Novinárka Kristína Kövešová: Kriminálnici sa ma snažia zastrašiť, ale ticho nebudem

Kriminálnici na ňu podávajú trestné oznámenia, aby ju zastrašili. Niekoľkokrát ju počas práce napadli a občas cíti, že jej je ťažko, najmä keď sa stretne s ľuďmi, ktorí bez mihnutia oka dokážu ublížiť dieťaťu. Moderátorka Markízy Kristína Kövešová (35) sa však vzdať nechce a púšťa sa do odvážnych tém, vďaka čomu nejeden páchateľ zločinu skončil vo väzení.

Nikdy ste vraj nemali vysnívané, že budete novinárka. Kedy ste si uvedomili, že sa v tej pozícii cítite dobre a patríte tam?

Ja hovorím, že to bola náhoda a možno aj osud, lebo každý si môže plánovať, kde asi tak skončí, ale tí hore sa rozhodnú, ako to nakoniec celé dopadne. Keď som skončila gymnázium, veľa som cestovala, chcela som vidieť svet, tak som chvíľu žila v Amerike aj v Londýne. Potom som išla na vysokú, popritom som pracovala s deťmi a robila som manažérku. Často som dávala rozhovory regionálnej televízii a tí ma napokon oslovili, aby som to išla vyskúšať. Zdalo sa mi to veľmi zaujímavé, začalo ma to baviť.

Potom Markíza zorganizovala konkurz, na ktorý ste išli.

Som impulzívna, tak som im poslala CD-čko s príspevkami, ktoré som robila v regionálnej televízii a nakoniec ma prijali. Ostala som v dileme, či sa vzdám práce manažérky, kde mám stabilný plat, alebo pôjdem do absolútneho rizika do televízie, do sveta, ktorý nepoznám a budem robiť ankety.

A naozaj som tak začínala, robila som ankety na trhovisku, lifestyle, šoubiz a učila som sa. Dnes som za to vďačná a vážim si, že som prešla všetkým. Bola som decko, mladá, pojašená, ale potom som začala dospievať a prišlo mi, že televízia nie je len o kamerách, ale má iný význam v spoločnosti.

Ako sa to stalo?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Novinárka: Poliaci občas nevedia, aký je rozdiel medzi Českom a Slovenskom Čítajte 

Raz som bola na večierku a uvedomila som si, že si tam s väčšinou ľudí nemám čo povedať. Mnohé celebrity tam viedli debaty, kto si čo kúpil, či kde bol na dovolenke. Prišlo mi to plytké a ja sa rada rozprávam o iných veciach.

Pamätám si, že som potom začala hovoriť s ľuďmi, ktorí žili na ulici a veľakrát mi tá debata prišla zaujímavejšia. Prestalo ma baviť robiť, čo si kto obliekol, chcela som svet meniť.

A keď človek urobí prvú reportáž, ktorá reálne niekomu zmení život, príde veľký zlom. Začala som robiť sériu príspevkov o bezdomovcoch. Poznala som asi všetkých na západnom Slovensku a chodila som za nimi aj vo voľnom čase. Spomínam si napríklad na pani Terku, ktorá žila v podzemí, ja som prišla k nej, rozprávali sme sa a ona mi povedala, že tam už niekoľko rokov nikto nebol.

Keď som ju objala, tak sa rozplakala s tým, že ju už niekoľko rokov nikto neobjal. Spätne si musím povedať, že ďakujem Bohu, že som z tých večierkov odišla, lebo skutočný život je iný. Tu sa začala moja dráha, keď som si vyzula lodičky, obula tenisky a začala robiť to, čo cítim.

Označujú vás za nebojácnu novinárku, ktorá riskuje aj nebezpečné situácie. Čo bolo pre vás zatiaľ psychicky najnáročnejšie spracovať?

Vždy je to aktuálna téma, na ktorej pracujem. Teraz je to téma pedofílie a šírenia detskej pornografie. Jedna vec je, keď sa človek stretne s ľuďmi, ktorí si bez akejkoľvek hanby a mihnutia oka reálne dohodnú stretnutie s jedenásťročným dieťaťom. To je tá fáza, v ktorej sa sama seba pýtam, ako môže niekto ublížiť dieťaťu. Rozumiem, že pedofília je choroba, ale nech sa liečia a neubližujú deťom!

Potom prichádza ďalšia fáza, ako teraz, že sa mi ozývajú obete, dievčatá, ktoré v jedenástich, dvanástich zneužívali a ktoré mali skúsenosť aj s mužmi, o ktorých sme vysielali reportáže. A je mi ťažko. Nedávno som sa stretla s dievčaťom, ktoré v dvanástich rokoch zneužíval pedofil. Človek im chce pomôcť, ale čas nevráti.

Radíte im, čo by mali urobiť?