najútlejšieho veku a puto je k nej silnejšie, ale aj preto, že mužská povaha je menej konfliktná.

Svoje robí aj spoločná kuchyňa, kde skôr dôjde k nezhodám medzi matkou a nevestou, ako medzi svokrom a zaťom. Čo by tam tí tak asi robili?

Problematický vzťah však je často aj medzi svorkou a zaťom, ak je manželka stále v područí svojej matky, ktorú na slovo počúva. Najmä vtedy, ak žijú v spoločnej domácnosti. „Matky akoby sa niekedy tešili z toho, že dcére manželstvo nevyšlo, že mali pravdu, keď hovorili, aby sa nevydávala a prišlo tak na ich slová a dcéra sa vrátila domov. Radosť z toho, že má svoje dieťa pri sebe, neraz prehluší aj to, že ich syn či dcéra majú na dlho skomplikovaný život," hovorí Warošek.

Ako to riešiť?

Ak majú svokrovci a mladí veľmi odlišný pohľad na svet, spoločná domácnosť je pre nich hotovou pohromou. Preto by si mali čo najskôr zohnať vlastné bývanie.

V prípade chorobnej závislosti matky od dieťaťa, by to malo riešiť jej dieťa (väčšinou syn), v žiadnom prípade nie nevesta. Ten je zodpovedný za to, aký vzťah sa vyvinie medzi matkou a nevestou. „Matka zasahuje do jeho manželstva len do tej miery, do akej jej to on povolí. Len on musí dať matke na vedomie, že si založil vlastnú rodinu, a jeho povinnosťou je zastávať sa svojej manželky. Manželka musí byť najbližšia, ale postavenie matky tým neutrpí, lebo jej miesto v synovom živote je kvalitatívne odlišné," hovorí psychológ Repáň.

Treba to riešiť taktne, nenápadne a čo najskôr, aj napriek tomu, že prídu slzy či výčitky. Ak by to nešlo naznačením, Repáň radí, aby syn dal matke dôrazne najavo, že na ohováranie a kritizovanie svojej životnej partnerky nie je zvedavý, že svoje vzájomné vzťahy si usporiada sám, bez jej pomoci a zásahov. Aj keď to vyvolá smútok či slzy, je to lepšie ako rozpad manželstva, ktorý zapríčiní matka. "Po čase uzná správnosť synovho konania, neodsúdi ho, ani ho nebude mať menej rada, získa si jej úctu."

Aj cirkev dáva vzťahu k manželovi prednosť pred vzťahom k rodičom. O dileme, koho má syn-muž uprednostniť, píše dokonca aj Biblia: "...Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje." (Mt 19,3-6)